Čo hovorí nemecká správa o sexuálnom zneužívaní v katolíckej cirkvi

Čo hovorí nemecká správa o sexuálnom zneužívaní v katolíckej cirkvi

Viac ako 350-stranová štúdia vznikla na objednávku Nemeckej biskupskej konferencie ešte v roku 2014 a mapuje sexuálne zneužívanie maloletých duchovnými od roku 1945.

Jej výsledok za obdobie dlhé 70 rokov hovorí o 1 670 vinníkoch spomedzi kléru (kňazi, diakoni a rehoľníci) a ich 3 677 obetiach. Necelú tretinu z tohto počtu tvorili jednotlivé prípady (1 023), teda tie, kde sa opakované zneužitie nepotvrdilo. 96 vinníkov tvorí skupinu sexuálnych predátorov, ktorí sa zneužívania dopúšťali opakovane a to dokonca na väčšom počte obetí.

Každý šiesty prípad zneužitia, teda asi 278, malo ťažký kriminálny priebeh a odohralo sa vo forme znásilnenia. Až 80 percent všetkých prípadov spadalo do tzv. hands-on oblasti, teda do kategórie nevhodného či neprimeraného správania, ktoré býva spojené napríklad s dotykmi, pohladením a podobne. Z 38 156 osobných spisov z 27 diecéz za obdobie 70 rokov, ktoré mali autori správy k dispozícii, sa len 4,4 percenta klerikov a rehoľníkov dokázateľne dopustilo zneužívania vo všetkých jeho podobách od tzv. hands-on až po závažné prípady znásilnenia.

Preskúmané spisy odhalili, že v jednotlivých biskupstvách sa k problému pristupovalo rôzne a vyskytli sa aj prípady manipulácie s personálnymi aktmi podozrivých osôb. Podobne nejednoznačne za celé toto obdobie vyznieva aj postoj kompetentných k obetiam a ich situácii po tom, ako bolo ich zneužitie dokázané. Aj v týchto prípadoch sa viac prihliadalo na povesť vinníka ako na stav obete. Spomedzi 1 670 páchateľov bolo proti 566 z nich aplikované cirkevnoprávne konanie, ktorého výsledkom boli sankčné postupy. 41 duchovných bolo na základe závažnosti skutkov prepustených z klerického stavu a ďalších 88 bolo exkomunikovaných.

Zverejnenie správy právom šokovalo a vyvolalo otázky, prečo sa niečo také stalo a ako by cirkev na smutné skutočnosti mala reagovať. Biskup z nemeckého Essenu, Franz-Josef Overbeck, hovorí o „temnej hodine dejín cirkvi“, ktorá by podľa neho mala viesť k očiste a obnove. Veriaci aj neveriaci sa právom dožadujú vysvetlenia, no najmä konkrétnych riešení, ako bude prevencia sexuálneho zneužívania v cirkvi vyzerať.  

Ospravedlňovanie a výzvy k pokániu sú zaiste namieste, ale ak po nich nasleduje vákuum a váhanie, strácajú na autentickosti. Nevyhnutná je zmena paradigmy, to znamená prestať zľahčovať, prestať sa tváriť, že nás sa to predsa nemôže týkať. Nerobme si ilúzie o tom, že zo sexuálnych škandálov nie je kontaminovaná celá cirkev. Problém sa netýka len páchateľov, obetí a tých, ktorí svojou nečinnosťou či krycími manévrami toto zlo napomáhali. Vzhľadom na doterajšie fakty sa dá dokonca hovoriť o tom, že počet zneužití a obetí môže byť teoreticky vyšší, ako sa na základe zistení v správach z celého sveta javí, aj keď nie dramaticky.

Treba tiež povedať, že od roku 2010 cirkev ako globálna inštitúcia investovala nemalé množstvo prostriedkov do prevencie sexuálneho zneužívania počnúc vnútornými smernicami na predchádzanie týmto deliktom až po kuriálne nariadenia Benedikta XVI. Nedávne prípady z Chile, úplne čerstvé správy z Poľska (mapa pedofílie) a kauza dnes už bývalého kardinála Theodora McCarricka však odhaľujú, že ani doterajšie dobre myslené opatrenia nemusia hneď viesť k tomu, aby sa s vinníkmi a spolupáchateľmi ešte stále neprestalo zaobchádzať takpovediac v rukavičkách.

Od cirkvi sa právom očakávajú jasné a účinné kroky. Na rade sú kompetentní cirkevní predstavitelia od Vatikánu až po každú jednu diecézu a rehoľu, aby dali najavo, že čím skôr príde po tejto tristnej morálnej kríze ozdravný proces, tým lepšie pre všetkých. V prípade sexuálneho zneužívania stráca cirkev svoj najväčší kapitál – posvätnosť, dôveru a reputáciu. Predstavme si, že by sme dnes v cirkvi namiesto závažných morálnych deliktov sexuálneho charakteru riešili trebárs vraždy a ťažké fyzické násilie. To by sa cirkev v prípade, že by sa každý rok v jej okruhu po celom svete objavovali mŕtve či zmrzačené deti, tiež tvárila, že to nie je až taký vážny problém? Určite nie. Vrahovia v radoch kléru by sa netolerovali. Pri tomto pokuse o analógiu netreba pripomínať, že pre katolíka je znásilnenie rovnako ťažký zločin (rozumej smrteľný hriech) ako vražda. Prečo potom toľko váhania vo veci zneužívania?

Verím, že všetci v cirkvi chceme patriť Kristovi a ten takéto konanie striktne odsudzuje a zo správania svojho nasledovníka radikálne vylučuje. Cirkev je zlom zneužívania kontaminovaná ako celok a má byť našou spoločnou snahou, aby sa dekontaminačný proces začal čo najskôr. Obetiam štatistiky ex post aj tak nepomôžu. Už jeden prípad má potenciál zamoriť celú farnosť, kláštor či diecézu.

Štúdie od Austrálie cez Spojené štáty, Írsko až po Nemecko potvrdzujú že 4-5 % kléru sa v týchto krajinách za posledných niekoľko desaťročí dopustilo zneužívania maloletých. Pre niekoho to môže byť veľa, pre iného málo. Zvláštnosťou týchto údajov je zistenie, že v porovnaní s inými sociálnymi skupinami, ktoré majú v celospoločenskom spektre tiež podiel na sexuálnom zneužívaní, v nich mal nadpriemerné zastúpenie klérus s homosexuálnymi sklonmi (Herder Korrespondenz 10, s. 5). Aj mannheimský psychiater a koordinátor nemeckej správy Harald Dreßing (Zentralinstitut für Seelische Gesundheit) priznáva, že k motívom zneužitia prispel na strane páchateľov ich nevyjasnený postoj k vlastnej sexualite, obzvlášť k homosexualite (Christ in der Gegenwart 39, s. 422).

Viac ako polovica zneužitých boli chlapci vo veku do 13 rokov a najväčšiu skupinu spomedzi 3 677 obetí (969) tvorili miništranti. Ako dodal Harald Dreßing pre Frankfurter Allgemeine Zeitung, práve zo skupiny homosexuálne orientovaných duchovných vzišla prevažná väčšina zneužívaní. Naopak, v skupine tých duchovných, ktorí sa síce dopustili sexuálnych deliktov, ale nie na deťoch, mali homosexuálni kňazi zanedbateľný podiel. Znamená to, že by mala cirkev teraz kvôli menšinovej kategórii kléru a rehoľníkov prijať zrušenie celibátu ako systémové riešenie, ktoré má znížiť riziko možného zneužívania maloletých? Určite nie. Veď hoci aj zrušenie povinného a ponechanie dobrovoľného celibátu, by nijako neovplyvnilo sexuálne správanie najrizikovejšej skupiny páchateľov.

Žiaľ, to, čo sa stalo, sa už nedá vrátiť späť. Niektorí duchovní zjavne spásu hlásali a zlo spôsobovali. Morálku učili a nemorálne konali. Zamlčovanie tejto skutočnosti viedlo k benevolentnej praxi, ktorá sa skončila tragédiou. Situácia je vážna, ale ešte neznamená, že pre malú skupinu sexuálnych predátorov sa bude celá cirkev považovať za pedofilnú. Tiež to neznamená, že rodičia by teraz nemali svoje deti posielať na prípravu na prvé sväté prijímanie alebo do cirkevného športového krúžku. V každom prípade sa javí ako nevyhnutné, aby sa vo formácii minimalizovalo riziko, že do radov duchovenstva vstúpia tí, ktorí vzhľadom na svoju sexualitu predstavujú najväčšie nebezpečenstvo zlyhania. 

Je aj na nás, kňazoch, diakonoch a rehoľníkoch, aby sme spôsobom života, vernosťou evanjeliu, cirkevnej tradícii a službou, ktorá pri kázaní vody nepije víno, dokázali všetkým, ktorí sú nám zverení, že to s úprimným prežívaním viery a posvätnosťou poslania myslíme vážne. Rana, ktorá naštrbila dôveru v cirkev, sa nezahojí ľahko a bude bolieť ešte veľmi dlho, obzvlášť na strane obetí. Spôsob, akým sa s celou touto tragédiou vyrovnáme, rozhodne o tom, či si dokážeme udržať dôveryhodnosť alebo nie.  

 

Foto: www.tag-des-herrn.de/kirche-muss-strukturen-ändern

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo