Bod zlomu a čas "potom"

Bod zlomu a čas "potom"

Ako by to mohlo byť, alebo úvahy do budúcna. Nesmelý pokus o predpovedanie budúcnosti, ktorá možno ani nenastane tak skoro. Predčasné requiem nad jednou politickou stranou.

Bod zlomu

 Je štvrtok 1.3, niekoľko dní po bezprecedentnej vražde novinára. Udalosť, ktorá zarezonovala a šokovala nielen Slovensko, ale celý svet. Udalosť, ktorá zásadne mení predchádzajúci stav a usporiadanie vecí, politických pomerov, vzťahov, možno celú budúcnosť Slovenska. Bod zlomu, nový armagedon, po ktorom  už nikdy nebude tak, ako bolo predtým. Akým smerom sa teraz dajú veci do pohybu sa nedá presne predpovedať. Veci sú príliš čerstvé, informácie čiastkové, pravda sa len pomaly derie na povrch. Hlavní aktéri príbehu, ale aj pozorovatelia si dosadzujú do vzorcov nové premenné. Vynárajú sa stále nové informácie, ktoré treba vyhodnotiť a spracovať. Emócie pracujú na plné obrátky a prispievajú k náhlivým a emotívne podfarbeným vyhláseniam. Skutočnosti, ktoré predtým väčšina verejnosti prijímala apaticky ako nemennú skutočnosť a spôsob vládnutia strany Smer na Slovensku sa zrazu stali pre väčšinu ľudí neprijateľnými. Ľudia volajú nielen po prísnom a dôslednom vyšetrení vraždy, ale aj vyšetrení všetkých korupčných prípadov, ktoré k nej s najväčšou pravdepodobnosťou mohli viesť. Doteraz nečinná polícia v týchto prípadoch zrazu robí razie a zatýka pravdepodobných členov mafiánskeho gangu. Neskoro, ale predsa. Keď už nič iné, potrebuje sa vyviniť a vysekať z podozrení, že mala s nimi niečo spoločné. Nikdy som tak neveril Kaliňákovi a Gašparovi, že naozaj majú úprimný a eminentný záujem na vyšetrení prípadu. Hoci už možno tušia, že ani toto nezachráni nielen ich krk, ale ani pozíciu predsedu vládu. Dochádza im, že nech by robili čokoľvek a vrahom by bol nejaký pomätený psychopat bez väzieb na taliansku mafiu, nedokážu zakryť ten najväčší škandál, ktorý trčí z tohto prípadu. A tou je podozrenie z prepojenia zahraničnej mafie s orgánmi nášho štátu. S mafiou, ktorá inštalovala svojich ľudí priamo na úrad predsedu vlády. Mafiiou, ktorá si zrejme veselo bačovala na východnom Slovensku s asistenciou politikov vládnucej strany, ryžovala na eurofondoch. S tichou asistenciou tamojšej polície, súdov a prokuratúry.

Smutný obraz až karikatúra právneho štátu. Nie, že by väčšina ľudí toto nevedela, alebo aspoň netušila. Početné kauzy za posledných pár rokov jasne signalizovali, že toto sa deje. Hoci sme mohli len tušiť rozsah korupcie, vidiac iba vrchol ľadovca. Systém, ktorý tu však za tie posledné roky fungoval, znemožňoval čo i len pomyslieť na nejaké spravodlivé vyšetrenie nejakej väčšej kauzy. „Skutok sa nestal“ – bola odpoveď orgánov činných v trestnom konaní na všetky kauzy. Zločinci sa nám smiali do očí. Všade boli „naši ľudia“, zametajúci všetky stopy a vedúci vyšetrovanie do stratena.

A zrazu sa stalo niečo, čo nikto nepredpokladal. Pozícia Fica a strany Smer sa zdala neotrasiteľná, žiadna kauza s touto pozíciou nedokázala otriasť. Fico každú kauzu ešte otočil vo svoj prospech a vyšiel z nej ako víťaz. Aj vďaka rozdrobenej opozícii a jej neschopnosti. Každý síce očakával, že percentá Smeru sa budú postupne znižovať. Signály posledných týždňov dávali tušiť, že Fico sa snaží vycúvať a nájsť si pre seba teplé a hlavne bezpečné miesto (na ÚS). S tým, že pre Smer ešte „vybojuje“ jedno volebné víťazstvo a stranu prenechá svojmu zástupcovi. Táto vízia odísť ako víťaz zrejme živila jeho odhodlanie vydržať v Smere až do volieb. Ani najbystrejší politológ (nie, nemyslím pána Chmelára) nedokázal predpokladať, že jedna takáto udalosť zdanlivo nesúvisiaca s politikou, či ambíciami predsedu vlády, by dokázala totálne rozbiť jeho plány.

Naskytá sa paralela s novembrom 1989, kedy tiež len málokto predpokladal, že naoko nevinná demonštrácia študentov sa môže zmeniť na ten povestný „bod zlomu“, od ktorého sa stav vecí začne nenávratne meniť. Tu je tým bodom zlomu vražda novinára a jeho budúcej manželky. Bod zlomu, kedy sa už pomaly aj tým najvernejším a najzaslepenejším priaznivcom strany „istôt“ začínajú otvárať oči. Bod zlomu, kedy už väčšina ľudí začína tušiť, že pohár pretiekol a „kráľ je nahý“. Keď sa odkryje podstata mnohých politikov a zjavia sa ostatným tými, čo vždy boli: podvodníci, klamári a zlodeji.

  Nastáva čas, kedy z lode vyskakujú prvé potkany a včerajší koaličný partner, prisahajúci vernosť a velebiaci túto vládnu koalíciu zrazu hovorí, že uvažuje o vystúpení z vlády. To nie my, to oni, my sme nemohli vedieť.... To iste, Béla, my vieme...

Nastáva čas, kedy začnú zo strany Smer vystupovať prví funkcionári, lebo si začnú na nich ľudia poukazovať prstom. Najmä tí, ktorí sa majú čoho báť a ktorí sa podieľali na rovnakých „biznisoch“ ako vládne špičky, hoci v menšom.

  Nastáva čas, keď sa ľudia prestanú báť a začnú hovoriť. O všetkom, čo bolo doteraz len pod pokrievkou a zdalo sa, že pod ňou aj naveky ostane. Nastane čas pravdy a poznania o mnohých ľuďoch. Pre tých, ktorí im verili a volili ich to nebude príjemné poznanie.

Čas „potom“

Ak to, čo som opísal vyššie naozaj nastane, mala by nastať úľava a radosť z toho, že sa „jarmo“ uvoľnilo. Lenže nejako u mňa nenastáva. Nielen z toho, že stále je možné, že aj z tohto sa nejak Smer a Ficova zbojnícka družina nejako vyseká a všetko ostane po starom. Ale najmä z toho, že „chliev“ bude treba vyčistiť. Režim, ako je známe, to nie sú iba tí najvyšší politický predstavitelia, ale v tomto slovenskom prípade, po vyše 10-ročnom bačovaní už rozkošatený a previazaný systém prelezený políciou, súdmi, prokuratúrou, krajmi a mestami. Systém, živený „hlavou“, za ktorú považujem oligarchov v pozadí.

Úľava nenastáva pri pomyslení, koho a akú opozíciu tu dnes máme. Sú oni dnes schopní aspoň teoreticky zostaviť funkčnú vládu a pustiť sa „do upratovania“? Aká je záruka, že nepôjde len o výmenu „prasiatok“ pri koryte a systém bude fungovať ďalej rovnako? Aké smerovanie by mala vláda zložená z 5-6 subjektov, tak diametrálne odlišných vo svojom programe a nazeraní na dnešné problémy?

 Chápem, že sa teraz možno mnohé strany tešia a kalkulujú ako situáciu využijú vo svoj prospech. Možno sa už kapitán Danko roztápa v predstavách, ako sedí v premiérskom kresle s výložkami podplukovníka. Štefunko zasa sníva, že sa mu zdvihnú mizerné preferencie, keďže dúfa, že presvedčí časť voličov Smeru o jeho „progresívnej“ vízii Slovenska. Rovnakú nádej živí aj Beblavého strana. Béla sa iste nádejá, že účasť MOSTU vo vláde nebude pomyselný klinec do rakvy strany MOST a že voličov presvedčí vystúpením z kolície, že nevedel o tom, ako vládne Smer. Maďari z SMK sa tešia, že sa konečne dostanú do vlády a budú robiť svoju politiku zameranú na „svoju“ národnostnú menšinu. Oľano so Sulíkovou SaS sa iste začnú cítiť ako „gazdovia“ pravice, hoci začínajú tušiť, že bolo ľahšie bojovať spolu proti Ficovi ako spolu vládnuť. A čo KDH? Tí teraz riešia iné problémy a bojujú skôr o svoju identitu a o to, aby sa nerozpadli. Iste túžia sa dostať aj do vlády, to však v tejto situácii bude asi náročné, aj keď by mohli stiahnuť časť voličov Smeru (veriacich).

  V každom prípade sa budúca vláda ukazuje ako čistý kabaret dobrodruhov, zmes strán od ľava, do prava, od liberálnych po kresťanské, od starých etablovaných po nové experimentálne konštrukty. Koho táto predstava upokojuje, nech sa prihlási, ale mne pri predstave tohto Babylonu naskakuje husia koža. Preto ani nemám žiadne veľké očakávania do blízkej budúcnosti. Nádejám sa aspoň v to, že sa nebude až tak kradnúť, že polícia sa začne venovať naozaj gaunerom a mafiánom a nie politickým oponentom, že sa zlepší situácia na súdoch a prokuratúre a do basy sa dostanú aspoň tí najväčší zločinci. Že by to malo byť v demokratických krajinách samozrejmosťou? Asi áno, ale žijeme na Slovensku...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo