Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
22. január 2017

Kresťanstvo v totalitnej Kórejskej ľudovodemokratickej republike

Ako žijú kresťania v izolovanej komunistickej diktatúre? Majú vôbec v krajine s najhorším indexom prenasledovania k dispozícii kostoly?
Kresťanstvo v totalitnej Kórejskej ľudovodemokratickej republike

Jednu z najuzavretejších krajín sveta navštívi ročne asi len 60 000 turistov, z toho väčšina prichádza zo susednej komunistickej Číny. Podľa indexu perzekúcií voči kresťanom sa dlhodobo umiestňuje na smutnej prvej priečke s hodnotením nad 85 bodov zo 100-bodovej škály. Oficiálne je 99,7 % obyvateľov z 25-miliónovej populácie ateistami. V hlavnom meste Pchjongjang sú štyri kostoly (ruský ortodoxný, katolícky a dva protestantské), ktoré môžu turisti navštíviť a zúčastniť sa v nich na bohoslužbách. Treba povedať, že tieto sú jediné oficiálne dovolené svätyne v krajine. Ostatné „kostoly“ v provinciách nie sú kostoly v pravom zmysle slova, ale len registrované a režimom kontrolované miestne zhromaždištia veriacich. Okrem toho sú v krajine ešte dve budhistické zariadenia a jeden bývalý benediktínsky kláštor (Tǒkwon), ktorý od šesťdesiatych rokov slúži ako poľnohospodárska akadémia.  

Ešte v prvej polovici 20. storočia to na území Severnej Kórey s kresťanstvom nebolo také zlé. V roku 1945 tu tvorili kresťania asi 13 % obyvateľstva a práve Pchjongjang bol centrom kresťanského života na celom Kórejskom polostrove. V tomto geopolitickom prostredí malo mesto dokonca pre početnú skupinu kresťanov prívlastok Jeruzalem Ďalekého východu. Väčšinu kresťanskej menšiny tvorili protestanti. Hoci sa komunistický režim považuje za ateistický, § 68 ústavy aspoň formálne deklaruje právo na slobodné vyznávanie náboženstva, „pokiaľ nevedie k infiltrácii cudzích mocností alebo k narušeniu štátneho a politického poriadku.“

Pri vstupe do krajiny sa z pochopiteľných dôvodov kontroluje obsah batožiny. Jej súčasťou môže byť aj náboženská literatúra pre osobnú potrebu. Pokiaľ by bola v kórejskom jazyku, riskuje cestujúci vážne problémy s nekompromisnou administratívou. Je nevyhnutné zdôrazniť, že o spôsobe života kresťanov mimo hlavného mesta sa nedá zistiť, resp. z dostupných informácií overiť, nič konkrétnejšie. Jediným zdrojom sú útržkovité a ojedinelé svedectvá tých, ktorým sa z krajiny podarilo ujsť, alebo správy zo zriedkavých návštev členov medzinárodných organizácií.

Pravoslávny kostol Najsvätejšej Trojice nechal v roku 2002 po návrate z oficiálnej návštevy Ruska postaviť ešte Kim Čong Il. Duchovným správcom kostola je Severokórejčan, vyštudovaný slavista, ktorý absolvoval kňazskú formáciu v Rusku. V roku 2006 počas posvätenia kostola, vtedy ešte metropolitom Kirillom, prijal kňazské svätenia. Na nedeľnej liturgii sa tu pravidelne zúčastňuje asi 30 ľudí, väčšinou diplomati a ich rodinní príslušníci. 

Prvý z protestantských kostolov, tzv. Chilgol kostol (podľa štvrte, kde sa nachádza), navštevuje v nedele asi 60 ľudí z približne 150-členného presbyteriánskeho zboru. Celkový počet príslušníkov tejto denominácie sa vo všetkých provinciách pohybuje okolo 13 000. Tunajšia nedeľná bohoslužba býva sprevádzaná dvanásťčlenným speváckym zborom a pozostáva z modlitieb, piesní, lektúr Písma, hymnov k Duchu Svätému a kázne.

Druhá protestantská komunita v Pchjongjangu sa regrutuje okolo „Bongsu“ (v kórejčine pochodeň, fakľa) kostola. Má povesť multikonfesionálneho miesta a je spomedzi štyroch kresťanských stánkov v meste najväčší, s kapacitou asi 700 osôb. K dispozícii je v suteréne aj spoločenská miestnosť.  Kostol má na miestne pomery prekvapivo dobré technické vybavenie s mikrofónmi, projektorom a výsuvným premietacím plátnom. Dvaja tunajší pastori spolu s pastorom z „Chilgol“ kostola absolvovali teologickú formáciu v režimom kontrolovanej protestantskej akadémii v Pchjongjangu. V nej je v každom ročníku maximálne dvanásť uchádzačov o toto povolanie s tým, že štúdium sa neotvára každý rok, ale jeho otvorenie závisí od „dobrej vôle“ komunistickej ideologickej komisie.

Jediný katolícky, tzv. Jangchung kostol (tiež podľa štvrte, kde stojí), postavený ešte pred vojnovým konfliktom, bol prestavaný v roku 1988. Od roku 1944 slúžil aj ako sídlo diecézneho biskupa Františka Hong Yonga, vysväteného nemeckým benediktínom biskupom opátom z opátstva Tǒkwon Bonifácom Sauerom, ktorý bol zároveň apoštolským vikárom. Od roku 1962 je považovaný za nezvestného. V roku 1998 bola diecéza Pchjongjang povýšená na arcidiecézu. Katolíkov je v celej KĽDR asi len okolo 3 000, z toho 800 v arcidiecéze Pchjongjang, avšak bez jediného diakona či kňaza. V „Jangchung“ kostole sa sv. omše a iné sviatosti smú vysluhovať len raz-dvakrát za rok, keď po zložitej diplomatickej procedúre dostane dovolenie na krátky pobyt niektorý z juhokórejských duchovných. Veriaci mimo hlavného mesta však možnosť pristupovania ku sviatostiam nemajú. 

Index prenasledovania kresťanov

Napriek tomu sa katolícka komunita schádza na nedeľné bohoslužby slova bez sv. prijímania pod vedením laika Chang Jae-una, pričom okolnosti, za akých tento „ústupok“ komunistický režim toleruje, nie sú z bezpečnostných dôvodov známe. Chang Jae-un má na starosti aj pohreby a krsty. Katechézy sa zväčša realizujú v nedele po bohoslužbe slova. Akákoľvek misia, resp. apoštolát mimo kostola je striktne zakázaný. Pravidelne prichádza do kostola okolo 60 až 70 katolíkov. Jeho inventár je veľmi skromný, paramenty a liturgické knihy nie sú takmer žiadne, len jeden kórejsko-latinský misál z roku 1976, dar rímskej delegácie. Istotu katolíckosti na prvý pohľad evokujú len zastavenia krížovej cesty, ktoré lemujú steny svätyne. Doslova „relikviou“ je starostlivo v sakristii opatrovaný obraz Jána Pavla II. Kázeň je v kórejčine, bez prekladu.

Inzercia

Keďže oficiálne kontakty medzi Vatikánom a Pchjongjangom neexistujú, je prakticky nulová šanca, že by miestni veriaci mohli komunikovať s katolíkmi z iných štátov. Domáci majú striktne zakázané prijímať akúkoľvek zahraničnú poštu, klasickú aj elektronickú. Z času na čas sa stane, že katolíci z Južnej Kórey pošlú v noci ponad oplotenú hranicu na nízko letiacich balónoch náboženskú literatúru a letáky. Tie, hoci by sa aj dostali do rúk miestneho obyvateľstva, znamenajú pre domácich takmer istý rozsudok smrti buď popravou, alebo mukami v koncentračnom tábore. Preto vatikánska diplomacia tieto aktivity radšej nepodporuje.

Okrem týchto „oficiálnych“ čísel funguje v Severnej Kórei aj tajná, podzemná cirkev. O jej živote a členskej základni sa vie ešte menej ako o režimom tolerovaných vyššie uvedených kresťanských komunitách. Z rôznych zdrojov  (http://www.scribd.com/document/40523738/Building-Bridges-Not-Walls-Final-Report) pochádzajúcich z iniciatív organizácií pre náboženskú slobodu je možné sa dozvedieť, že sa pred režimom darí utajiť existenciu asi 500 skrytých miest, na ktorých sa kresťania stretávajú ilegálne.

Podobnou cestou sa svet dozvedel o poprave dvoch kresťanov z roku 2009 (Ryi Hyuk Ok a So Keum Ok). O rok neskôr boli popravení minimálne traja poprední predstavitelia podzemnej katolíckej cirkvi a ďalších asi 20 z tohto záťahu proti kresťanom skončilo v neslávnom pracovnom tábore Yodok, známom ako Camp n. 15. Už v päťdesiatych rokoch minulého storočia rozdelil režim populáciu na tri triedy. Prvú tvorí stranícka elita národa, druhú, tzv. externé jadro štátu, tvoria ostatní lojálni občania a do tretej triedy sú zaradení tí, ktorých režim vyhodnotí ako nepriateľov prvých dvoch tried. Sem sú zaradení aj kresťania.  

Netreba pripomínať, že veriaci sú v porovnaní s ostatnými spoluobčanmi pod ešte striktnejším drobnohľadom a stačí úplná banalita na to, aby boli konfrontovaní s fatálnymi následkami. Turista v tejto izolovanej a terorom prerastenej krajine môže nerozvážnym a naivným pokusom o akokoľvek nevinný kontakt s miestnymi veriacimi spustiť lavínu čistiek, popráv a nepredstaviteľného utrpenia. Perzekúcie tu číhajú na každom kroku.

Verejné účinkovanie nazývané režimom „propaganda“ je pre kresťanov nemožné, a preto aj ich členská základňa rastie len minimálne. Na bohoslužbách úplne absentujú deti a mládež. Aj občasné krsty sa týkajú skôr dospelej populácie. Pastor z „Bongsu“ kostola priznal, že ročne pokrstia maximálne dve deti. V KĽDR nadobúda jedinec tzv. politickú svojprávnosť vo veku 17 rokov, čo znamená, že za svoje rozhodnutia a činy nesie plnú politickú zodpovednosť. V praxi ide o povinnosť účasti na verejnom uctievaní obrazov vládnucej dynastie Kimov, právo voliť a uzatvárať manželstvo. Ak sa niekto rozhodne pre krst v diktatúrou tolerovanej kresťanskej komunite, je to zväčša po dovŕšení tohto veku s tým, že si je veľmi dobre vedomý, aké to môže mať následky. 

Vzhľadom na nevyspytateľnosť režimu, tvrdé represálie a všadeprítomnú  tajnú políciu nie je cudzinec ani schopný rozoznať, čo z reálií je skutočne súčasťou života Severokórejčanov a čo je len dobre zinscenovaná fikcia. Výsledkom je neistota až strach a čudný pocit s trpkou príchuťou. Nanešťastie, teror, izolácia, nesloboda a pre Európana len ťažko predstaviteľné životné podmienky prevažnej väčšiny obyvateľstva sú skutočné. Bude ešte veľmi dlho trvať, ak vôbec, kým sa niečo v postavení radového obyvateľstva, nielen hŕstky kresťanov, v tejto pochmúrnej krajine zmení k lepšiemu.

Text vznikol vďaka iniciatíve Prof. Dr. Hans-Jürgena Feulnera z Inštitútu pre historickú teológiu a vedúceho odboru liturgie a sakramentológie na Katolíckej teologickej fakulte Viedenskej univerzity, ktorý spolu s niekoľkými študentmi na jeseň minulého roku podnikol odvážnu a riskantnú cestu do KĽDR. Správu zo študijnej cesty uverejnila Ruth Brožek v Herder Korrespondenz n. 1, 2017, s. 45-48.

Odporúčame

Blog
Hádka o výložky a Vozokanský lev

Hádka o výložky a Vozokanský lev

Bitka pri Veľkých Vozokanoch je mimoriadne symbolická a výnimočná. Počas tejto bitky kresťanská uhorská armáda porazila islamskú tureckú armádu, ktorá bola dokonca vo veľkej presile. Čím bola táto bitka výnimočná?

Denník Svet kresťanstva