Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema

Pán ho potrebuje

„Pán ho potrebuje“ hovorí Ježiš svojím učeníkom o osliatku. Je to jediný krát, kedy sa sám označuje ako „Pán“ a jediný krát, kedy niečo potrebuje. Týmto rozprávaním začína prvý zo šiestich dní v Jeruzaleme. Pred nedávnom Ježiš uzdravil zrak. Teraz pôsobí svetlo, počiatok stvorenia. Je to jeho pokorná a slúžiaca láska – zobrazená osliatkom – počiatkom nového sveta. Táto epizóda zhrňuje všetko, čo Ježiš doposiaľ urobil a čo bude robiť ďalej, keď objasňuje spôsob, akým sa uskutočňuje Kráľovstvo.

Pán prichádza

Očakávalo sa, že Pán príde so slávou a mocou a všetko ovládne. A on skutočne prichádza: ale jeho slávou je pokora, jeho mocou je láska, jeho vládou je služba. Ježiš nejde na koni ako kráľ, ktorý má v rukách moc. Neprichádza ani na vojnovom voze, ako niekto, kto túži dobýjať. Je pokorný a „ide na osliatku, mláďati oslice.“ Osliatko, skutočný protagonista tohto príbehu, má rovnaké vlastnosti ako Ježišovo vykupiteľské dielo; je prvé tým, že je posledné a služobníkom. Ježiš je tým,, ktorý dáva život ako výkupné za všetkých. Jeho kráľovský titul sa zreteľne ukazuje na kríži a práve pri jeho smrti začíname chápať, kto je Pán. Osol, ktorý nosí bremeno druhých je obrazom Ježiša, ktorý ako prvý konal to, čo nám sám odkázal svojím zákonom. „Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon.“

Otrokom z lásky

Byť otrokom z lásky je pravá sloboda, naplnením zákona je ustanovenie nebeského kráľovstva už tu na zemi. Na tomto osliatku ešte nikto nikdy nesedel a ani nik po tom netúžil. Okrem toho, je osliatko priviazané, Ježiš si teda naň sadá ako prvý a ako prvý ho prichádza odviazať, čo by sme mohli prirovnať k oslobodeniu. V skutočnosti služba človeka sa podobá službe Boha. Ona je v celej svojej podstate zviazaná až do chvíle, dokým neprichádza Ježiš aby ju rozviazal. Kresťanstvo nie je nejakým novým náboženstvom, ktoré by znova zväzovalo alebo znovu zaväzovalo človeka starými či novými zákonmi. Je to sloboda milovať a slúžiť druhému.

Toto rozprávanie nám otvára poznanie, aby sme rozlišovali, kde je Kráľovstvo. Prichádza a príde tak, ako už prišlo. Koniec časov nastane, až tento by sme mohli povedať pokorný príchod príjmu všetci. Ono nemá iný spôsob ako prísť – ako v prítomnosti tak v budúcnosti; ako nám je predstavovaný v evanjeliu Ježiš svojím príchodom do Jeruzalema, krátko pred slávením sviatkov Paschy. My sme voči Dávidovmu synovi slepí ako Jakub, Ján a ostatní, túžime po svetskej sláve, než po Božej.

Tento úryvok rozpráva o tom, čo sa stalo dvakrát. Najprv to predpovedá, neskôr o tom podáva správu. To, čo Ježiš rozprával a robil, je pre nás posolstvom o tom, čo sa deje a bude sa diať stále. Vedľa toho, že sa ujal vlády nad svojím mestom, nám rozprávanie podáva správu, ako Sláva vstupuje do svojho chrámu. Pánovo navštívenie už od počiatku hlásal Ján Krstiteľ, posol vyslaný pred Jeho tvárou, aby Jemu pripravil cestu. Ale teraz vstupuje do svojho chrámu; kto znesie jeho príchod a kto sa postaví na odpor, až sa objaví? Ježiš je Kráľ, ktorý oslobodzuje a Pán, ktorý dáva život. Je kráľom ako služobník tým, čo pre nás robí, je Otrokom preto, čím sa pre nás stáva.

Jeho kráľovstvo na zemi prichádza v tom, že sme skutočnými služobníkmi a otrokmi z lásky. Učeník má uzdravený zrak, aby videl tajomstvo svojho kráľa a Pána, ktorý sa plne zjavuje na kríži. Preto opovrhuje každou falošnou istotou a všetko investuje do služby. Zbavuje sa plášťa ako ten slepec a odieva ním osliatko.

(Spracované podľa knihy Silvána Faustiho: Nad evanjeliom podľa Marka)