Na Poľanu chodím od roku 1982 - už 37 rokov fotografujem zver a chránené živočíchy. Jedenkrát ma v lokalite Hazmuška naháňal mladší medveď, tento príbeh podrobne opisujem v knižke pod názvom „Do hôr za medveďom“, ktorá vyjde tento rok (2019) koncom augusta.

5. augusta 2019 som prišiel ako obvykle na Poľanu, na lesnú správu Kyslinky. Správca Paťo Komora ma ubytoval v chate Pod Dudášom. Prvé dva dni som sa zameriaval na fotografovanie motýľov a chrobákov, povyše chaty vo veľkých množstvách lietali na kvetoch bodliaka a pichliača bielohlavého. Ráno a večer som vysedával na blízkych posedoch, no nevidel som ani srsti.

V ten nešťastný, či aj šťastný deň som šiel ráno na Čierny vŕšok opraviť rebrík na posede a okolo desiatej som sa vracal späť do chaty. Krásne slnko ma znovu vylákalo na lesnú cestu v blízkosti chaty. Fotografoval som fúzače za letu a v mláke ma zaujali larvy žabky – kunky žltobruchej. Fotografoval som ju asi desať minút aveľmi som sa tešil, pretože pripravujem novú knihu o žabách a hadoch pod názvom „SVADBY ŽIAB A TANCE HADOV“. Keď som chcel vykročiť dopredu, zbadal som hneď pod cestou mladého medvedíka – stačil som ešte zaostriť a stlačiť spúšť, keď v tom okamihu zarevala v kroví nad cestou medvedica a rútila sa ku mne. Prebehol som asi 10-15 metrov, keď som sa potkol a spadol som na okraj cesty. Fotoaparát som schoval pod seba a ruky som si dal na hlavu. Začal som silno revať tak, ako revala aj medvedica. V duchu som cítil veľkú hrôzu a clivotu, akoby nastal koniec sveta. Bola to pre mňa najväčšia rana, akú som v živote zažil. Zrazu som na zadku zacítil veľkú bolesť, medvedica stála na mne asi dve-tri sekundy. Potom som vyskočil a utekal dolu horou ku chate. Medvedica to zbadala - asi zistila, že som živý, a tak útok po niekoľkých skokoch zopakovala. Znovu som ležal na zemi a pritom som narazil hlavou na peň, ktorý mi spôsobil veľkú hrču. Tentokrát mi zahryzla do stehna a labou zadrapila do kostrčovej kosti, ale vďaka silnému opasku mi nespôsobila veľkú ranu.

Do chaty som prišiel na vlastných, cítil som však, ako mi po nohe tečie krv, pravú ruku som mal krvavú od zádrapu. Bolesť som cítil aj v rebrách, ale dokázal som došoférovať až na správu, keďže telefonovať sa v tejto oblasti nedá. Na správe sa ma okamžite ujali - správca Paťo Komora zavolal pohotovosť a veľmi mi pomohol aj Maťo z neďalekej horárne, podával mi vodu. Pohotovostná zdravotnícka služba prišla z Banskej Bystrice. Rany mi „zhruba“ ošetrili a potom som už ležal na operačnom stole, kde mi ich pozašívali a postarali sa o ostatné škrabance.

Z nemocnice späť na správu ma doviezli redaktori z televízie JOJ, ktorí so mnou robili reportáž už v nemocnici, po nich prišli na chatu aj redaktori Markízy. Chcel som na chate zostať a oddýchnuť si, ale keďže sa mi polepšilo – doma je doma, šiel som domov. Správca Maťo Komora aj Mirko Rakyta ma prehovárali, aby som nešiel autom, že ma zavezú až do Hradišťa. Prehovárali ma naozaj niekoľkokrát a som im za to veľmi vďačný, ale nechcel som im robiť starosti a tak som šiel sám. Neskôr som to oľutoval - po ceste som sa začal potiť a pri Žarnovici som musel zastať, aby som sa napil vody. Nakoniec som šťastne prišiel domov.

Poučenie: Kto bol vinný? No nikto - kiežby každá ľudská matka chránila svoje dieťa tak, ako to urobila táto medvedica...! Predísť takejto udalosti sa nedá, človek ju nikdy nedokáže predvídať, ale keď to šťastne prežije, je aspoň múdrejší. Keď už medvedica zaútočí, treba urýchlene padnúť dolu bruchom na zem a zakryť si hlavu. Medvedica na ležiaceho človeka útočí len raz - ja som však po útoku hneď vstal a bežal. Myslím si, že preto zaútočila aj druhýkrát, aby ma už celkom „dorazila“. Šťastie však bolo na moje strane - ďakujem všetkým, ktorí ma ochraňovali, a Tomu, ktorému verím.... 

Váš Ivan Kňaze z Hradišťa