Borys Gudziak: Človek nechce pre niečo zomrieť, ale túži pre niečo veľké žiť

Borys Gudziak: Človek nechce pre niečo zomrieť, ale túži pre niečo veľké žiť

Otváram Google a píšem meno Borys Gudziak. Teda, aby som pravdu povedal, idem na to radšej kopipejstom, pretože sa bojím, že by som meno pána biskupa určite skomolil.

Výsledky sú tu a ja som milo prekvapený ich pestrosťou. Okrem obsahovo bohatej stránky na wikipédii a odkazov na jeho Facebook a Twitter sa mi ponúka jeho biografia na stránke Ukrajinskej katolíckej univerzity, odkaz na jeho knihu Crisis and Reform, ktorú vydal Harvard University Press (ktorá bola súčasne jeho dizertačná prácou na tejto univerzite), krátke info o jeho minuloročnej prednáške na Georgetown Univerzity organizovanej výskumným centrom Berkley Center for Religion, Peace & World Affairs na tému uzmierenia rusko-ukrajinských vzťahov a o panelovej diskusii na University of Notre Dame na tému ako odpovedať na prenasledovanie kresťanov.

Kto je teda tento rečník, intelektuál, biskup a patriot?

Borys Andrij Gudziak sa narodil na jeseň pred päťdesiatimi šiestimi rokmi v meste Syracuse v americkom štáte New York. Na miestnej univerzite študoval biológiu a filozofiu a vo svojej bakalárskej práci sa venoval stredovekým argumentom dokazujúcim Božiu existenciu. I keď sa jeho magisterské štúdium následne presunulo do Ríma, kde sa venoval teológii a neo-patristike, jeho doktorandské kroky smerovali späť za oceán. Na Harvarde sa venoval interdisciplinárnemu programu zameranému na slovanské a byzantské kultúrne dejiny a vo svojom výskume sa špecificky venoval kyjevskej metropolitnej cirkvi, patriarchátu v Konštantínopole a vzniku Brestskej únie. Doktorát získal v roku 1992.

V tom istom roku sa presťahoval do západo-ukrajinského mesta Ľvov, kde založil Inštitút cirkevných dejín, ktorého riaditeľom bol až do 2002. Počas tohto obdobia bol v roku 1998 vysvätený za kňaza a súčasne bol od 1995 do 2000 zástupcom rektora Ľvovskej teologickej akadémie. V 2000 sa on sám stal jej rektorom a túto funkciu vykonával až do 2002, keď na jej základe, aj pod Gudziakovym vedením, vznikla Ukrajinska katolícka univerzita (UCU), ktorej sa stal prvým rektorom. Hrubý náčrt dôvodu jej vzniku sumarizoval vo svojej inauguračnej reči z príležitosti jej otvorenia:

S prekročením prahu tretieho milénia si začíname uvedomovať, že jeden z najcennejších pokladov, ktoré medzi sebou máme, je táto mladá generácia Ukrajiny. Celý svoj život prakticky prežili v spoločnosti, v ktorej totalitná a anti-osobná ideológia pomaly vymiera. Vdychujúc z plných pľúc túto slobodu má [táto generácia] veľkú túžbu kráčať vopred budúcnosti vlastnou cestou. Pretože nesúhlasia so semiačkami kultúry smrti, ktoré sadí tento moderný svet tak husto, sú povolaní stať sa staviteľmi civilizácie lásky. Nepochybujem o tom, že úroveň, hĺbka a bohatstvo vzdelania, ktoré sa tejto mladej generácii dostáva (spolu s duchovnou formáciou, ktorú budú ukrajinské univerzity ponúkať svojim študentom), bude hrať rozhodujúcu úlohu v budovaní základov pre novú spoločnosť.

V jednom rozhovore povedal, že sú to medziľudské vzťahy, ktoré sú hlavným zameraním tejto novej univerzity. Vzťahy medzi študentami, vzťahy v akademickom tíme, ako i tie medzi učiteľmi a študentami. K tomu všetkému ešte ale pridal, že je dôležité neodmietať žiadnych študentov a veľkú pozornosť kladie ako na marginalizovaných, tak i študentov so zdravotným postihnutím.

Niektorí hovoria, že UCU má cieľ stať sa ukrajinským Harvardom. Zo svojej skúsenosti ale Gudziak namieta a hovorí, že počas jeho doktorandského štúdia bol Harvard miestom, kde sa humanitné predmety vyučovali „nehumánne“, a že i keď sa viedli siahodlhé diskusie o vnútornom prežívaní a zážitku krásy, správanie učiteľov voči študentom, kolegom či vlastnej rodine nebolo práve vzorom cnostného života. Gudziak to opisuje tak, že Harvard akoby nehovoril o srdci človeka - a nielen o ňom, ale ani k nemu. Hovorí, že je jedno či je niekoho Alma mater Oxford či Harvard, alebo či je niekto mentálne postihnutý či nevzdelaný, ako kresťania máme všetci úlohu ohlasovať skutočnosť, že každému z nás Boh bez rozdielu hovorí: „Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie“. Cieľom UCU je preto byť miestom, kde sa cez zdravé vzťahy dá hovoriť nielen k mysli človeka, ale hlavne k jeho srdcu.

Po tom, ako bol v lete 2012 vysvätený za biskupa Parížskej eparchie, prijal v 2013 funkciu prezidenta UCU, ktorú vykonáva dodnes. Jeho eparchia okrem Francúzska zahŕňa taktiež krajiny Beneluxu a Švajčiarsko.

V stredu 19. apríla biskup Gudziak poctil svojou návštevou aj naše hlavné mesto a dve podujatia festivalu Bratislavské Hanusove dni (BHD) sa tešili jeho prítomnosti.

Ako aktívne zúčastnený na Majdane v 2014 ponúkol ako svoje priame svedectvo o jeho priebehu, tak aj reflexiu o tom, ako vidí kultúrno-duchovný vzťah medzi Východom a Západom.

Počas udalostí na Majdane prišlo o život aj mnoho mladých ľudí. Zdá sa, že táto skutočnosť ponúka povzbudivý záver, že ešte stále existujú v Európe miesta, kde sú ľudia ochotní za niečo zomrieť, majú realistický ideál a za jeho dosiahnutie vedia položiť život. Biskup Gudziak tento optimistický záver poupravuje. Hovorí, že ľudia vo všeobecnosti nemajú túžbu pre niečo sa obetovať. Práve naopak, majú túžbu pre niečo veľké žiť a je to práve táto túžba, ktorá ich môže nakoniec doviesť k obeti vlastého života.

Svedectvo biskupa Gudziaka o Majdane je úprimné, ľudské a v mnohom zarážajúce. Naozaj sa takéto niečo stalo neďaleko našich hraníc? Je hybridná vojna, ako tvdí biskup Gudziak, stále aktuálna?

Jeho svedectvo na BHD nieslo názov „Cirkev na Majdane – Od strachu k dôstojnosti“, ktorý presne zachycuje podstatu toho, čo chcel biskup publiku komunikovať: Majdan bol a je bojom o ukrajinskú dôstojnosť, kde náš susediaci národ ukázal odvahu postaviť sa dlhoročnému strachu.

Biskup Gudziak sa vo svojom príspevku začína fakticky. Odkazuje sa na dôležitý výskum Timothyho Snydera, ktorý v knihe Krvavé územie poukazuje aj na často prehliadaný hladomor na ukrajinskom území počas druhej svetovej vojny. Po krátkom historickom exkurze prichádza biskup v rozprávaní k začiatkom Majdanu a zdôrazňuje jeho organizovanosť a kultúrnosť. Išlo akoby o festival kultúry: recitovala sa poézia, hrala hudba, z pódia bolo počuť príhovory ako politických, tak aj cirkevných predstaviteľov a pre tento veľký dav boli zaobstarané všetky potrebné služby od jedla a zdravotnej starostlivosti, až po ekumenické modlitby a vysluhovanie sviatostí. Námestie bol jeden životom prekypujúci organizmus.

Po tomto záblesku krásy ale biskup Gudziak začína hovoriť o masakroch, ktoré sa začali 20. februára 2014, keď v skorých ranných hodinách prichádza na námestie ukrajinská armáda s cieľom rozpustiť tento pokojný protest. Prvé zápalné granáty, prvé údery, agresia a postupne prvých sto mŕtvych, ktorým bol na Majdane postavený pomník.

Rozprávanie biskupa je v tomto bode doprevádzané tichými prestávkami. Strach sa opäť pokúsil vytlačiť zo sŕdc zhromaždených na Majdane ich dôstojnosť. Záver? Biskupovi sa na tvár vracia skromný úsmev a opisuje, aký efekt mala táto vojenská intervencia na dav. Hovorí, že cesta od strachu ku dôstojnosti neviedla späť k strachu, ale k ešte väčšiemu prevzatiu zodpovednosti, aktivizmu vychádzajúcemu zdola, nezištnému dobrovoľníctvu, vzájomnej solidarite. Svoje svedectvo ukončuje biskup rezonujúcim odkazom:

Sloboda niečo stojí a cena môže byť niekedy veľmi vysoká. Často sú to mladí ľudia, ktorí ju musia zaplatiť. Mnoho ľudí sa na Ukrajine rozhodlo, že už nechcú dlhšie žiť v strachu. Majú právo rozhodnúť sa pre vlastnú budúcnosť a sú ochotní za to zaplatiť vysokú cenu. Vláda našťastie nie je vždy takto radikálna. A ako to skončilo? Tento príbeh sa vlastne ešte neskončil. Nie je jasné ako budú veci pokračovať. Na Ukrajine ale existuje nová solidarita medzi cirkvami a obyvateľmi. Cirkvi, spolu s dobrovoľníkmi na fronte, majú najvyššiu mieru dôveryhodnosti v krajine. Hlas cirkví a iných náboženských komunít je počutý... majú v krajine vplyv. (...) Dnes [o Majdane] už takmer nik nehovorí. Keď hovorím vo Francúzku s biskupmi, sú prekvapení, že táto vojna stále pokračuje... a pokračuje každý deň. Ľudia zomierajú takmer každý deň. Vo svete je mnoho problémov a každý v ňom má tie svoje. Problémy Ukrajiny nemôžu byť problémami každého. Ale i tak by nemali existovať žiadne ilúzie o tom, čo sa deje. O utrpení, ktoré je zakusované a o skutočnosti, že milióny ľudí chcú nechať svoj strach z minulosti za sebou a žiť s dôstojnosťou, ktorú vidia hneď za hranicami. Vaše modlitby a morálna solidarita sú veľmi dôležité. Zostaňte informovaní. A informujte ďalších.“

Celé svedectvo biskupa Gudziak a jeho fotoprezentáciu o Majdane nájdete v angličtine na YouTube kanále BHD. Rovnako je tam k dispozícií aj diskusia na tému či príde záchrana pred sekulárnou kultúrou z Východu. Biskup Gudziak nedáva priamu odpoveď, no čo je podľa neho potrebné, je vrátiť do nášho prežívania ako liturgie, tak aj vzťahov, manželstiev či politického života dve dôležité veci: zmysel pre humor a zmysel pre tajomstvo.

Jakub Betinský

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo