Veci, za ktoré sa hanbíme

Veci, za ktoré sa hanbíme

Obraz, ktorý ma definitívne pritiahol ku kresťanstvu, bol trpiaci Ježiš na kríži. Zatiaľ, čo pred tým som kríž vnímala ako istý masochizmus u ľudí, ktorí sa vyžívajú v utrpení, po obrátení som naňho získala celkom nový pohľad. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Katarína, otvor už oči! Veď na kríži sa nachádza aj tvoje utrpenie. Už ho viac nemusíš skrývať, ani sa za neho hanbiť, lebo ani Boh sa za svoje utrpenie nehanbí. Bol to moment veľkého nádychu. Kým som sa vo svete bulváru, módy a Instagramu snažila vtesnať do dokonalej role, kresťanský Boh otváral náruč pre celé moje ja. Ubolené, slabé a hriešne.

Ak existuje niečo, čo ma celý život vytáča do nepríčetnosti, je to práve spoločenská diktatúra ideálneho človeka. Človeka, ktorý netrpí – nepozná neúspech a ak ho aj pozná, tak len taký drobný, ktorý ho zľahka pošteklí, nepoloží ho úplne na lopatky. Po drobnom páde, ktorý ani pádom nebol, sa ihneď vzchopí, zmobilizuje všetky svoje sily a dobyje veľkomesto, krajinu, Mesiac, ba aj vesmír, keď si povie! Z takto silného človeka sa mi dvíha žalúdok. Po prvé preto, lebo sa hrá na Boha a je pyšný, až to bolí. Nevie, že všetko, čo má, môže na druhý deň stratiť, lebo dobro, ktoré dosiahol, má len tak povediac v prenájme. Po druhé preto, lebo silný sebestačný človek bez veľkých útrap a pádov neexistuje. Ale mnohí sa tak tvária! Akoby mali život v malíčku učia ostatných, ako majú žiť. Upozorňujú na svoje zlaté reťaze a vily s bazénom a klopú si na čelo. Toto som JA dokázal. A čo máš ty? Hlupáci. Ani netušia, aký koniec ich čaká. A že ich kríž ešte len príde. Ale viac, ako ich trápny osud, mi prekáža to, aký majú vplyv na ostatných. Nahovárajú im, že ich životy a prežívanie sú defektné. Že svoj život nezvládli a že sa mali viac snažiť a za svoje bolesti si môžu sami.

V redakcii, v ktorej som robila, brali prakticky všetci antidepresíva. Netreba sa pohoršovať, vyhorenie skrátka k aktívnej novinárčine patrí. Ale napriek tomu, že sme už nevládali stále prinášať nové a bombastické správy, napriek tomu, že sme fičali na výparoch z kávy a zúfalom pozlátku zo spoločenských akcii, napriek tomu sme tým ľuďom predostierali to isté: Buď krásna. Buď úspešná. Buď silná! Dokonalý časopis ráta s dokonalou ženou, ktorou sme sa všetky bez výnimky chceli stať. Keď sa však konečne odišlo do tlače, celá redakcia na svoje ideály kapitulovala a odrazu prestala existovať. Viaceré redaktorky sa odpravili na vidiek. Do lesa. Niekam, kde netreba na ksicht patlať mejkap a celulitída na zadku nie je smrteľný hriech. Projekt ideálnej ženy tak zostal vždy len na papieri.

Keď som odišla do firmy, kde som fungovala ako PR pracovník, diktatúra silnej a nezávislej ženy bola tlačená dopredu ešte viac. Vo firme plnej workoholikov nemôžete prezradiť žiadnu zo svojich slabostí. A ak sa nebodaj prejavíte ako človek a niekedy aj nepodáte požadovaný výkon, postarajú sa o to, aby sa vás zbavili. Zatiaľ, čo sme v práci trávili niekedy aj 10-12 hodín denne, ráno sme prichádzali nastajlované, usmiate a včas. Pamätám si, ako som ako blázon behala po obchodných domoch a hľadala niečo – nejaký zázrak – po ktorom mi zmiznú kruhy pod očami. Nebol mejkap, ktorý som doma nemala. Neboli krémy, o ktorých by som nevedela. Zrkadlo však prezrádzalo zanedbaný oddych a silný stupeň únavy. Moja chyba. Úspešný človek to nejako dá! Dá si tabletku a zaspí. Vypije fľašu vína a zaspí. Na pozadí úplne rozpadnutých manželstiev a ľudských duší, ktoré umierali zaživa, však firma prekvitala. Zarobili sme ďalšiu miliardu! Bravo!

Myslím, že syndrómom trápnej sebestačnosti a vlastného idealizovania sa trpíme aj my sami, nemusíme na to pracovať v chorej firme. Ak náhodou neviete šoférovať alebo nemáte znamenitý titul pred menom či za menom, ak nemáte lukratívnu pozíciu v dobrej firme, ste v spoločnosti vnímaný tak trochu ako kripel. Keď máte zlú náladu a reagujete vznetlivo, skupina okolo vás prevracia oči, akoby v živote nevideli otráveného človeka. No a keď ochoriete a nebodaj vážne a na dlho, tak musíte ísť z kola von a nezavadzať tým produktívnym, ktorí život na rozdiel od vás zvládli. Možno vám prídu moje vyjadrenia ako odvážne a zveličené. Ale nie, stojím si za tým, ba čo viac – na jazyku mám oveľa horší a štipľavejší prejav. Pred týždňom za mnou prišla dobrá priateľka. Ten typ talentovanej ženy, ktorý zariadi azda všetko okrem počasia a svetového mieru. A predstavte si – do jej života sa nečakane votrel burnout. Keď prišla celá ustrašená a zničená, po dvoch jej vetách som mala chuť kričať. „Len nech sa to nedozvie šéf. Za týždeň musím byť v pohode.“

A tak sme sa znova stretli. Ja a diktatúra ideálneho človeka. Diktatúra stáleho zdravia. Diktatúra stálej vitality. Stálej produktivity. Oči sa mi zaplavili slzami, lebo ten emocionálny bypass, to, ako nesmieme zlyhávať, lebo inak budeme za divných, to všetko mi už skutočne začalo piť krv. Po odchode kamarátky domov som padla na kolená a modlila sa: Bože, ja už neznesiem túto fejkovú videohru. Neznesiem viac ducha tejto spoločnosti, ktorý prijíma len tých mladých, zdravých a úspešných. Pred spaním som s okuliarmi na nose browsovala web a narazila na zaujímavú štúdiu o Instagrame. 90% mladých ľudí je v ohrození svojho psychického zdravia. Pod vplyvom sociálnej siete niekoľkonásobne narástol výskyt 1. porúch príjmu potravy. Stále viac mladých trpí bulímiou a anorexiou. 2. afektívnych porúch, najmä depresiou. Silný pocit vlastnej nedostatočnosti ženie mladých k zúfalým činom, sebapoškodzovaniu až samovražde.

Tak čo ešte chceme? Na čo ešte čakáme a kam až to musí všetko zájsť, aby sme zmenili svoj pohľad na život, svet, aj seba samých?

Mám pocit, že kresťanstvo a pohľad na trpiaceho Krista sú potrebné viac, ako kedykoľvek pred tým. Kríž je symbolom všetkých vecí, za ktoré sa hanbíme. Našich chorôb, neúspechu, pádov, komplexov, podivných neslobôd, ktoré sa bojíme vysloviť nahlas. Kríž na kostole už z diaľky volá a víta hriešnika. Tu sa nemusíš tváriť, že si, kým nie si. Tu nemusíš skrývať svoje slzy. Tu nemusíš klamať, že sa máš dobre, aj keď ti je zle.

Poď. Poď. Zlož svoj kríž na chvíľu v mojom náručí a občerstvi sa.

___________

K blogu sa tematicky veľmi hodí pieseň, ktorú zložil oratorián a môj duchovný otec - otec Juraj Vittek. Odporúčam pustiť si nahrávku a meditovať nad slovami z Knihy Kazateľ: Márnosť nad márnosť. Všetko je len márnosť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo