Ankina generácia

Ankina generácia

Prečo sa teším z blahorečenia Anky Kolesárovej.

Anka Kolesárová je blahoslavená. Sláva, ktorou Boh v nebi odmenil jednoduché dievča, obeť násilia, sa rozšírila aj do úcty nás veriacich tu na zemi. Nádherný koniec tragického príbehu. Máme radi príbeh o Popoluške, ktorá sa stala princeznou. Príbeh Anky Kolesárovej je o to krajší, že nie je rozprávkou, ale skutočnosťou. Jej blahorečenie je konkrétnym svedectvom o Bohu, ktorý „z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára a dáva mu sedieť vedľa kniežat svojho ľudu“ (Ž 113); ktorý „mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených“ (Lk 1). 

Veľmi sa teším z Ankinho blahorečenia. Už vyše týždňa do mňa dobiedza pri modlitbe po svätom prijímaní inšpirácia podeliť sa s dôvodmi.

Keď vás inštinkt viery vedie do Vysokej nad Uhom

Blahorečenie príslušnou cirkevnou autoritou je vždy oficiálnym potvrdením existujúcej úcty, ktorá sa spontánne šíri vo veriacom ľude. Naša Cirkev je presvedčená, že veriacich vedie k prežívaniu tejto úcty inštinkt viery (sensus fidei), ktorý Boh vzbudzuje v srdciach a mysliach ľudí. 

Dôvodom tešiť sa je už samotný fakt, že v dnešných časoch sa medzi našimi veriacimi zrodila a rozšírila úcta k Anne Kolesárovej ako mučenici za vieru. Svedčí to o tom, že Boží Duch je prítomný a pôsobí v členoch Cirkvi na Slovensku. Že táto úcta je reálna a nie nejaká iluzórna, som mal dostatok možností presvedčiť sa ako košický kaplán, keď som stretával mladých ľudí, ktorí svoje obrátenie sa k Bohu, objav života modlitby a úsilie o čistotu a osobnú svätosť vzťahovali k svojej účasti na niektorej z mládežníckych „Pútí radosti“ k Anke Kolesárovej do Vysokej nad Uhom. 

Mám radosť aj z toho, že blahorečenie Anky Kolesárovej určitým spôsobom korunuje dielo mnohoročnej obetavej služby otca Pavla Hudáka pre mladých v Košickej arcidiecéze. O dobrom ovocí jeho pastoračného pôsobenia som sa presvedčil aj v ďalekom svete, keď som sa spoznal s Jarom a Julkou. Otec Pavol ovplyvnil oboch počas ich vysokoškolského štúdia. Mladí manželia žili hlbokou vierou a vo svojom byte vytvárali celé roky zázemie pre pravidelné piatkové modlitbové stretnutia veriacich Slovákov a Čechov vo Washingtone.

Generácia hrdinov každodenného života

Anka Kolesárová pre mňa zastupuje všetkých vzácnych ľudí v generácii mojich starých rodičov. Pokolenie s dátumom narodenia v prvej tretine dvadsiateho storočia nieslo kríže dnes už nepoznanej biedy a fyzickej námahy. K týmto trápeniam sa pridali útrapy pri prechode frontu počas druhej svetovej vojny. Som vďačný za to, že patrím do generácie, ktorá ešte zažila pamätníkov tých čias. Zaujímajú ma ich príbehy. Obdivujem ich zrobené ruky a láskavé tváre, ich vieru a statočnosť, ich humor a zmysel pre realitu.

Patrí k nim moja stará mama Alžbeta, o päť rokov staršia od Anky Kolesárovej. O jej živote by sa dal napísať celý román. O biede, tvrdej námahe, dobrých aj zlých vzťahoch v rodine. O tom, ako rok po svadbe sovietski vojaci pri prechode vojnového frontu krajom pod Spišským hradom donútili starého otca s ďalšími mladými chlapmi zúčastniť sa na boji proti Nemcom v pochode Červenej armády na západ. O tom, ako sa stará mama vo vysokom štádiu tehotenstva s niekoľkými ďalšími ženami vydali pešo po stopách svojich mužov, lebo „čo ak ležia niekde ranení a odkázaní na pomoc“. O tom, ako chlap, ktorý ich sprevádzal, povedal starej mame: „Haľka, choď za mnou niekoľko krokov a kráčaj po mojich stopách. Ak podo mnou vybuchne nálož, umriem sám; ale vy ste už dvaja.“ Babka takto po jeho stopách došla až kdesi k Trenčínu. Mimochodom, ten chlap sa volal Ján a bol to prastrýko dnešného košického pomocného biskupa. Starý otec sa vrátil domov živý a zdravý po oslobodení Prahy.

Rozprávanie starých ľudí je pretkávané obetou a hrdinstvom, ktoré oni akoby si ani neuvedomovali alebo ho jednoducho pokladali za súčasť každodenného života. Myslím si, že viera a statočnosť, ktorými na nás vplývali ľudia tejto generácie, patrí k tomu najlepšiemu, čo si Slovensko nesie vo svojej duchovnej tradícii. Mám veľkú radosť z toho, že ich pamiatka zostane živá v podobe úcty k blahoslavenej Anne Kolesárovej.

V šestnásťročnej Anke vidím obraz svojej starej mamy s celou jej ľudskou výbavou statočnosti, odvahy a viery. Rovnako tak ako v mojej babke, v Anke vnímam niečo nezdolné, niečo nezlomné, niečo, čo sa opiera o skalu viery v Zmŕtvychvstalého Krista. Keď počujem niekoho hodnotiť príbeh Anky Kolesárovej ako plytký, badám v tom dnes vcelku typický postoj pohŕdania jednoduchým dedinským dievčaťom. Čo sa mňa osobne týka, som jednej mysle s Cirkvou, ktorá blahorečila Anku Kolesárovú, pretože v zápase o panenstvo, ktorý ju stál život, vidí veľkú výpovednú hodnotu.

Medzi rozumom a čnosťou

Mnoho ľudí si dnes mylne namýšľa, že stačí rozumom chápať, čo znamená zachovať sa hrdinsky, aby k takému správaniu mali silu, keď príde na lámanie chleba. V podstate ide o omyl racionalizmu, ktorý si mieša rozumový poznatok s mravnou silou – čnosťou získanú dobrým návykom. Rozumový poznatok a mravná čnosť sú však dve rozličné kategórie týkajúce sa rôznych rovín osobnosti človeka. Veriaci človek ako Anka Kolesárová získava hrdinskú čnosť z praktizovania kresťanského života, čo znamená každodenný život vierou spojený s Kristom. 

Statočnosť, ktorú v sebe človek takto rozvíja, bezpochyby ovplyvňuje správny úsudok a schopnosť rozhodovať sa. Z toho potom vyplýva známy paradox, že existujú, ako sa hovorí, múdri nevzdelanci a vzdelaní hlupáci. Som presvedčený, že Anka Kolesárová vo svojich šestnástich rokoch vedela o živote viac ako mnohí z tých, ktorí sa hrdia svojím „nadhľadom“ nad životom. 

Anka je znamením nádeje 

Dar Božej milosti, akým je úcta k blahoslavenej Anke Kolesárovej, si žije vlastným životom, ktorého cesty sa nedajú presne predvídať. Naši duchovní pastieri zdôrazňujú v Anke vzor hrdinskej čistoty. Som presvedčený, že je to posolstvo, ktoré dnes potrebuje počuť a prijať veľmi veľa ľudí, zvlášť mladých. Pokladám však iba za pozitívum, ak svedectvo o cene života, ktorú Anka zaplatila pri obrane svojho panenstva, vytvára aj priestor pre ženy, ktoré sa stali obeťami sexuálneho násilia, aby sa mohli vrátiť k svojim zraneniam a hovoriť o nich. Ankin príbeh povzbudzuje členov Cirkvi k zvýšenej citlivosti k tragickým následkom zneužívania a zároveň žiari všetkým ako znamenie nádeje, že Boh je blízko zlomeným na duchu a zachraňuje ich mocou, ktorá presahuje náš pozemský život. Verím, že zo svojho privilegovaného postavenia v nebi Anka Kolesárová pomáha obetiam násilia a vyprosuje im uzdravenie a spásu. 

Keď som bol uprostred tisícov ľudí na slávnosti blahorečenia v Košiciach svedkom procesie s relikviami blahoslavenej Anky Kolesárovej, prežíval som spojenie radosti neba a zeme. Viem, že sa nás jej príbeh bude ešte dotýkať mnohorakým spôsobom.  

 

Obrázok: svadobná fotografia mojich starých rodičov Valenta a Alžbety, máj 1944, Korytné 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo