Sv. Martin de Porres OP († 3. novembra 1639) – prelomový svätý

Sv. Martin de Porres OP († 3. novembra 1639) – prelomový svätý

Hoci je význam tohto nenápadného muža v katolíckom svete neprehliadnuteľný, v našom prostredí zostáva neznámou postavou.

3. november je v partikulárnych liturgických kalendároch celej Ameriky, ale aj v niektorých afrických krajinách, Vietname a na Filipínach, dňom liturgickej spomienky, či niekde dokonca sviatku, sv. Martina de Porres. V peruánskej Lime, ktorej je spolupatrón, narodil sa tu a prežil celý život, sa týmto dňom na jeho počesť každoročne zahajuje štyridsaťdňová fiesta, ktorá končí 9. decembra, čo je deň, kedy sa Martin narodil (9. decembra 1579).

V čase jeho života bola Lima (vtedy známa ako Ciudad de los Reyes) koloniálnym miestokráľovstvom španielskej koruny v Peru a centrom koloniálnej správy celej Južnej Ameriky. Martin bol nemanželským synom kastílskeho šľachtica Juana de Porres a černošky Anny, ktorá prišla do Limy z Panamy, kde sa zrejme narodila otrokom násilne privezeným z Afriky. Otec najskôr Martina s matkou a ešte malým dievčatkom menom Juana, o ktorej takmer nič nevieme, opustil. Až s odstupom rokov ho chlapcova prirodzená inteligencia akosi primäla k tomu, že ho uznal za vlastného.

Vďaka otcovi sa mladý Martin vyučil za ránhojiča (sanador), čo bolo v tom čase remeslo, do portfólia ktorého spadalo holenie, strihanie, ošetrovanie rán, liečenie rôznych ochorení a menšie chirurgické zákroky. V koloniálnom prostredí na prelome 16. a 17. storočia bol vyštudovaný lekár dostupný len malej skupine bohatých kolonistov. Aj preto bola práca, v ktorej Martin podľa neskorších svedectiev vynikal, pre zvyšok rastúcej populácie Limy veľmi dôležitá. Napriek šikovnosti zostával kvôli svojmu pôvodu a farbe pleti vo veľmi nízkom spoločenskom postavení.

Treba povedať, že už od konca 16. storočia tvorilo v Latinskej Amerike černošské obyvateľstvo, mulati a mestici dosť veľkú časť populácie. Tí, ktorí neboli otroci, patrili spolu s domorodými indiánmi k tzv. hominculi (z latinského homunculus). To znamenalo, že ich koloniálna spoločnosť považovala za akýchsi neplnohodnotných „ľudkov“, ktorí ani nedokázali plne využívať schopnosti rozumu.

Španielsky katolicizmus bol na základe zložitého systému Patronátneho práva v otázke kristianizácie kolónií de facto podriadený štátu a jeho byrokratickému aparátu. Na základe legislatívy známej ešte z konca 15. storočia ako limpieza de sangre (čistota krvi), nebolo v kolóniách dovolené udeľovať svätenia a vstupovať do reholí nikomu inému, ako len „starým kresťanom“. V praxi to znamenalo, že indiáni, černosi a miešanci nemali ani ako katolíci šancu stať sa duchovnými, prípadne rehoľníkmi.

Táto nespravodlivosť bola definitívne odstránená až na treťom koncile juhoamerickej cirkvi v Lime v roku 1772, pričom prví traja indiánski kňazi prijali vysviacku ešte neskôr –  v roku 1794. V každom prípade už od konca 16. storočia dominikáni a františkáni čiastočne prelamovali toto tabu tým, že do svojich radov prijímali príslušníkov vylúčených skupín aspoň ako profesov (tzv. frátrov), teda rehoľníkov s doživotnými sľubmi, ktorí neprijali svätenia.

Martin de Porres bol jedným z nich. Po deviatich rokoch pobytu v dominikánskom kláštore Kráľovnej pokoja ako tzv. donado (niečo ako terciár), tu 2. júna 1603 zložil doživotnú profesiu. V kláštore si svedomito plnil svoje povinnosti a ako liečiteľ s darom uzdravujúcej modlitby sa stal apoštolom chudobných. Z hlavného prameňa jeho života Vida prodigiosa del venerable siervo de Dios Fr. Martin de Porras (Zázračný život Božieho služobníka fr. Martina de Porres) z roku 1671 sa dozvedáme, že svätec mal dar bilokácie a dokázal súčasne pomáhať ľuďom na viacerých miestach.

Napriek každodennému úsiliu v prospech najbiedenejších znášal Martin ako afroperuánec počas celého života od mnohých súčasníkov príkoria spojené s jeho pôvodom a farbou pleti. Pre pozitivistického historika nemusí byť jeho život v nezištnej službe chudobným ľuďom ničím zaujímavý. Veriaci však rýchlo rozpozná, že tento jednoduchý muž oplýval múdrosťou svätcov a bol úplne zasvätený službe Bohu a blížnemu.  

Ján XXIII. 6. mája 1962 v kázni počas jeho kanonizácie (beatifikoval ho Gregor XVI. v roku 1837) povedal, že jeho láska k blížnemu vychádzala z neporušenej viery a pokorného ducha a pokračoval: „Považujeme za správne a náležité, aby práve v tomto roku, v ktorom sa bude konať ekumenický koncil, začal byť Martin de Porres uctievaný ako svätec. V kresťanskej svätosti, ktorú dosiahol, a vo vynikajúcich cnostiach, o ktorých vydáva svedectvo celý jeho život, môžeme vidieť spásne plody, ktoré očakávame predovšetkým od blížiaceho sa koncilu. Tento svätec svojim slovom, príkladom a cnostným životom dokázal presvedčivo získavať iných pre Krista a aj dnes dokáže povzniesť našu myseľ k nebu.“

 Sv. Martin je vôbec prvý svätec tmavej pleti z amerického kontinentu a spolu s úplne prvou sväticou z Nového sveta, jeho súčasníčkou a spolusestrou v tom istom meste – sv. Ruženou z Limy OP († 1617, kanonizovaná 1671) – ukázal, že cesty apoštolátu, po ktorých sa vtedajší dominikáni v miestokráľovstve Peru vydali, boli správne. V prostredí, v ktorom conquistadori robili všetko preto, aby rýchlo a bezohľadne zbohatli na úkor iných, zasvätili svoj život službe chudobným. V milosti vlastnej sv. Dominikovi našli spôsob, ako sa obetovať pre dobro a spásu tých, ktorí im boli zverení. Okrem toho aj vďaka jeho životnému svedectvu sa už v roku 1670 rozhodli dominikáni v Novom svete zrušiť úzus limpieza de sangre pre vstup do rehole.

Pre bratov dominikánov a celú dominikánsku rodinu vôbec, je tak 3. november veľmi dôležitý sviatok. Pripomíname si ním verejne menej známu črtu našej spirituality, ktorej je sv. Martin de Porres patrónom. Je ňou nepretržité úsilie o sociálnu spravodlivosť. Zatiaľ jediná slovenská kaplnka, zasvätená tomuto pozoruhodnému pomocníkovi v núdzi, je v dominikánskom konventne v Žiline. Sv. Martin je aj patrónom tejto komunity, ktorá prostredníctvom neziskovej organizácie Dominikánsky knižný inštitút  zastrešuje chránenú dielňu a poskytuje v nej prácu niekoľkým ľuďom bez domova.

Osobnosť a rôzne charizmy sv. Martina, podopreté veľkodušnou dobročinnosťou, sú aktuálne aj dnes, kedy moderný konzumný materializmus prestáva brať vážne postavenie chudobných a sociálne znevýhodnených. Príbeh prvého svätého Juhoameričana tmavej pleti nás môže inšpirovať k tomu, aby sme aspoň v niečom priložili ruku dielu a pomohli tým, ktorí to v dosahu našich možností najviac potrebujú.

Modlitba ku sv. Martinovi de Porres: Milosrdný Bože, svätého Martina si priviedol po ceste pokory do nebeskej slávy; daj, aby sme podľa jeho príkladu pomáhali svojim blížnym v núdzi a chorobe, a tak dosiahli s ním účasť na radosti svätých v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen Zdieľať

Foto: https://www.flickr.com/photos/paullew/7149072617/

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo