Kiska, utekajúci prezident

Prezident Andrej Kiska dlhodobo odmieta čeliť otázkam zo strany novinárov a uteká pred nimi. Včera však ukázal, že dokonca aj v prípade fašistov namiesto postavenia sa nim je preňho riešením únik.

Kto sledoval vyhlásenia prezidenta Andreja Kisku počas uplynulého mesiaca, zrejme si všimol jeden spoločný znak. V ani jednom prípade pán prezident nenechal novinárom priestor čokoľvek sa opýtať. Nebolo to tak len v prípade vyhlásení z diaľky rečníckeho pultíka, ale aj keď sa postavil priamo pred novinárov a ich mikrofóny, čo boli prípady po demisii Mareka Maďariča, po stretnutí s organizátormi protestov Za slušné Slovensko, či po prijatí Lucie Žitňanskej. Pána Maďariča, občianskych aktivistov a pani Žitňanskú nechal samých čeliť otázkam novinárov, on však po svojom prednese pre seba nepripustil jedinú otázku.

Vôbec to však nie je u prezidenta Kisku nový úkaz. Tento vzor, že prezident príde pred novinárov, čosi vyhlási a po poďakovaní v momente odchádza preč, som si všimol už dávno a je uňho pravidlom. Vyhláseniami bez možnosti klásť otázky bol známy aj expremiér Fico, uňho to však pravidlom zďaleka nebolo. Áno, niekedy vytvoril priestor len pre málo otázok, áno, novinárov zo Sme a Denníka N dlhú dobu úplne ignoroval, ale otázkam sa vo všeobecnosti čeliť nebál. Napriek tomu bol veľmi kritizovaný, keď mal iba vyhlásenie, niektorí novinári vtedy za ním nahlas pokrikovali otázky, prípadne sa dožadovali priestoru pre ne. A to považujem za správne, novinári by mali politikov s otázkami konfrontovať a tí sa k nim vyjadrovať.

V tejto súvislosti si treba rozpomenúť na bývalého prezidenta Gašparoviča, ktorého novinári teda vôbec nešetrili. Naopak, naháňali ho s otázkami pri všetkých možných príležitostiach. Niektoré slávne Gašparovičove hlášky, napríklad „biele na čiernom“ či „viem, kam sledujete“, vznikli práve v takýchto, zrejme stresových situáciách. Potom sa na nich smialo celé Slovensko. S odstupom času však musím uznať, že Gašparovič sa novinárov nebál a ani oni sa nebáli jeho.

V prípade Kisku sa však novinári z pre mňa nepochopiteľného dôvodu žiadneho priestoru pre otázky nedožadujú, vždy ho mlčky nechajú odísť a zdá sa, že sú s týmto stavom spokojní. Vari ich nezaujímajú prezidentove názory? Pre poriadok musím uviesť, že jedinú výnimku som zaznamenal po prijatí exministerky Žitňanskej, kedy novinárka z TV JOJ očividne zaskočenému prezidentovi položila otázku ohľadom policajného prezidenta. Prezident však po veľmi strohej odpovedi ako vždy trielil preč.

Je mi jasné, že dôvodom tohto správania novinárov nie je ich nezáujem o prezidentove názory. Bohužiaľ mám pocit, že príčinou je ich až extrémna miera rešpektu voči osobe prezidenta Kisku, ktorá pôsobí priam ako pátos. Je to však ich zlou vizitkou, lebo je to neprofesionálne. Ich sympatie k prezidentovi plne chápem, nekonfrontovanie ho s otázkami však škodí ako ich povesti, tak aj celej verejnosti.

Za ešte väčší problém však považujem to, čo sa stalo včera, v deň 30. výročia Sviečkovej manifestácie. Prezident Kiska odvolal svoju účasť na koncerte, ktorý sa pri tejto príležitosti konal, lebo jeho organizátor – Konferencia biskupov Slovenska – naň pozval aj poslancov ĽSNS. Vôbec nemám dôvod spochybňovať, že poslanci tejto strany sú fašisti, ani nechcem obhajovať ich pozvanie na koncert. Organizátor ich však pozval a prezident mal viacero možností, ako na situáciu zareagovať.

Vybral si tú najjednoduchšiu možnosť: útek. Miesto toho, aby napríklad v plánovanom príhovore na koncerte odsúdil fašizmus ako totalitný režim – rovnako ako komunizmus –, rozhodol sa žiaden príhovor nemať, ani nečeliť fašistickým poslancom iným spôsobom, hoci aj symbolicky.

Bežní ľudia sú však s extrémistickými názormi konfrontovaní často. Či v krčme, v obchode, u susedov, medzi kamarátmi alebo aj v rodine. A treba sa im postaviť. Čeliť im. Povedať im do očí, že s takýmito názormi nesúhlasia. A prezident by mal ísť príkladom.

Pred tridsiatimi rokmi sa statoční ľudia v Bratislave postavili na odpor totalitnému režimu, a to nie symbolicky, ale naozaj. So sviečkami v rukách sa zhromaždili, modlili sa a požadovali náboženské a občianske slobody. Boli násilne rozohnaní a stíhaní, no práve pre ich odvahu a odhodlanie čeliť totalitnej moci si ich pripomíname a máme ich v úcte. Ale na takých, čo boli zbabelí a miesto čelenia nekomfortu pred ním utekali, si s úctou nespomíname.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo