Významný starokresťanský Sviatok Povýšenia sv. Kríža zostáva v našom prostredí v tieni Slávnosti Sedembolestnej Panny Márie. Treba povedať, že nezaslúžene. V súčasnosti je jedinou liturgickou pripomienkou, ktorá súvisí s nástrojmi Ježišovho umučenia a smrti. Pritom v kresťanskom staroveku a stredoveku ich bolo niekoľko.

Pôvodné slávenie malo názov Sviatok Nájdenia sv. Kríža ako spomienka na udalosti z prvej polovice 4. storočia. Cisár Konštantín sa po prvom ekumenickom koncile v Nicei v roku 325 rozhodol, že na mieste Kristovho utrpenia a smrti nechá postaviť kresťanský chrám. O rok neskôr prišla na púť do Jeruzalema jeho matka Helena a na Golgote sa počas jej prítomnosti podarilo odkryť jamu s troma krížmi. Na jednom z nich bol Pilátov nápis: „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský“. Nadšený dav chcel vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto vtedajší jeruzalemský patriarcha Makarios ponechal kríž na Golgote k verejnej úcte. Neskôr, po jeho uložení v Chráme Božieho hrobu, sa vžila tradícia, že 14. septembra sa vyzdvihoval k verejnej úcte.

Zástavy Kráľa vejú, hľa, a kríž tajomstvom plápolá, keď telo Tvorcu človeka na kríži bolesť preniká. Zdieľať

Začiatkom 7. storočia vtrhli do krajín Blízkeho Východu Peržania a po niekoľkotýždňovom obliehaní v roku 613 spustošili Jeruzalem. Spolu s tisíckami kresťanských zajatcov vzali viaceré vzácne relikvie, medzi ktorými bola aj sv. Helenou nájdená časť sv. Kríža. Kresťanskému svetu veľmi záležalo na tom, aby sa vzácny artefakt vrátil späť na svoje pôvodné miesto. To sa podarilo až po definitívnej porážke Peržanov v roku 627. Pravdepodobne v marci roku 630 slávnostne odovzdal cisár Hérakleios drahocennú relikviu jeruzalemskému patriarchovi Zachariášovi. Od 7. storočia sa táto udalosť, ako jedna z mála, slávi v cirkvi na Východe aj na Západe v ten istý deň, pričom až do Druhého vatikánskeho koncilu bol 14. september pre mnohé mníšske a rehoľné komunity začiatkom obdobia pokánia a pôstu až do Vianoc.

Na latinskom Západe sa úlomky Kristovho kríža objavovali už od 4. storočia. Ich úctu pozdvihol hagiograf, poeta a biskup v Poitiers Venantius Fortunatus (†609) zložením hymnu Vexilla Regix (Zástavy Kráľa), ktorý je dodnes považovaný za jeden z najkrajších v celej kresťanskej tradícii vôbec. Fortunatus ho napísal na znak úcty pri príležitosti odovzdania relikvie sv. Kríža cisárom Justínom II. merovejskej kráľovnej sv. Radegunde (†587). Relikvia bola určená pre kláštor neďaleko Poitiers a hymnus mal sprevádzať slávnostný akt jej prenesenia v procesii.

Hrot ostrý prešiel srdcom až, aby zachránil život náš; krv s vodou z neho prúdila, by nás od hriechov obmyla. Zdieľať

Miesto Kristovho kríža v našej každodennej spiritualite asi najlepšie vystihuje heslo osobitne prísnej, ale zároveň príťažlivej rehole – kartuziánov. Ich motto už viac ako 900 rokov znie: Stat Crux dum volvitur orbis, čo je vlastne rafinovaná a duchovne veľmi hlboká slovná hračka. Dá sa preložiť tak, že kým bude svet svetom, Kristov kríž tu bude stáť a bude našou oporou. No rovnako to môže znamenať aj to, že svet sa bude točiť len dovtedy, alebo bude svetom len dotiaľ, pokiaľ tu bude miesto aj pre Kristov kríž. Skrátka kríž zostáva, aj keď sa všetko okolo mení.

Tam, kde sa na prvý pohľad ukazuje smrť, my kresťania vidíme silnú lekciu života. Svet, odmietajúci Ježiša ako Vykupiteľa a Spasiteľa zomierajúceho na kríži, nie je schopný správu o živote ukrytom za smrťou prečítať správnym spôsobom. Teda nie ako porážku, ale ako základy budúcej nádeje pre každého, kto v neho verí. Ide predsa o najradikálnejší krok Boha smerom k človeku. Ako hovorí sv. Pavol: Slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou (1 Kor 1, 18).

Strom šťastný, v tvojich konároch visela spása sveta, Boh; on nášmu telu večnosť dal, podsvetiu korisť odobral. Zdieľať

Jeden z prvých kartuziánov, Guigo de Chastel (†1136), napísal okolo roku 1113 duchovný denník známy ako Meditationes (Patrologia Latina 153:601-631), ktorý obsahuje 476 zamyslení. Za hlavnú úlohu kresťana v ňom považoval duchovný zápas, keď napísal: „Je čas boja, čas nasledovania kríža.“ Sám sa označoval ako servus crucis - služobník kríža a ako rehoľník zachovával crucis consuetudo - životný štýl kríža.

Ďalej pokračuje: „Zanedbateľné sú naše pôstne zriekania, keď si pomyslíš, aký kalich sa pil na šibenici kríža, ktorý ťa pozval do ríše tvojho kráľa. Či chceš, alebo nie, musíš nasledovať príklad chudobného Krista, ak chceš mať spoločenstvo s bohatým Kristom Kráľom. My všetci sme ukrižovaní s Kristom a sme ním aj posväcovaní, dokonca natoľko, že sme do neho zasadení a ako ratolesti nového viniča z neho vyrastáme.“

Oltár a Obeť pozdravme a umučenie oslávme: on umrel, aby človek žil; Kristus nad smrťou zvíťazil. Zdieľať

Emeritný pápež Benedikt XVI. akoby poznal Guigove dielo a 9. októbra 2011 sa počas návštevy kartúzy Serra san Bruno v Kalábrii obrátil na tamojších mníchov týmito slovami, ktoré môžu byť podnetnou inšpiráciou aj pre nás: „Kristov kríž je pevný bod uprostred zmien a búrok tohto sveta. Zostávajúc zjednotení s Kristom, ako ratolesti na viniči, aj vy, drahí bratia kartuziáni, buďte prepojení s tajomstvom spásy tak, ako Panna Mária, ktorá stála (stabat) pod krížom, zjednotená so svojim synom v tej istej obete lásky.“

Na kríži si Kristus ako Boh berie späť svoje vlastníctvo a robí z človeka dediča Božieho kráľovstva. Kríž sa stáva miestom, kde je vynesený verdikt nad zotročovateľom tohto sveta. Tam, kde bol človek držaný v zajatí, prichádza sloboda Božích detí prostredníctvom kríža. Odteraz je kríž trónom, z ktorého Kristus vládne svetu. Je miestom preliata Kristovej krvi na odpustenie hriechov. Ako kajúci zločinec vložil všetku svoju nádej do Krista na kríži, mali by sme tak dnes na Sviatok Povýšenia sv. Kríža spolu s celou cirkvou učiniť aj my.

Zdrav buď, kríž, nádej jediná! V posvätnom čase mučenia nábožným milosť rozmnožuj, zdvihni tých, čo vstať nemôžu. Zdieľať

V našom autentickom kresťanskom živote nech je preto kríž vyzdvihnutý nad všetko ostatné, pretože ním sme spasení. Je to znamenie, že sme Kristovi, ktoré by malo byť natrvalo prítomné nielen v našich príbytkoch zavesené niekde na stene, ale predovšetkým v spôsobe nášho každodenného myslenia a konania. Kto toto uskutočňuje úprimne a s čistým srdcom, nemôže sa dopúšťať ťažkých zločinov ukrytých pod rúškom duchovného stavu. Prosme dnes pri Ježišovom kríži o odpustenie tak ako lotor po jeho pravici a zo symbolu nášho vykúpenia čerpajme silu na to, aby sme tieto pre katolicizmus veľmi bolestné udalosti ustáli.

Foto: http://lamhong.org