Ako sme vymenili meče za smartfóny

22. mája sa v autobuse Bratislavskej MHD stal incident. Skupina mladých chalanov dobili manželský pár. V autobuse sedelo ďalších dvadsať ľudí. Najpoburujúcejšia vec na tom celom je, že sa ich nikto nezastal a nikto nevie, kto vlastne stál za útokom. Nie sú svedkovia. Neviem, ako by som sa zachoval ja. Viem však, ako by som sa chcel zachovať. To je dôležité, pretože moje vnútorné chcenie je to prvé, čo určuje moje konanie. Krízová situácia prináša veľa skratov, avšak to konkrétne chcenie je dôležité.

Chlapi bojíme sa. Zranenia, väzenia, zbytočných konfliktov, súdov, smrti, všetkého. Dnes strácame povinnosť muža. Preto, lebo to je nepopulárne. Každý z nás pozná veľa príbehov o odvahe. Obdivujeme ich, ale nenasledujeme. Prečo? Je to riziko. Avšak čo nie je riziko? Sú situácie, kedy udrieť (akokoľvek) je jediná možnosť. Myslím, že spomínaný incident bola jedna z nich. Možno udrieť do skla autobusu a potom riešiť úhradu za škodu. Možno zakričať a potom sa ospravedlniť vystrašeným spolucestujúcim, možno prísť ku gaunerom a bojovať s nimi aj za cenu kopancov.

Neviem ako by som sa zachoval ja. Viem, ako by som sa chcel zachovať a to by sme mali vedieť všetci. Povinnosťou muža je postaviť sa proti neprávosti. Ako Ned Kelly, Rob Roy, Samwise Gamgee. Aj keď to je nepopulárne a nepríjemné. Pretože konflikt, zlomenina dokonca ani smrť nie je najhoršia vec na svete.

Ak už nosíme v jednej ruke smartfón a píšeme komentáre a blogy (ako aj ja tento), nech v tej druhej máme meč. Preto myslime často na smrť. Hoci nás aj tak prekvapí, môže nás niekedy motivovať k rizikovým odvážnym veciam. Preto, lebo sa jej nevyhýbame v myšlienkach. Konfrontujme sa s ňou. Vieme, že sa jej nevyhneme a tak nás možno neovládne strach. Musíme byť gentlemani, ktorí si vedia zašpiniť ruky od zlých ľudí.