Peklo je večné

Peklo je večné

V posledných desaťročiach došlo k rozsiahlej vzbure proti nemenným pravdám katolíckej viery, ktorá zasiahla Cirkev a celý svet. Jedným z prejavov tejto revolúcie je rozšírenie deformácií v chápaní večného zatratenia človeka v pekle. V období pred touto vzburou rozjímanie o realite večného pekla bolo prirodzeným sprievodcom kresťana na tŕnistej ceste k večnej blaženosti. V súčasnosti sa jedovaté plody povstania proti katolíckej náuke prejavujú nie len v zľahčovaní a prispôsobovaní témy pekla podľa vlastných subjektívnych požiadaviek, ale dokonca aj spochybňovaním existencie pekla a jeho večnosti. Je zjavné, že tieto nebezpečné tendencie slúžia zámeru rozšíriť ríšu večného zatratenia o ďalších obyvateľov.

Nemôžeme sa vyhnúť hriechu

Každý z nás sa nemôže vyhnúť spáchaniu hriechu. Sme ľudia zasiahnutí a poznačení prvotným hriechom našich prarodičov Adama a Evy. Tento prvotný hriech zranil ľudskú prirodzenosť, ktorá je pozbavená prvotnej svätosti a spravodlivosti. Večnému zatrateniu našej duše, teda večnému pobytu v pekle, sa môžeme vyhnúť, na rozdiel od spáchania hriechu.

Hriech sa rozlišuje podľa veľkosti na všedný hriech a na smrteľný hriech. Všedný hriech ponecháva v človeku lásku, aj keď ju zraňuje a uráža. Smrteľný hriech je vážnym prestúpením Božieho zákona a ničí lásku v srdci človeka. Spôsobuje stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti, t. j. stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť v pekle.

Keďže smrteľný hriech napáda v nás životný princíp, ktorým je láska, je potrebná nová iniciatíva Božieho milosrdenstva a obrátenie srdca, ktoré sa normálne uskutočňuje v rámci sviatosti pokánia. „Keď … vôľa ide za niečím, čo samo osebe odporuje láske, ktorou je človek zameraný na posledný cieľ, je hriech vzhľadom na svoj predmet smrteľný, … či už je proti Božej láske, ako je rúhanie, krivá prísaha, a podobne, alebo proti láske k blížnemu, ako je vražda, cudzoložstvo, a podobne …. Niekedy však vôľa hriešnika ide za niečím, čo v sebe obsahuje určitú nezriadenosť, ale nie je v rozpore s láskou k Bohu a k blížnemu, ako napríklad prázdne reči, zbytočný smiech, a podobne. To sú hriechy všedné.“ (1).

Nebezpečenstvo smrteľného hriechu

Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: „Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec, a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom.“

Vážna vec (materia gravis) je spresnená v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ (Mk 10, 19). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Treba brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie spáchané na príbuzných je samo osebe závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi.

Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas. Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak, zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu.  

Nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy, vášne, môžu takisto oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech spáchaný zo zlomyseľnosti, z uváženej voľby zla. (2).

Následky smrteľného hriechu sú tragické. Ťažký hriech sa nazýva aj smrteľný hriech, pretože nás zbavuje nadprirodzeného života duše, t. j. posväcujúcej milosti, a stávame sa hodnými večnej smrti. Tento hriech nás zbavuje nie len posväcujúcej milosti, ale aj Božej lásky a synovstva Božích detí. Jediný smrteľný hriech zbavuje našu dušu všetkej nadprirodzenej nevinnosti, pôvabnosti a krásy. Odlučuje nás úplne od Boha, uvaľuje na nás Boží hnev, stávame sa z Božích detí Božími nepriateľmi. Tento hriech nás pripravuje o všetky zásluhy pre nebo, ktoré sme si už získali. Človek nachádzajúci sa v stave smrteľného hriechu je duchovne mŕtvy, a nie je schopný získať si nové zásluhy pre nebo. Tento hriech uvaľuje na nás Božie tresty a najmä večné zatratenie. (3).

Smrteľný hriech otvára bránu večného pekla

Skutoční kresťania vedia, že večné peklo existuje, a to najmä na základe slov Pána Ježiša Krista, a taktiež na základe mnohých správ o pekle v Svätom písme, a v nemennej náuke Katolíckej cirkvi. Existenciu večného zatratenia v pekle potvrdzujú aj mystické zážitky svätcov. Možno poukázať na zjavenie Panny Márie v Portugalsku vo Fatime v roku 1917. Vizionárka Lucia musela silne vykríknuť napriek krátkemu trvaniu obrazu večného pekla. Vo veľkom ohnivom mori boli ponorené spálené bytosti v ľudských podobách a diabli, pričom vydávali náreky plné zúfalstva a bolesti. Ľudia a diabli boli priehľadní, ako priesvitné žeravé uhlie, pričom diabli mali veľmi odpudzujúci výzor.

Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo, a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, „večný oheň“. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži. (4).

Boh je spravodlivý a odmeňuje dobrých ľudí večnou odmenou a zlých ľudí tresce večným trestom. Duša človeka je nesmrteľná a pozemský život je časom skúšky, ktorá sa končí smrťou človeka. Podľa toho, v akom duchovnom stave smrť zastihne človeka, rozhoduje sa, či duša tohto človeka bude mať šťastný večný údel alebo nešťastný večný údel.

Na druhom svete nikto sa nemôže odvrátiť od dobra k zlu, ale ani od zla k dobru. Ak človek zomrel v Božom priateľstve, toto priateľstvo bude trvať večne, ale ak človek zomrel vo vzbure voči Bohu, tento stav bude trvať večne. Ľudia zvyčajne pochybujú menej o existencii večne trvajúcich radostí spasených ľudí v nebi, než o večne trvajúcich trestoch pre zatratených ľudí v pekle. Je to spôsobené subjektívnym želaním týchto ľudí, ktoré je zdrojom mylných myšlienok. Človek, ktorý vedie mravne čistý život, a je poslušný voči Božím prikázaniam a cirkevným prikázaniam, nemá pochybnosti o existencii pekla. (5).

Rôzne stupne pekelných múk

Podobne ako v nebi existujú rôzne stupne slávy pre vyvolených primerané zásluhám každého, tak aj v pekle existujú rôzne stupne pekelných múk. Možno povedať, že pekiel je toľko, koľko je hriešnikov, keďže každý zo zavrhnutých hriešnikov tam trpí primerane počtu a kvalite svojich hriechov. Najväčším trestom a najväčším nešťastím pre hriešnikov v pekle je to, že nevidia Boha. (6).

Peklo nie je jedno jediné miesto, na ktorom sú všetci zatratení hriešnici, ale je zložené z mnohých rozličných príbytkov, keďže stupne pekelných trestov sú rôzne. Čím viac hriešnik poškvrnil svoju dušu smrteľnými hriechmi, alebo čím viac zneužíval Božie milosti, tým viac bude musieť trpieť. Zatratení hriešnici páchajúci rovnaké druhy hriechov budú trestaní v pekle v rovnakých miestach, resp. v rovnakých väzeniach. Tak ako v nebi existujú rozličné príbytky pre Božích priateľov podľa slov Pána Ježiša Krista, aj peklo má svoje rozličné príbytky, resp. rozličné väzenia, pre Božích nepriateľov. Podstatu večných trestov pre zatratených hriešnikov možno zhrnúť do nasledovných bodov.

1. Podľa svätého Bonaventúru zatratení hriešnici musia trpieť trojitý trest, a to stratu, bolestný cit a trýzeň svedomia. Tieto tresty sú prirodzené následky hriechu. Keďže títo hriešnici sa počas svojho pozemského života nestarali o Boha a o svoju spásu, prirodzene budú odlúčení od Boha. Prvý spôsob večných trestov spočíva vo večnom odňatí nazerania na Boha a Božej priazne.

2. Zatratení hriešnici stratili Boha a možnosť nazerania na Boha, a tým sú zbavení súčasne všetkého, čo je dobré, krásne, príjemné a milovania hodné. Možno povedať o týchto hriešnikoch, že za pozemského života mali rôzne svetské statky, rozličné rozkoše a potešenia, pri ktorých mohli ľahšie zabudnúť na Boha a na jeho priazeň a lásku. Boli tak zaslepení svetom, že svoj hrozný stav si vôbec neuvedomovali. Lenže v pekle už nemajú žiadne pozemské statky, rozkoše a márnosti, a teda nemajú vôbec nič, čo by im mohlo aspoň čiastočne nahradiť večnú stratu Boha. V pekle vnímajú len to pôsobiace bolesť, opovrhnutia hodné, a zlé. Čo týchto hriešnikov počas pozemského života napĺňalo rozkošou, teraz v pekle im pôsobí bolesť. Keďže Boh zveril človeku stvorené tvory a veci, aby človek využíval tieto tvory a veci a k Božej cti, zatratení hriešnici počas pozemského života využívali tieto tvory a veci na urážanie Boha. V pekle sa tieto tvory a veci stávajú nástrojom Božieho trestania. Sväté písmo poukazuje najmä na oheň a na červy, keďže slovo červ vyvoláva nepríjemné obrazy o škaredých, hrozných a krutých zvieratách, ktoré Boh využíva ako nástroj trestania v pekle. Keďže zatratení hriešnici počas pozemského života využívali svoje ľudské zmysly na páchanie hriechov, predmetom večného trestu v pekle sú ľudské zmysly, najmä zrak, sluch, čuch a chuť, a to v závislosti od miery využívania týchto zmysloch pri páchaní hriechov. Zneužívanie duševných schopností človeka na páchanie hriechov, ako predstavivosť, rozum a slobodná vôľa, sa prejaví v pekle premenou týchto ľudských schopností na zdroj trestania.

3. Treťou mukou večne zatratených hriešnikov je ľudské svedomie. Títo hriešnici neposlúchali hlas svojho svedomia počas svojho pozemského života, ktorý je Božím hlasom, nasledovali svoje zmyselné žiadosti, a dali súhlas k spáchaniu hriechu. Trýzeň zlého svedomia je hrozná, a často vyvoláva aj samovraždy. Niektorí hriešnici si vyberajú zúfalstvo podobne ako apoštol Judáš, a spáchajú samovraždu. Konajú tak napriek možnosti ľútosti nad hriechmi, využitia sviatosti pokánia a dúfania v Božie milosrdenstvo.

Svätý Augustín hovoril, že všetky bolesti, ktoré majú ľudia na tomto svete, sú len nepatrné v porovnaní s bolesťami, ktoré spôsobuje pekelný oheň. (7).

Peklo kresťanov a peklo nekresťanov

Boh ako spravodlivý sudca prísnejšie potresce toho, kto dostal viac milostí, ale pohrdol týmito milosťami. Takíto zatratení hriešnici budú podliehať prísnejšiemu trestu v rámci večných pekelných trestov. Je zjavné, že kresťania mohli a mali prijímať najviac Božích milostí.

Kresťania po dosiahnutí veku užívania rozumu vidia lepšie na základe svetla svojej viery, a môžu poznať svoje povinnosti voči Bohu, voči sebe a voči svojim blížnym. Večný trest pre týchto hriešnikov bude ťažší ako v prípade hriešnikov s menšími možnosťami prijímania Božích milostí. Veľká večná bolesť zatrateného kresťana spočíva najmä v neustálom pripomínaní toho, že počas svojho pozemského života vedel, čo je potrebné konať pre dosiahnutie spásy, a mal na to všetky potrebné prostriedky. Bude mať pred očami všetky dobré myšlienky, dobré túžby a dobré skutky, ktoré mohol vykonať, ale nevykonal, sväté sviatosti, ktoré nevyužil, modlitby, ktoré zanedbal, a sväté omše, ktoré vynechal.

Svätý Augustín hovoril, že v pekle sú takí kresťania, ktorí ako jednotlivci trpia viac, než celé pohanské národy, lebo sami jednotlivo dostali viac Božích milostí, než títo modloslužobníci spolu. Svätý Ján Chryzostom uvádza k tejto téme, že hriechy kresťanov predstavujú v širšom význame strašné svätokrádeže, keďže svätokrádež predstavuje zneuctenie vecí zasvätených Bohu, a každý kresťan je svätyňou Svätého Ducha. Kresťan vo svätom prijímaní prijíma do svojho srdca Telo a Krv Ježiša Krista, avšak po ťažkom hriechu stráca milosť, a s ňou z ľudskej duše odchádza aj Boh, a pekelný duch berie okamžite túto dušu do svojho vlastníctva.

Nekresťania a pohania nebudú v pekle pociťovať výčitky toho druhu, aké budú mať zatratení kresťania, keďže počas svojho pozemského života nespoznali Cirkev, jej náuku a prostriedky spásy. Lenže Boh nezabúda na žiadneho človeka počas jeho pozemského života a daruje mu prirodzený zákon. Nekresťania a pohania nachádzajúci sa v pekle budú večne konfrontovaní so svojim pozemským životom odporujúcim prirodzenému zákonu, ktorý každý človek vníma. (8).

Spravodlivosť a večný trest za jeden smrteľný hriech

Cirkev nás neomylne učí, že všetci ľudia, ktorí zomrú v stave Božej milosti, budú mať večný život v nebi, resp. niektorí ľudia až po dočasnom pobyte v očistci, a že všetci ľudia, ktorí zomrú v nekajúcnosti zo skutočného smrteľného hriechu, a teda zomrú bez stavu Božej milosti, budú mať večný trest v pekle.

Možno rozmýšľať o Božej spravodlivosti a o dôsledkoch po spáchaní smrteľného hriechu, a vytvoriť nasledovný predpoklad. Prvý človek spáchal smrteľný hriech vo veku 20 rokov svojho života, a následne žil dobrý život až do smrti v 90. roku svojho života, a mal by byť odsúdený na večné zatratenie. Druhý človek spáchal smrteľný hriech v čase blízko pred smrťou v 90. roku svojho života, aj keď počas svojho života nespáchal pred tým žiaden smrteľný hriech, resp. tieto hriechy boli odpustené v sviatosti pokánia, a boli úprimne ľutované, a teda aj on by mal byť odsúdený na večné zatratenie. Tretí človek páchal smrteľné hriechy počas celého svojho života, avšak na rozdiel od situácie prvého a druhého človeka vykonal pokánie zo svojich hriechov až v 90. roku svojho života, a teda mal by sa vyhnúť večnému zatrateniu v pekle.

Prvý človek v skutočnosti nemohol žiť dobrý život po spáchaní smrteľného hriechu vo veku 20 rokov, ak počas 70 nasledujúcich rokov žil bez kajúcnosti, a rozmnožoval ďalšie smrteľné hriechy z dôvodu zanedbávania pokánia. Žiť dobrý život z hľadiska Boha po spáchaní smrteľného hriechu bez následného pokánia z dôvodu tohto hriechu je nemožné. Je zjavné, že tohto človeka priviedlo do pekla množstvo ďalších smrteľných hriechov, ktoré sa prirodzene mohli rozmnožovať až po tom, čo prvý smrteľný hriech spáchaný vo veku 20 rokov otvoril cestu ďalším smrteľným hriechom, a to najmä z dôvodu pokračujúcej nekajúcnosti. Spravodlivým trestom za každý smrteľný hriech je večné zatratenie. Človek po spáchaní smrteľného hriechu stráca Božiu milosť, ktorú môže vrátiť len pokánie a skutočná ľútosť. Len taký človek žije dobrý život z hľadiska Boha. Vonkajšie zdanie dobrého života z hľadiska tohto sveta nie je rozhodujúce.

Druhý človek vyzerá ako svätec, ktorý žil v stave Božej milosti celý svoj život, a v čase blízko pred smrťou spáchal smrteľný hriech. Lenže nemožno zabúdať na to, že tento človek žil počas celého života v stave Božej milosti a spolupracoval s ňou. To znamená, že taký človek si musí uvedomovať veľmi intenzívne po spáchaní smrteľného hriechu, že potrebuje ľutovať toto previnenie a túži po pokání. Boh takejto osobe určite umožní milosť pokánia vzhľadom na jej doterajší život v stave Božej milosti. Je veľmi pravdepodobné, že Božia prozreteľnosť chráni osoby dlhodobo žijúce v stave Božej milosti pred spáchaním smrteľného hriechu v období pred smrťou. Božia prozreteľnosť a Božia spravodlivosť je zárukou toho, že s každým človekom sa bude nakladať spravodlivo, aby mal dostatočnú príležitosť na dosiahnutie večného života v nebi.      

Tretí človek vyzerá ako šťastlivec, ktorý bol na správnom mieste v správnom čase. Na konci života naplneného páchaním smrteľných hriechov sa napravil v čase blízko pred smrťou, a napriek svojmu doterajšiemu životu by sa mal vyhnúť večnému zatrateniu v pekle. Lenže aj tento prípad je vo svojej podstate veľmi zjednodušujúci. Je potrebné zdôrazniť, že každá ľudská schopnosť sa zdokonaľuje opakovaním. Možno veľmi pochybovať o schopnosti ľutovať svoje hriechy v prípade človeka, ktorý by sa k tejto prvej ľútosti odhodlal až v posledných chvíľach pozemského života. Ľútosť kvôli skutočnému smrteľnému hriechu nie je jednoduchá. Čím viac smrteľných hriechov človek spáchal bez následnej ľútosti, tým ťažšie takýto človek ľutuje svoje hriechy. Druhý človek v pozícii svätca po spáchaní smrteľného hriechu je na tom oveľa lepšie s touto svojou schopnosťou a skúsenosťou pokánia za svoje hriechy. Možno poukázať aj na veľký počet hriechov, ktorý človek spácha za svoj pozemský život. (9).

Môžeme sa vyhnúť večnému peklu

Jediný prostriedok, ktorým môžeme dosiahnuť Božie odpustenie ťažkého hriechu, resp. smrteľného hriechu, spáchaného po krste, je sviatosť pokánia. Je to sviatosť, v ktorej kňaz splnomocnený na spovedanie v Božom mene odpúšťa hriechy spáchané po krste, ak spovedajúci sa človek tieto hriechy úprimne ľutuje a úprimne sa z nich vyznáva, a má skutočnú vôľu polepšiť sa a zadosťučiniť za hriechy. Moc odpúšťať hriechy prešla z apoštolov na biskupov a kňazov, ktorí musia byť k tomu riadne splnomocnení. Podľa záverov Tridentského koncilu, ak by niekto tvrdil, že pokánie v Katolíckej cirkvi nie je pravou a vlastnou sviatosťou, zriadenou našim Pánom Ježišom Kristom pre veriacich, aby sa mohli zmieriť s Bohom kedykoľvek, keď padli do hriechu, má byť vylúčený z Cirkvi.

Prostredníctvom sviatosti pokánia získavame odpustenie hriechov, odpustenie večných trestov, odpustenie aspoň časti časných trestov, posväcujúcu milosť alebo jej rozmnoženie, oživenie zásluh pre nebo, ktoré sme stratili spáchaním smrteľného hriechu, zvláštne milosti k Bohu milému životu a pokojné svedomie. Sviatosť pokánia si vyžaduje spytovanie svedomia, ľútosť, skutočné predsavzatie, spoveď a zadosťučinenie. (10).

Revolučná vzbura človeka proti Bohu v našich najnovších dejinách spôsobila veľké deformácie vo vnímaní vzťahu medzi Bohom a človekom. Cirkev bola zasiahnutá veľmi negatívne zdôrazňovaním postavenia človeka a jeho subjektívnych postojov vo vzťahu k Bohu a k jeho konaniu. Príkladom tejto skutočnosti je spochybňovanie významu závažnosti hriechov, ktoré nás približujú večnému zatrateniu, teda večnému peklu, resp. spochybňovanie existencie večného pekla. Cirkev v období po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965) zasiahli dovtedy neslýchané negatívne javy. Možno poukázať na skutočnosť, že dokumenty tohto koncilu veľmi nedostatočne poukazujú na možné dôsledky ľudského hriechu vo vzťahu k večnému životu človeka.

Jedným z rozšírených tragických prejavov života v Cirkvi zasiahnutej neprimeraným zvýrazňovaním postavenia človeka vo vzťahu k Bohu je pristupovanie k sviatosti Eucharistie bez predchádzajúcej sviatosti pokánia, resp. zanedbávanie sviatosti pokánia. Predmetné správanie sa rozšírilo nie len zo strany veriacich laikov, ale aj zo strany niektorých kňazov a biskupov. Tieto javy sa vyskytujú najmä v tých oblastiach sveta, ktoré sa najviac otvorili pre vypočutie hlasov spochybňujúcich význam nemennej katolíckej náuky pre spásu človeka.

Napriek týmto rozšíreným nebezpečným tendenciám nesmieme zabúdať na to, že Pán Ježiš Kristus dôrazne varoval človeka pred večným odlúčením od Boha vo večnom pekle. Náš Spasiteľ zriadil Cirkev práve preto, aby poskytla hriešnemu človeku, teda každému z nás, cestu návratu z putovania k bolestnému večnému odlúčeniu od Boha v pekle k opätovnému zjednoteniu s Bohom, a k pokladom Božích milostí. Toto Božie rozhodnutie je nemenné rovnako, ako je nemenná realita večného zatratenia v pekle pre človeka, ktorý zanecháva svoj pozemský život v stave smrteľného hriechu a v nekajúcnosti. 

Svätý Michal archanjel, bráň nás v boji, buď nám ochrancom proti zlobe a úkladom diabla. Pokorne prosíme, nech mu Boh ukáže svoju moc. A ty, knieža nebeských zástupov, Božou mocou zažeň do pekla satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete. Amen.

 

ZDROJ:

 

(1). Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009, § 1854 až 1856, § 1861. ISBN 978-80-7162-776-0.

(2). Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009, § 1857 až § 1860. ISBN 978-80-7162-776-0.

(3). PODLAHA, Antonín: Výklad velikého katechismu katolického náboženství. Praha, 1940, s. 560 - 565.

(4). Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009, § 1035. ISBN 978-80-7162-776-0.

(5). PODLAHA, Antonín: Výklad velikého katechismu katolického náboženství. Praha, 1940, s. 608.

(6). VIANNEY, Ján Mária: O pekle kresťanov. In: Kázne farára z Arsu. Varšava: Vydavateľstvo Viator, 2003, s. 115.

(7). MARTIN Z KOCHEMU: Rozjímání o čtyřech posledních věcích člověka. Kroměříž: Tiskem a nákladem Jindřicha Guska, 1867, s. 367 - 382.

(8). VIANNEY, Ján Mária: O pekle kresťanov. In: Kázne farára z Arsu. Varšava: Vydavateľstvo Viator, 2003, s. 115 - 117.

(9). CONTE, Ronald L.: Fairness and Eternal Punishment for One Mortal Sin. In: The reproach of Christ, 31.12.2015. [online]. [citované: 10.05.2019]. Dostupné na internete: https://ronconte.com/2015/12/31/fairness-and-eternal-punishment-for-one-mortal-sin/.

(10). PODLAHA, Antonín: Výklad velikého katechismu katolického náboženství. Praha, 1940, s. 516 - 519.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo