Piráti z Karibiku

Aká irónia,  Kotleba ako najväčší ochranca ľudského života. Partia, ktorá namiesto argumentov používa dlažobné kocky a silácke reči, ktorej sila sa manifestuje v tlupe a facebookovom  obrázkovom hrdinstve, podáva zákon, ktorý skutočne zlepšuje právnu ochranu nenarodených. Týmto zákonom by sa zachránilo ročne odhadom asi 5000 nevinných detí. Kotleba ako slovenský Schindler krát desať?

Bizarné, ale... neexistuje proporčný dôvod, prečo tento zákon nepodporiť.

Samozrejme, právny stav aj po prijatí tohto zákona by bol stále veľmi nespravodlivý. Nechránil by tých, ktorých by mal najviac chrániť, napríklad nevinných s postihnutím. Zákon, okrem toho, že háďže cez palubu deti, ktoré mali tú smolu, že ich otec bol násilník, eugenicky selektuje kto má a kto nemá dostatočnú diagnózu k tomu, aby sa mohol narodiť. Vo svojej podstate je zbabelým ústupom verejnej mienke, ktorá takéto zabíjanie schvaľuje rovnako ako pred pár desaťročiami schvaľovala segregáciu bielych a čiernych, či porušovanie práv Židov. Ale napriek tomu, akokoľvek by bol právny stav po prijatí tohto zákona ešte stále morálne perverzný, prijatím zákona by sa zachránili tisíce nevinných ľudských životov.

Čo by bolo teda treba dať na misku váh, aby bolo možné za takýto zákon nezahlasovať? Čo by vyvážilo obetovať záchranu tisícov ľudských životov ročne? Principiálna nespolupráca s Kotlebom? Vážne? Veď kto by tvrdil že áno, tak to akoby zároveň tvrdil,  že topiace dieťa sa má radšej nechať utopiť, ako by mali jeho záchranu iniciovať kotlebovci.

Kotlebovci si naozaj všimli, že sa na mori každý deň topia deti.  Pokúšajú sa roztlačiť veľký záchranný čln a volajú ďalších, aby im pomohli. Ak ich bude dosť, spolu čln dotlačia na more. Sú takí, ktorí sa pridajú bez váhania, akokoľvek túto partiu nemusia.  Sú takí, čo pokrčia plecami, veď nech sa tie deti aj utopia.

A sú takí, ktorí by ich údajne aj chceli zachrániť, ale čln tlačiť na výzvu kotlebovcov sa im prieči. Keby ten čln začali tlačiť oni prví, to by bolo iné. Ale takto? Kto to kedy videl, aby Kotlebovci zachraňovali topiace sa deti. Migrantov by vyháňali bičom a zrazu koľko citu na rozdávanie.  Pomáhať im robiť pí-ár? Tak to určite. Nie, tento podnik je bez šance, žiadny súdny a slušný človek sa ku Kotlebovi nepridá. Hlavou múr neprerazíš.

Lenže na mori žiadny múr nestojí. Ten múr je iba v hlavách. Je to iba kalkul, že sa nenájde dosť ľudí. Ten kalkul vyzerá rozumne. Poznáme sa, vieme, kto je kto. Ale je tento kalkul dôvodom ostať na mieste a nepridať sa k záchrane? 

Keď horí dom, nemá zmysel riešiť, či človek, ktorý nosí vodu, aby ho zahasil to robí nezištne alebo sleduje postranné ciele. Keď sa topí človek, treba mu jednoducho ísť na pomoc. Ako vôbec môže niekto uvažovať spôsobom, že sa  v súlade so svojim svedomím nepridá k záchrane topiaceho, len preto, že k nej vyzval človek, ktorého inak toleruje iba so sebazapretím? Ako keby topiaci sa mohol za to, kto ho chce zachrániť. Čo záleži na tom, či je to plavčík alebo pirát, keď zachraňuje život?

A nakoniec, čo nevidíme, že pri záchrane topiacich sa detí, ide koniec-koncov aj o našu vlastnú záchranu? Kto naozaj sme? Tí, ktorí urobili, čo mohli, aby zachránili topiacich sa, alebo tí, ktorí hrajú na istotu a pridávajú sa iba vopred vyhratých zápasov?

Facka od Kotlebu štípe. Prečo si slušní na brehu  za posledné obdobie nič nevšimli, alebo minimálne nedokázali nič relevantné podniknúť? Dva krát osemdesiat tisíc ľudí na uliciach nestačí?

Fakt je, že tieto deti nezapĺňajú námestia a dokonca ani cintoríny, keďže sú po zavraždení odhadzované do koša a spaľované ako biologický odpad.   A ich matky, namiesto toho, aby oslavovali právo a slobodu zabiť svoje vlastné dieťa, ktorú im naša spoločnosť veľkoryso dáva, tieto temné stránky radšej zamykajú do trinástej komnaty. Nie, o týchto veciach sa nepatrí hovoriť.  Pokrytecká verejnosť, keď príde na lámanie chleba, si radšej umyje ruky a svoju zbabelosť a ľahostajnosť zakryje meštiackou toleranciou a falošným súcitom.

Kotlebovi sa treba postaviť, keď šíri strach v osadách či na hraniciach. Ale keď nás vyzýva, aby sme zachraňovali nevinných, nesmieme ostať hluchí, akokoľvek nás jeho slovo štípe. A ak si myslíme, že aj tak loď teraz neroztlačíme, začnime nabudúce tlačiť ako prví, ale nestojme teraz bokom. Urobme to nabudúce inak a lepšie. Vlastne, prečo sme to už neurobili? Hľadajme spojencov. Vyzývajme na poplach. Nebuďme ľahostajní, rezignovaní, cynickí, ustráchaní.  Nebuďme len počtári, ktorými ide najviac so všetkého o moc a vlastný komfort.  

Preberme sa. Tu nejde o to, maľovať Kotlebovi fasádu naružovo. Ide o pomoc topiacim sa . Zákony, ktoré umožňujú zabíjať nevinných, sú perverziou skutočných zákonov.  Namiesto toho, aby chránili život všetkých rovnako, dovoľujú zabíjať jedných druhými. A cynicky to maskujú jazykom ľudských práv.  

Nie, hanba nie je prehrať, ak sme urobili, čo je v našich silách. Hanba je rezignovať bez boja a špekulovať, aby sa zakrylo, že sa nám do boja nechce. Nakoniec ale nejde o to, za akých chceme, aby nás považovali iní. Ide o to, kto sme a akými ľuďmi chceme a sme pozvaní byť.  

Juraj Šúst

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo