Katechézy pápeža Františka o svätej omši.

Svätý Otec sa v priebehu rokov 2017 a 2018 počas generálnych audiencií venoval svätej omši. Jeho katechézy boli zverejňované na internete. Teraz sú dostupné v príjemnom formáte na tejto stránke.

Pokúsim sa podať stručný súhrn myšlienok, ktoré pápež František prezentoval veriacim. Koho to zaujme, môže si prečítať celý text. Svätý Otec niektoré myšlienky viackrát opakuje. Myslím si, že ich tým chce zdôrazniť. Mne samému to bolo prospešné, lebo som sa pri nich viac pozastavil a obohatili ma. Mnohé z toho sme už viackrát počuli, ale práve preto sme sa nad tým nemuseli viac zamyslieť – je to predsa dôverne známe.

V prvej katechéze rímsky biskup upriamuje pozornosť na dôležitosť svätej omše v živote kresťana. V staroveku sa kresťania zúčastňovali slávení eucharistie aj napriek tomu, že za to hrozil trest smrti. To nám kladie otázku: Hľadáme zdroj, z ktorého vytryskuje živá voda pre večný život? Ktorý z nášho života urobí duchovnú obetu chvály a vďakyvzdania? Na svätej omši znovu prežívame Pánovo utrpenie a spásonosnú smrť. Je tu s nami prítomný, ale my sme často prítomní len fyzicky, nie duchom. Druhý vatikánsky koncil priniesol reformu liturgie, ale zdôraznil aj liturgickú formáciu veriacich, bez ktorej reforma neprinesie obnovu. Pápež reaguje na túto požiadavku koncilu touto sériou katechéz. Mimochodom, po jej ukončení začal s novým cyklom na tému krstu, ktorý už tiež ukončil a teraz sa venuje sviatosti birmovania. Katechézy sú dostupné na stránke https://www.vaticannews.va/sk/papez.html

V druhej katechéze Svätý Otec hovorí o omši ako o modlitbe. Modlitba je dialógom, stretnutím a omša tiež. Stretávame tam Krista, je to privilegovanou chvíľou pre zotrvávanie s Ježišom a cez neho s Bohom a bratmi. V modlitbe má miesto aj ticho a pápež spomína aj prípravu na svätú omšu v tichu a sústredení. Ježiš je nám vzorom modlitby. Učí nás ísť do ústrania, učí nás volať Boha Otcom. Pre našu modlitbu je nutná pokora, uznať sa za synov a dôverovať Otcovi. Tiež musíme byť schopní nechať sa prekvapiť, lebo stretnutie s Pánom je vždy živým stretnutím.

Tretia katechéza hovorí o omši ako o pamiatke Kristovho paschálneho tajomstva. Pápež vysvetľuje, že táto pamiatka nie je iba spomienkou, ale omša toto tajomstvo robí prítomným a aktuálnym. Účasťou na eucharistii sa stávame účastnými na Božom živote, ktorý je schopný premeniť celú našu existenciu. Kristova krv nás oslobodzuje od smrti a strachu z nej. Už sa nebojíme milovať.
Keď sme na omši, tak sme na Kalvárii. Tam by sme si nedovolili baviť sa navzájom, fotiť, vyrušovať. Preto aj na omši máme byť v tichu, v plači aj v radosti z našej záchrany.

Štvrtá katechéza vysvetľuje, prečo v nedeľu ísť na svätú omšu. Nestačí povedať, že je to cirkevný predpis. Stretávame sa tam so zmŕtvychvstalým Pánom, počúvame jeho slovo, sýtime sa pri jeho stole. Nedeľa je svätým dňom, lebo vtedy Ježiš vstal z mŕtvych a vtedy aj zostúpil na učeníkov Duch Svätý. Nedeľný odpočinok nás učí žiť ako synovia a nie ako otroci. Nedeľným slávením tiež začíname zažívať nedeľu bez konca – večný život bez námah a bolestí. Na omšu nechodíme kvôli tomu, aby sme niečo dali Bohu, ale aby sme od Neho prijali to, čo potrebujeme.

V piatej katechéze sa Svätý Otec dostáva k samotnému priebehu slávenia. Ako prvé sa odohrávajú úvodné obrady, ktorých cieľom je utvoriť spoločenstvo zo zhromaždených veriacich a pripraviť sa na počúvanie Božieho slova a slávenie Eucharistie.  Na omšu treba prísť dostatočne skoro, aby sme sa stihli vnútorne pripraviť. Svätá omša začína znamením kríža – prežehnaním. Kňaz pobozká oltár a niekedy ho incenzuje kadidlom. To preto, lebo oltár je obrazom Krista. Keď naň hľadíme, tak hľadíme tam, kde je Kristus. Celé spoločenstvo je okolo oltára a to nie preto, aby sme si hľadeli do tváre, ale aby sme boli zhromaždení okolo Krista, ktorý je uprostred sláviaceho spoločenstva. Všetky modlitby v omši sú v priestore Najsvätejšej Trojice a majú pôvod a cieľ v Božej láske, ktorá sa nám zjavila a darovala v Kristovom kríži. Obe tieto skutočnosti v sebe zjednocuje úvodné prežehnanie – je tam Svätá Trojica aj kríž. Tiež nám to pripomína náš krst. Počas omše vedieme dialóg, keď kňaz a veriaci vyslovujú rôzne výzvy, zvolania a odpovede. Je to akási modlitbová “symfónia” obsahujúca hlasy, spev, ticho aj gestá.

Šiesta katechéza vysvetľuje úkon kajúcnosti. Pápež pripomína podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Iba ten, kto si je vedomý svojich vlastných hriechov a bied, môže na sebe pocítiť pohľad milosrdného Boha. Svätý Otec pripomína, že môžeme hrešiť aj zanedbávaním dobrého. Nestačí si hovoriť, že “ja som nikomu neublížil”. V obrade kajúcnosti vyjadrujeme svoju hriešnosť nielen Bohu ale aj pred ľuďmi, bratmi. Bijeme sa do pŕs, čím vyjadrujeme, že sme zhrešili svojou vlastnou vinou, nie vinou druhých. Prosíme Pannu Máriu a svätých o orodovanie. To nás uvádza do spoločenstva svätých a pripomína nám, že keď dosiahneme plné spoločenstvo s Bohom, tak už nebude hriechu.

V siedmej katechéze sa pápež venuje hymnu Glória a modlitbe dňa. Po zážitku stretnutia našej biedy s Božím milosrdenstvom spievame oslavný hymnus Glória. Po ňom nasleduje modlitba dňa, nazývaná aj kolekta. Po výzve kňaza “Modlime sa!” je chvíľka ticha. Tu je priestor na to, aby si každý v srdci vzbudil osobné úmysly, s ktorými sa zúčastňuje na omši. Pápež vyzýva kňazov, aby tu robili krátku prestávku. Ticho v liturgii má rôzny význam podľa toho, kde sa nachádza. Pri úkone kajúcnosti si spytujeme svedomie, po čítaniach rozjímame o počutom, po prijímaní chválime Boha a ďakujeme mu. Pred modlitbou dňa sa zahlbujeme do seba a myslíme na to, prečo sme na omši, odovzdávame Bohu to, čo máme na srdci. Kňaz potom prednáša modlitbu s rozopätými rukami. To je gesto oranta, ktoré sa používalo už v starovekej Cirkvi a napodobňuje Krista na kríži. On Bohu obetoval Otcovi milý kult – synovskú poslušnosť. Pápež upozorňuje na to, aké krásne, hoci stručné, sú modlitby dňa. Dá sa nad nimi nádherne meditovať a môžu pre nás byť školou modlitby.

Ôsma katechéza sa venuje liturgii slova, pri ktorej sa dozvedáme, čo Boh vykonal a ešte plánuje vykonať. Hovorí nám to on sám, preto máme otvoriť svoje srdcia. Stránky Biblie prestávajú byť písomnosťou, aby sa stali živým slovom vysloveným Bohom. Duch Svätý, ktorý inšpiroval svätopiscov, pôsobí tak, že Božie Slovo spôsobuje v srdciach to, čo zaznelo v ušiach. My musíme počúvať a potom uvádzať do praxe to, čo sme počuli. Pápež pripomína podobenstvo o rozsievačovi a aj výzvu z Jakubovho listu, aby sme neboli iba poslucháčmi, ktorí slovo neuskutočňujú a iba klamú samých seba. Niekedy sú čítania trochu ťažšie a nerozumieme. Verme ale, že aj tam Boh pôsobí: aj pri počúvaní Slova, aj pri tichu, ktoré po ňom nasleduje. Keďže platí, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst, tak je jasné, že ho potrebujeme počúvať. Niekedy sa hovorí o dvoch stoloch pri omši – stôl slova a stôl chleba. To preto, lebo sa ako kresťania živíme aj slovom. A nielen čítania nám pomáhajú poznať Boha, máme počúvať aj žalm. Ten nám má pomáhať v rozjímaní nad počutými textami. Liturgické čítania podporujú jednotu cirkevného spoločenstva a nie je povolené ich vynechávať či nahrádzať inými textami. Pápež požaduje dobrých lektorov aj žalmistov. Má im byť dobre rozumieť, majú sa pred omšou pripraviť na čítanie. Dobrý prednes prispieva atmosfére vnímavého ticha.

V deviatej katechéze pápež hovorí o vrchole liturgie slova, o evanjeliu. Ono predstavuje svetlo na pochopenie predchádzajúcich čítaní a v jeho centre je vždy Kristus. Aj liturgia odlišuje evanjelium tým, že je vyhradené vysvätenému služobníkovi, ktorý po jeho prečítaní pobozká knihu. Počas jeho čítania stojíme, robíme si znak kríža na čele, ústach a hrudi. Sviece a kadidlo vzdávajú úctu Kristovi, ktorý prostredníctvom evanjeliového čítania dáva znieť svojmu účinnému slovu. Ide o priamy rozhovor s Pánom, kde reagujeme slovami „Sláva Tebe, Pane“ a „Chvála Tebe, Kriste“. Tým, že Kristus k nám v evanjeliu hovorí, my sme viazaní dať mu odpoveď. Odpoveď svojim životom. Náš svätý život je skutočnou exegézou evanjelia. Pánovo slovo sa v nás má stelesňovať ako u Márie a svätých. Homília, ktorá po evanjeliu nasleduje má byť pokračovaním toho dialógu medzi Kristom a veriacimi. Kazateľ sa musí na homíliu dobre pripraviť. Ale aj počúvajúci si musia vykonať svoj diel práce – venovať náležitú pozornosť, zaujať vnútorný postoj, nepestovať subjektívnu požadovačnosť. Niekedy nenačerpáme z homílie, lebo je dlhá, nezrozumiteľná, ale niekedy preto, lebo nám bránia naše predsudky. Na homíliu sa má kňaz pripraviť modlitbou, štúdiom Písma a urobením jasnej, stručnej syntézy. Svätý Otec prosí, aby homília nepresiahla desať minút.

V ďalšej katechéze pápež zdôrazňuje, že Boží ľud má právo počúvať Božie slovo. Preto sa mu ponúka v každej svätej omši. Ak nie je prečítané dobre, ak je homília odfláknutá, tak sa toto právo opomína. Po homílii má byť chvíľka ticha. Uvažujeme nad tým, čo sme počuli, robíme si z vnuknutia Ducha Svätého predsavzatia. Omša pokračuje spoločným vyznaním viery. Vierou sme odpovedali na počuté Božie slovo individuálne a teraz sa spájame vyznaním spoločnej viery. To je našou spoločnou odpoveďou na to, čo sme počuli. Medzi počúvaním a vierou je existenčné prepojenie. Viera nie je založená na fantázii, ale ako pripomína apoštol Pavol, z hlásania. Zhromaždenie veriacich teda pred slávením eucharistie najskôr spomína a vyznáva veľké tajomstvá viery. Takto je eucharistia prepojená s krstom a pripomína nám to, že sviatostiam rozumieme vo svetle viery Cirkvi. Prosby, teda Spoločná modlitba veriacich alebo Všeobecná modlitba bola znovu zavedená po Druhom vatikánskom koncile.  Pod vedením kňaza tu ľud vykonáva úlohu svojho krstného kňazstva. Tu vyprosujeme to najdôležitejšie a máme veriť, že to dostaneme. Pri prosbách máme zaujať postoj otca z evanjelia, ktorý volal: „Verím! Pomôž mojej nevere!“. Ak máme postoj nárokovania si na spôsob svetskej logiky, tak naša prosba nevystúpa k nebu. Tiež nemáme predkladať zvykové a krátkozraké formuly. Máme si osvojiť pohľad Boha, ktorý sa stará o všetky svoje deti.

Jedenásta katechéza prechádza k liturgii obety, v ktorej Cirkev sprítomňuje Ježišovu obetu. Prvým oltárom bol kríž. Keď prichádzame k oltáru v kostole, naša myseľ smeruje k oltáru kríža. Cirkev usporiadala liturgiu Eucharistie do momentov zodpovedajúcich Ježišovým slovám a gestám z poslednej večere. Príprava obetných darov zodpovedá gestu „vzal chlieb a kalich vína“. Je dobré, keď veriaci prinášajú kňazovi chlieb a víno, lebo oni znamenajú duchovnú obetu Cirkvi. Kňaz pri vysviacke od biskupa počuje: „Prijmi obety svätého ľudu a obetuj ich Bohu“. Boží ľud teda prináša obetu. V znamení chleba a vína kladie vlastnú obetu do rúk kňaza, ktorý ju kladie na oltár, ktorý je stredom eucharistickej liturgie. Centrom omše je oltár a oltárom je Kristus. Vždy treba hľadieť na oltár. Veriaci skrze chlieb a víno obetujú svoje úsilie urobiť zo seba samých obetu milú Bohu Otcu Všemohúcemu. Život veriacich, ich utrpenie, modlitba, práca sa spájajú s Kristovým životom a jeho dokonalou obetou a tak nadobúdajú novú hodnotu. Pán od nás žiada málo, ale dáva mnoho. Žiada dobrú vôľu, otvorené srdce, vôľu stávať sa lepšími. Keď sú incenzované obetné dary, kríž, oltár, kňaz a kňazský ľud, je to symbol toho, ako sa celá obeta vznáša k Bohu. V tejto časti liturgie sme vyzývaní učiť sa spiritualite darovania seba samého.

Ďalšou časťou svätej omše, ktorej sa Svätý Otec venoval v dvanástej katechéze, je eucharistická modlitba. Ona je ústredným momentom omše a smeruje k prijímaniu. Zodpovedá ďalšiemu činu Ježiša pri poslednej večeri – vzdávaniu vďaky. V tejto slávnostnej modlitbe Cirkev vytvára jednotu s Kristom reálne prítomným v konsekrovanom chlebe a víne. Aby táto jednota a spojenie vďaka modlitbe mohlo uskutočniť, ľud musí rozumieť. Preto je slávenie v jazyku ľudu. Eucharistická modlitba zahŕňa viacero nádherných prvkov. Prvým z nich je prefácia, kde vzdávame vďaky Bohu za jeho dary, osobitne za to, že poslal svojho Syna za spasiteľa. Uzatvárame to spevom „Svätý, svätý, svätý“, kde sa zhromaždenie pripája k spevu anjelov a svätých, ktorí v nebi chvália Pána. Nasleduje vzývanie Ducha Svätého, ktorého pôsobenie a účinnosť slov samotného Ježiša sprítomňujú jeho Telo a Krv, jeho obetu vykonanú na kríži raz navždy. Ježiš povedal: „Toto je moje telo, toto je moja krv“. Netreba špekulovať, tu to končí. To je viera. Týmto telom a krvou sa živíme, aby sme sa stali jeho telom žijúcim dnes vo svete. Pripájame sa ku Kristovej obete aj príhovoru, na omšu ideme, aby sme tvorili modliacu sa Cirkev. V eucharistickej modlitbe prosíme Boha, aby zhromaždil všetky svoje deti v dokonalosti lásky, v jednote s pápežom a biskupom, ktorí sú menovaní, čím ukazujeme spojenie s všeobecnou aj miestnou Cirkvou. Obeta sa prináša za všetkých členov Cirkvi, živých aj mŕtvych, na nikoho a nič sa v eucharistickej modlitbe nezabúda, ale všetko sa privádza späť k Bohu. Ak chceme, môžeme si vtedy na niekoho, kto potrebuje pomoc, spomenúť. Je možné aj dať ich zapísať, aby sa ich  meno spomenulo. Za to sa neplatí. Dá sa prispieť, ale neplatí sa za obetu Krista, ktorá je nezištná. Eucharistická modlitba nás učí trom postojom: vzdávať vďaky vždy a všade; urobiť náš život darom lásky, slobodným a nezištným; budovať konkrétnu jednotu. Celý náš život máme urobiť eucharistiou, čiže vďakyvzdaním.

Trinásta katechéza hovorí o treťom geste poslednej večere – lámaní chleba. Predchádza mu modlitba Pána, čiže „Otčenáš“. Nie je to jedna z kresťanských modlitieb, ale modlitba Božích detí, naučil nás ju sám Ježiš. Keďže sme znovuzrodení ako Božie deti, môžeme sa na Boha obracať ako na svojho Otca. Duch Svätý nám dáva tento dar. Otčenáš sa modlíme ráno a večer v modlitbe breviára, čím upevňujeme svoj postoj synovstva a dávame našim dňom kresťanskú podobu. Prosíme o každodenný chlieb, ktorý odkazuje na eucharistický chlieb. Ten potrebujeme, aby sme mohli žiť ako Božie deti. Modlíme sa o odpustenie našich vín, ktoré je spojené s našim odpustením tým, ktorí nás urazili. To je náročné, je to milosť, o ktorú musíme prosiť. Tiež prosíme o oslobodenie od zlého, čo nás oddeľuje od Boha a bratov. Všetky tieto prosby nás pripravujú na sväté prijímanie. Potom si v geste obradu pokoja vzájomne vyjadríme spoločenstvo a lásku predtým, ako prijmeme sviatosť. Ak nie sme zmierení bratskou láskou, nemôžeme prijať jeden Chlieb, ktorý nás v Kristovi robí jedným Telom. Nasleduje lámanie chleba, ktoré od apoštolských čias slúži ako pomenovanie pre celé eucharistické slávenie. Vzývame Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta, čo je obraz vykúpenia. Pritom ho prosíme, aby sa nad nami zmiloval a daroval nám pokoj. Prosby od Otčenáša až po „zmiluj sa nad nami“ a „daruj nám pokoj“ nám pomáhajú pripraviť sa na účasť na eucharistickej hostine, zdroji jednoty s Bohom a bratmi.

Svätý Otec v štrnástej katechéze rozpráva o svätom prijímaní. Ježiša tu prijímame sviatostne, nie iba duchovne. Napĺňajú sa slová „kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“. Po rozlámaní chleba ho kňaz ukazuje veriacim a pozýva ich k eucharistickej hostine. Použité slová pochádzajú zo Zjavenia apoštola Jána a pripomínajú, že sme pozvaní na svadbu. Ježiš je ženích a pozýva nás k dôvernému spojeniu, k radosti a svätosti. Rozveseľuje nás to a tiež pobáda k spytovaniu svedomia. Vidíme totiž vzdialenosť medzi Kristovou svätosťou a skutočnosťou, ktorej veríme, že jeho Krv je vyliata na odpustenie hriechov. Sv. Ambróz o tom hovorí: „Ja, čo stále hreším, musím mať vždy po ruke liek.“ V tejto viere aj my hovoríme: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ Hovoríme to pri každej svätej omši. Keď nám kňaz podá hostiu, hovorí: „Telo Kristovo“, na čo my odpovedáme „Amen.“ Pápež hovorí, že tým uznávame milosť a úsilie, ktoré v sebe obnáša stávanie sa Kristovým telom. Cirkev túži, aby veriaci prijímali Pánovo telo v hostiách konsekrovaných pri tej istej omši. Znak eucharistickej hostiny sa vyjadrí ešte plnšie, ak sa sväté prijímanie podáva pod oboma spôsobmi. Podľa cirkevnej praxe sa prijíma zbožne v stoji alebo na kolenách, podľa toho, ako ustanovila biskupská konferencia a prijíma sa do úst, alebo, ak je to povolené, na ruku. Po prijímaní nám ticho, tichá modlitba pomáha uchrániť si prijatý dar v srdci. Modlitba po prijímaní uzatvára eucharistickú liturgiu. Kňaz sa v mene všetkých obracia na Pána, aby mu poďakoval a prosil Ho, aby nás prijatá eucharistia premieňala.

Posledná katechéza sa venuje zakončeniu svätej omše. Tá sa končí znamením kríža, ako sa aj začala. Vieme však, že keď sa omša skončí, tak začína naše úsilie o kresťanské svedectvo. Nejdeme na omšu, aby sme si splnili povinnosť a potom na všetko zabudli. Po každej omši máme žiť väčšmi ako kresťania. Vychádzame „v pokoji“ a máme vnášať Božie požehnanie do každodenných aktivít – do domácností, na pracoviská, oslavujúc Pána našim životom. Máme sa stávať eucharistickými mužmi a ženami. Kristove myšlienky majú byť našimi myšlienkami, jeho pocity našimi pocitmi, jeho rozhodnutia našimi rozhodnutiami. Toto je svätosť: konať tak, ako konal Kristus. V tej miere, ako umŕtvujeme náš egoizmus, sa v našom vnútri vytvára priestor pre moc jeho Ducha. Pápež tiež spomína, že Eucharistia sa uchováva v svätostánku kvôli prijímaniu pre chorých a kvôli tichej adorácii Pána. Eucharistický kult mimo svätej omše nám pomáha zotrvávať v Kristovi. Eucharistia v nás okrem zapálenia Božej lásky oddeľuje od hriechu (KKC 1395). Prijímanie obnovuje, posilňuje a prehlbuje puto s kresťanským spoločenstvom. Tiež nás zaväzuje voči druhým, osobitne voči chudobným, učiac nás prechádzať od Kristovho tela k telu bratov, v ktorých očakáva, že ho rozpoznáme, že mu budeme slúžiť, ctiť si ho a milovať. Keďže sme krehkí, vždy máme pociťovať potrebu vrátiť sa k oltáru až dokiaľ nebudeme v raji plne zažívať blaženosť Baránkovej svadobnej hostiny.

PS: Obrázky som vygooglil ;-)