Energie – osvedčený tromf v rukách populitikov

V posledných dňoch máme na Slovensku opäť politickú estrádu, v ktorej hlavným programom sú ceny energií. Energetika je veľkým politickým fenoménom všade vo svete, na Slovensku však obzvlášť výnosným.  Na jednej strane, čo mnohí „šikovní“ dokázali, dá sa na nej dobre zarobiť, na strane druhej, získať rozhodujúci politický kapitál. A vôbec to nie je výhodné iba pre vládnuce strany. Veľmi dobre si na tom vedia prilepšiť aj tie opozičné. Problém je v tom, že len málo politických subjektov, vládnucích či opozičných, priniesli do rozvoja energetiky a jej transparentného riadenia seriózne riešenia. Nechcem teraz rozoberať všetky dôležité rozhodnutia politikov od vzniku samostaného Slovenska, ktoré vyustili do vážnych manažerských zlýhaní (SPP – Duckého zmenky, privatizácie energetických podnikov, atď.). Spomeniem len tie, pri ktorých som bol politickým súčastníkom a bol som presvedčený, že skôr či neskôr budú mať vážne dopady, predovšetkým na ceny energií pre spotrebiteľov, domácnosti či podniky.

V roku 2012, keď všetku moc v štáte prevzala jedina strana Smer – SD, som pri prejednávaní zákona o Energetike a ÚRSO upozorňoval, že ak chceme mať na Slovensku objektívne stanovované ceny energií je treba etablovať skutočne nezávislý a nestranný úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Úrad, ktorý bude vedieť čeliť tak tlaku politikov, ako aj energetických podnikov. Viacerými pozmeňovacími návrhmi som chcel zabezpečiť nestrannosť a nezávislosť predovšetkým jeho predsedu a regulačnej rady tak, aby ich schváľovala Národná rada, a to dvojtretinovou väčšinou hlasov. Rovnako som navrhoval, aby financovanie úradu bolo zabezpečené účelovo z rozpočtu z extra kapitoly na to vyčlenenej, bez ďalšieho zásahu exekutívnych orgánov. Nič z toho neprešlo. No nie len „vďaka“ vtedajšej osemdesiattrojke vládnych poslancov, ale aj značnej časti vtedajšej opozície. Moje argumenty, že niečo podobné urobili vo viacerých krajinách EÚ a funguje to, nezabrali. Nazabrali ani obavy, že sa nám to v krátkej budúcnosti vypomstí. A ten čas prišiel.

Spomeniem aj ďalšie riešenie, ktoré som navrhoval a nepochodil. Vediac, že ak s tou transparentnosťou pri tvorbe cien energií som u väčšiny politickej elity neúspel, urobím niečo aspoň v prospech tých, ktorí žijú vo vážnych sociálnych podmienkach a často nemajú na úhradu energií, ktorú nevyhnutne potrebujú.

Zákon o enegetickej chudobe, ktorý som predložil, by umožnil získať nevyhnutne potrebný objem energií pre dôstojný život domácnostiam v hmotnej núdzi (sociálne odkázané rodiny, dôchodcovia) za prijateľné ceny – sociálne tarify. Sociálne tarify by pritom nediskriminovali ani ostatných spotrebiteľov. Do stanovenej výšky spotreby energií by totiž platili pre každú domácnosť rovnako. Motivovali by ľudí efektívnejšie využívať energie, investovať do obnoviteľných zdrojov. Jednoducho, šetriť. Sociálne tarify by zároveň nezaťažovali sociálny systém štátu, keďže tieto náklady by znášali enegetické podniky. Sociálne tarify by však nemali vážny dopad ani na príjem energetických podnikov, pretože tarify platiace na spotrebu nad stanovenú minimálnu úroveň by nemuseli byť už tak striktne regulované a odrážali by viac aktuálne ceny energií na svetových trhoch. Len tak mimochodom, v súčasnosti by ceny elektriny a plynu pre domácnosti mohli byť nižšie až o 30%. Navyše tento návrh podmieňoval aj zrušenie tzv. mimoriadných odvodov pre regulované subjekty, o účelovom a efektívnom využívaní ktorých sa môžeme len dohadovať. Problém je v tom, že ani tento návrh nebol podporený všetkými opozičnými poslancami.

Predovšetkým nové politické novotvary ukázali, že neriešenie problémov im vlastne vyhovuje a dáva väčší priestor pre ospravedlňovanie ich existencie ako aktívne zapájanie sa do riešenia kľúčových problémov v štáte. Veď stačí v parlamente brizgať na všetkých a všetko, teatrálne pózovať s maketami politických oponentov, po nociach na internete so svojimi polovičkami vyhľadávať sebamenšie kauzy a okázalo ich prezentovať, alebo, prípadne, zamurovať vchod do nejakej inštitúcie. Vedia, že slovenský volič to ocení.

Keďže ani jedno z mnou navrhovaných vážnych systémových riešení nie je ani teraz na programe dňa, politici, a to nie len vládni, majú naďalej tromfy vo svojich rukách. Starého predsedu ÚRSO predsa nahradí nový. Zomrel kráľ, nech žije kráľ. Vládna kríza je zažehnaná, opozičníci si splnili odvolavaciu povinnosť. Nedá mi, v tejto súvislosti, neuviesť slogan istej nemenovanej energetickej spoločnosti - Energia pre vaše pohodlie. Všetci populitici si teda prišli na svoje.

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo