Elity - recenzia

Elity - recenzia

Režisér Havelka divákom predostrel pohľady do nedávnej minulosti. Scénky z práce príslušníkov Štátnej bezpečnosti najmä v konšpiratívnych bytoch nám majú pripomínať, že sloboda slova a pohybu ešte prednedávnom neboli samozrejmosťou.

S nejakými podobenstvami sa režisér Havelka nepára, v hre okamžite nachádzame postavy nápadne pripomínajúce agenta Bureša (Babiš), agenta Lotosa (Banáš), začiatky kariéry generála Lorenca (vynikajúci Daniel Heriban) na Zvláštnej správe Ministerstva vnútra ČSSR (aj keď ako kryptológ nemal v náplni práce viazanie tajných spolupracovníkov, ale istá dávka fabulácie dielu len prospela), diplomata Šestáka, či príslušníka Širokého udávajúceho vlastnú matku za písomný styk s príbuzným v emigrácii.

Najmä scénka, kde osoba nápadne pripomínajúca Banáša odmieta podpísať spoluprácu, napriek faktu, že už 15 rokov s ŠtB spolupracuje, resp. odmieta krycie meno Dodo a vyberá si Lotosa, je mimoriadne vtipná. Teda bola by, keby nebola zároveň veľmi smutná.

Prítomné je prenasledovanie cirkvi, drastická smrť Hartmuta Tautza na hranici v Petržalke, zaujímavá je aj vnútorná dráma fiktívnej herečky Národného divadla, ktorá roztrhá už podpísanú spoluprácu, keď ju po brutálnom psychickom nátlaku spokojný príslušník ŠtB (skvelý Emil Horváth ml.) pozýva na šampanské.

Ako bádateľ pravidelne skúmajúci personálne spisy príslušníkov ŠtB som zaregistroval pasáže, doslovne citujúce napríklad otázky z formulárov rôznych previerok. Služobná prísaha, ktorú sa v hre snaží naučiť naspamäť nádejný mladý príslušník ZNB, je tiež autentická. Spolupráca s odborníkmi na problematiku komunistických bezpečnostných zložiek dáva hre punc kvality.

Elity nezostávajú len v časoch komunizmu. Po novembri 1989 prezliekajú kabáty a nepríjemné otázky odbíjajú zľahčujúcimi odpoveďami. Moderátorku (výborná Pauhofová) svojim morálnym relativizmom privádzajú do stavu, keď sa snaží uniknúť z priestoru, ale scéna postavená formou akvária jej to nedovolí.

Predstavenie odporúčam každému, kto si chce pozrieť jeden z tých vydarenejších pokusov, pokúšajúcich sa nastaviť zrkadlo postkomunistickej spoločnosti a vyrovnať sa s našou neslávnou minulosťou.

PS: Na konci premiérového predstavenia bol videný známy profesor vedeckého komunizmu, ako slabučko tlieska. Ktovie, čo mu vírilo hlavou. Možno tichá radosť, že tvorcovia nepoužili ako predlohu jednej zo scénok jeho kariéru hlavného ideológa normalizácie na Slovensku...

Titulná fotografia: snd.sk/Vladimír Kiva Novotný, 2017

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo