Pane, nauč nás modliť sa!

Pane, nauč nás modliť sa!

Evanjeliový úryvok najbližšej nedele (Lk 11, 1 – 13) prináša Ježišovu odpoveď na žiadosť učeníkov, aby ich naučil modliť sa. Pán ich naučil modlitbu Otčenáš.

Učeníci žiadajú svojho Učiteľa: Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ (Lk 11, 1) Táto prosba vychádza z ich poznania, z ich dôvery a presvedčenia, že Ježiš je Boží Syn, že žije v Božej blízkosti a pozná, čo je Bohu milé a čo on chce, aby sme ho prosili. Ježiš ich učí novú modlitbu, ktorú dovtedy nepoznali. Je odlišná od modlitieb ostatných učiteľov, od židovských rabínov, od Jána Krstiteľa. Je totiž modlitbou tých, ktorí sa rozhodli nasledovať Ježiša Krista, a každý, kto ju vyslovuje, zapája sa do rozhodnutia byť jeho učeníkom. V multikulturálnom svete je Pánova modlitba identitou a hodnotovým rebríčkom kresťanov. 

Hlavné témy

Všimnime si najskôr tie témy, ktoré v Otčenáši chýbajú. Nespomína sa Izrael, Mojžišov zákon ani obriezka. Neuvádzajú sa zázraky či uzdravenia. Ježiš nehovorí o kríži a zmŕtvychvstaní. Jednako Otčenáš označujeme výrazom Pánova modlitba. Nie je to len preto, že pochádza od Pána Ježiša, ale na prvom mieste je jeho modlitbou. Vyjadruje totiž celú skúsenosť Ježišovho pozemského života. Uvažujme, ktoré slová do nej Kristus vložil: Otče, kráľovstvo, vôľa, chlieb, odpustenie, vina, pokušenie. Toto sú kľúčové slová celého Kristovho evanjelia a chcel, aby sa stali nosnými témami aj jeho nasledovníkov.  

V multikulturálnom svete je Pánova modlitba identitou a hodnotovým rebríčkom kresťanov.  Zdieľať

Pokušenie zovšednenia

Otčenáš je testom kvality a spovedným zrkadlom všetkých našich modlitieb. Môžeme o ňom povedať, že je školou modlitby a školou celého nášho života. Asi žiadna iná modlitba nie je tak známa ako Otčenáš, ale, žiaľ, žiadna iná nie je ani tak povrchne prednášaná. Koľkokrát sa už stalo, že sme ju mechanicky odrecitovali bez uvedomenia si, aké vážne slová v nej vlastne vyslovujeme.

Dve verzie

Zachovali sa nám dve verzie Pánovej modlitby. Jedna je v Matúšovom a druhá v Lukášovom evanjeliu. Matúšova verzia je dlhšia. Nedeľný úryvok prináša kratšiu Lukášovu verziu. Pri porovnaní Matúšovho a Lukášovho evanjelia si uvedomujeme, že Otčenáš je vložený do rozdielneho kontextu. Znamená to, že evanjelisti prijali Pánovu modlitbu ako vzácnu perlu, ale každý z nich ju vybral a následne vložil do odlišnej „schránky“, než v ktorej  ju pôvodne vyriekol Pán Ježiš. Teraz sa pozrime na kontext, do ktorého je v Lukášovom evanjeliu Pánova modlitba vložená. 

Ježiš – vzor modlitby 

Evanjelista Lukáš vo svojom spise často zdôrazňuje, že Ježišovo verejné účinkovanie bolo popretkávané modlitbami predovšetkým na osamelých miestach. Učeníci videli Ježiša pri modlitbe a zatúžili sa modliť tak ako on. Spomínajú Jána Krstiteľa, ktorý naučil svojich učeníkov modliť sa. Nevieme, akú modlitbu naučil Ján Krstiteľ svojich učeníkov. 

Asi žiadna iná modlitba nie je tak známa ako Otčenáš, ale, žiaľ, žiadna iná nie je ani tak povrchne prednášaná.  Zdieľať

Prosba Ježišových učeníkov je zvláštna, veď židovské náboženstvo poznalo veľké množstvo modlitieb. Môžeme povedať, že židovský národ je národom modlitby. Spomeňme si na starozákonné žalmy, ktorých je 150 a ktoré sú „školou“ modlitby aj pre nás. Ježiš nezopakoval nejakú modlitbu zo Starého zákona, ale odovzdal svojim učeníkom novú modlitbu. Kristova náuka nie je jednoduchým pokračovaním toho, čo tu už bolo, ale prináša aj radikálne niečo nové. Jeho nasledovníci tvoria nové spoločenstvo s jedinečným prístupom k Bohu Otcovi. Tento prístup však nie je nezávislý, ako to každý cíti alebo ako sa každému zachce. Vždy vychádza z nasledovania vzťahu Ježiša k Otcovi. 

Pochopiť hĺbku Pánovej modlitby je možné len hlbokým nasledovaním samotného Krista. Jedno od druhého nie je možné oddeliť. Náš vzťah k Otcovi vždy prechádza cez Syna.Môžeme povedať, že Otčenáš sa modlíme „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi“.

Nebojme sa prosiť

Otázka učeníkov obsahuje dve pohnútky, ktoré ich pobádajú žiadať: „Nauč nás modliť sa!“ Prvou je samotný Ježišov príklad a druhou postoj učeníctva, ktorý sa vyznačuje snahou napodobniť svojho majstra vo všetkom, teda aj v spôsobe modlitby. Ide o jednotu a identitu, ako aj o poslanie a cieľ tohto nového spoločenstva, ktoré sa formuje okolo osoby Božieho Syna a ktoré je vyjadrené Pánovou modlitbou.           

Pochopiť hĺbku Pánovej modlitby je možné len hlbokým nasledovaním samotného Krista. Zdieľať

Čisto prosebná modlitba Otčenáš mohla vyvolávať výhrady, či sa smie človek priam až trúfalo a neodbytne obracať na Boha iba so samotnými žiadosťami. Preto aj Lukáš vytvoril isté predĺženie Otčenáša, za ktorý vložil podobenstvo o neodbytnom človeku, ktorý uprostred noci prosí priateľa o pomoc (Lk 11,5-8). Podobenstvo je uistením pre poslucháčov, aby sa nebáli prosiť, hľadať a klopať na dvere Božieho milosrdenstva, lebo taká je vôľa nebeského Otca. Celý kontext modlitby je zakončený Ježišovým zvolaním: Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!" (Lk 11,13) Zmienka o Duchu Svätom upriamuje pozornosť na podstatu, tzn., čo by malo byť skutočným obsahom našich modlitieb – prosba o Ducha Svätého.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo