Totálna zaangažovanosť a veľká túžba RNDr. Vladimíra Jukla (1925 – 2012)

Narodil sa v Bratislave. Matematiku a fyziku študoval na Univerzite Komenského, štúdium dokončil v Prahe, kde začal aj diaľkové štúdium teológie a pôsobil na Vysokej škole chemicko-technologickej. V rokoch 1951 až 1965 bol väzňom komunistického režimu. Odsúdili ho na 25 rokov odňatia slobody (počas SNP bol väzňom nacizmu). Nikdy neprestal byť aktívnym. Žil duchom apoštolátu až do odchodu na večnosť 1. mája 2012.

Väzeň nacistického i komunistického režimu

„Jako jeden z mála Vatikánu oddaných lidí na Slovensku nebyl kompromitován kolaborací s nacisty a tisovskými klerofašisty, hodil sa Vatikánu v době, kdy bylo jasné, že nacisté válku prohráli, k prosazování jeho záměrů. Proto již v r. 1944 setkal se s profesorem, vatikánskym špionem Tomislavem Kolakovičem, stal se jeho spolupracovníkem a plně se zapojil do jeho protistátní činnosti.“ Takto ho hodnotila vládna moc. Štátny súd v Brne v procese Mádr a spol. ho odsúdil v júni 1951 na 25 rokov odňatia slobody. Aká však bola jeho skutočná činnosť?  Aktívne sa angažoval v organizovaní mládežníckych spoločenstiev. V duchu apoštolátu zakladal spolu so Silvestrom Krčmérym náboženské krúžky na Slovensku, v Prahe, ale aj v celých Čechách.

Zachovalo sa niekoľko zápisov od dozorcov, ktorí Jukla opísali nasledovne:„Svoj voľný čas venuje zdokonaľovaniu sa vo svojom odbore. Vo voľnom čase pôsobí ako vyučujúci matematiky a rysovania v kurze technického minima, vyučuje odsúdených v ZDŠ v matematike.“On sám sa hodnotil nasledovne:„Som človekom dobrej vôle a snažím sa o plnenie svojich povinností.“ (väzenský dotazník z roku 1954)

Dňa 13. apríla 1955 bol napomenutý a prísne potrestaný „...lebo bol u neho nájdený šach a teda mu bol aj odobraný. „Tento šach nebyl povolen v dílně, kde se pracuje.“ (st. serž. Josef Vojtek). Práve šach bol jeho obľúbenou disciplínou popri niektorých športoch a hre na husle (dotazník z roku 1954).

Po 13 rokoch mu bola udelená amnestia s podmienkou na sedem rokov, čo preňho nepredstavovalo prekážku pokračovať v budovaní spoločenstva ľudí úplne angažovaných, s veľkou túžbou budovať Božie kráľovstvo, žiť pre Cirkev a jej rozvoj a venovať sa apoštolátu medzi laikmi – neveriacimi, veriacimi i povrchnými či vlažnými katolíkmi.

Slovenská organizácia na obranu ľudských práv (SONOĽP)

Jukl sa v roku 1968 angažoval v Diele koncilovej obnovy, no rovnako aj pri vzniku organizácie združujúcej politických väzňov. Dňa 7. apríla 1968 na pôde SONOĽP povedal: „Chcel by som pripomenúť, že ešte aj dnes niektorí kňazi a laici sú za náboženskú činnosť vo väzniciach. Biskup pražský, Tomášek, žiadal už, aby títo, asi šestnásti, boli prepustení. Aj zo Slovenska sú tam niektorí: páter Litva, Bošanský, Reiner a ďalší. Nepoznám menovite všetkých. Žiadal by som preto, aby naša spoločnosť do rezolúcie zahrnula aj požiadavku okamžitého prepustenia týchto z väznice.“Ďalej dodal:  „Mali by sme žiadať nastolenie náboženskej slobody v plnom rozsahu tak, ako to požaduje (prerušený dlhotrvajúcim potleskom), ako to žiada Charta ľudských práv, ktorá bola nedávno uverejnená v Smene i keď, bohužiaľ je to divné, že práve táto stať, tieto slová o náboženskej slobode, boli tam vypustené...“Asi aj tieto odvážne slová mu znemožnili v čase normalizácie pôsobiť na univerzite. 

Tak ako poznáme Silvovú reč na súde z roku 1954, rovnako by sme mali poznať prejav Vladimíraj Jukla na SONOĽP v roku 1968. Je zaujímavé, že táto "apoštolská dvojička" (Krčméry a Jukl) vytvorila (každý v indej dejinnej etape) tak silné dokumenty svetového formátu.

Historik ÚPN Radoslav Ragač uvádza:"Na konci roku 1969 totiž v zostrujúcej sa atmosfére nastupujúcej normalizácie začali politické previerky pedagógov a ďalších zamestnancov prírodovedeckej fakulty. V rámci prvej etapy týchto previerok, dobovým jazykom označovaných ako Komplexné hodnotenia učiteľov a zamestnancov PF UK, sa v priebehu decembra 1969 – februára 1970 nový normalizačný dekanát fakulty v spolupráci s fakultnou Základnou organizáciou Komunistickej strany Slovenska (KSS) politicky vysporiadali s prvými pedagógmi a zamestnancami fakulty, ktorí sa bez odporu nezmierili s ťaživou realitou okupácie svojej vlasti – normalizačnej „bratskej pomoci armád piatich krajín Varšavskej zmluvy Československu“ z 21. augusta 1968. Jedným z nich bol aj Vladimír Jukl."

Stal sa sekretárom organizácie združujúcej matematikov a fyzikov.

Jednota matematikov a fyzikov Slovenska a tajná Cirkev

O tejto organizácii povedal prof. Brunovský: „Nejakým zázrakom spájala veriacich a straníkov, katolíkov a luteránov, Slovákov a Maďarov viera v to, čomu sa dnes hovorí vedomostná spoločnosť.“Jukl  bol v centre mnohých podujatí.„Bolo to vrcholné obdobie Jednoty a to aj vďaka Juklovi. Takého sekretára Jednota nikdy predtým, nikdy potom nemala a ani nebude mať. Vykonával svoju funkciu naplno, rovno a s tichým zápalom pre vec.“      

Na Brunovského slová nadväzuje prof. Riečan:„Nielen, že so svojou príslovečnou svedomitosťou ich spoluorganizoval, ale duchovne sa s nimi stotožnil.“

Na jeho angažovanosť na pôde tajnej cirkvi spomínal kardinál Dominik Duka:„Poznal jsem milého Vladimíra na našich pravidelných setkáních tzv. horní konzistoře kardinála Františka Tomáška, kde se setkávali v ilegalitě zástupci českých a moravských diecézí, reprezentanti řeholí a Slovensko zastupoval otec Vladimír Jukl. Informoval nás o životě církve na Slovensku, o jejích projektech, ale také i bolestech a pronásledování. Byla to řada let. Vždy přicházel s úsměvem a postupoval v duchu síly pozitivního myšlení a opravdové víry. Byl člověkem dialogu a konsenzu.“

Totálna zaangažovanosť a veľká túžba

V roku 1971 mu tajný biskup Ján Korec udelil sviatosť kňazstva. Aj v duchovnej sfére však chcel ísť ďalej, hlbšie, v duchu spolupráce.„Nakoniec sme dospeli k názoru, že treba dať dokopy aspoň malú skupinu ľudí, ktorí by boli totálne zaangažovaní s veľkou túžbou budovať Božie kráľovstvo.“  Tieto slová povedal Vladimír Jukl v súvislostí so založením sekulárneho inštitútu Spoločenstvo Fatima (pôvodný názov AGAPÉ  - komunita aktuálnych služieb, 1974). Totálna zaangažovanosť a veľká túžba.

Na Slovensku bola najsilnejšou protikomunistickou silou tajná (mlčiaca) cirkev. Samizdaty, prenášanie literatúry zo zahraničia i pašovanie do ZSSR, petičné akcie, Velehrad 1985, Sviečková manifestácia...  Na každej platforme môžem vnímať silu spolupráce troch pilierov cirkvi: Korec – Jukl – Krčméry. Jukl bol pri mnohých akciách stratégom, generálom.

Dalo by sa ďalej rozoberať jeho činnosť po roku 1989 na pôde Konferencie biskupov Slovenska, Katolíckych novín. Ocenenia vo svete i na Slovensku ešte počas jeho života. Je po ňom pomenovaná ulica i námestie.Relácia o jeho osobe na TV LUX je TU.

Diskutovali o ňom v Prahe

„Čo má spoločné matematika a teológia?“Takto znela otázka v úvode ďalšej zo série prednášok Nezlomní, ktorá sa uskutočnila 15. apríla 2026 v slovenskej rímskokatolíckej farnosti pri Kostole sv. Jindřicha a Kunhuty v Prahe v spolupráci s Ústavom pamäti národa.

Charizma jeho osobnosti priťahovala ľudí – kde sa objavil Vlado, spoločenstvo sa rýchlo rozrástlo. Takto naňho spomínajú aj naši dvaja hostia, manželia Emil a Hana Kondelovci zo Žiliny, ktorí sa vďaka spoločenstvu vedenému Vladom počas štúdia v Bratislave spoznali a dnes práve v týchto dňoch slávia 40 rokov manželstva. Vlado v nich zapálil túžbu byť svetlo v hĺbke srdca, no o tú hĺbku sa deliť naprieč ľuďom rôzneho vyznania, no rovnako aj v duchu služby, ktorým žijú celý svoj život.

„Stretnutia sa konali u Vlada na byte, museli sme tam chodiť postupne, aby sme sa neprezradili. Keď som tam prišla prvýkrát, upútala ma obrovská knižnica s kvalitnou duchovnou literatúrou, ktorú sa inde nedalo zohnať. Mohli sme tam chodiť, požičiavať si knihy, čítať a vzdelávať sa,“spomína pani Hana.„Vlado bol veľmi systematický človek. Stretnutia boli organizované striktne po ročníkoch, no medzi sebou sme sa mohli spoznávať na iných akciách, ako boli lyžovačky, turistiky či tajné duchovné obnovy na odľahlých miestach v horách,“dodáva manžel Emil. Neskôr sa jeho stretko stretávalo na byte Jána Langoša.

Príbeh, ktorý sa dotýka aj dnes

„Správne hodnoty, silné presvedčenie konať dobro všade, kde sa dá, a vykonávať všetky činnosti naplno a s úsmevom. Tým ma inšpiroval príbeh Vladimíra Julkla. Okrem toho mi je blízky aj tým, že pôsobil na rovnakej vysokej škole v Prahe, ktorú som absolvovala aj ja a obľuboval hru na husle.”uvádza Laura.„V. Jukl kráčal v stopách prof. Kolakoviča. Kládol veľký dôraz na aktivitu, prepájanie ľudí a budovanie spoločenstva. Útrapy, ktoré mu režim za túto "protispoločenskú činnosť" pripravil, znášal hrdinsky a s pokorou.”dodáva Juraj. Mladí sa od hostí dozvedeli aj to, ako prežívali strach a čo ich zbavovalo strachu v čase neslobody. V závere im bola položená otázka, či by mal byť s Vladimírom Juklom začatý proces blahorečenia. Jeho svätý život už tu na zemi je jasnou odpoveďou. Veríme, že nekonečno, ktoré hľadal v matematike a teológii tu na zemi, teraz zakúša tvárou v tvár Bohu v nebi. Záznamz podujatia je TU.

Príbeh objavia aj v Bratislave

Dňa 20. apríla 2026 o 18 hodine bol jeho príbeh sprítomný aj v Bratislave. 

František Mikloško, Karol Dubovan a Mária Slobodová odkývali jeho životný príbeh v Dome Quo Vadis. Iniciátorom podujatia bolo Fórum kresťanských inštitúcií a tí, ktorí chodievali k Vladovi Juklovi na stretká počas svojich vysokoškolských čias v Bratislave. Výstavu s informáciami o živote V. Jukla si môžete pozrieť v Dome Quo Vadis v Bratislave.

Jana Turzová, František Neupauer

Foto: archív autorov, Archív v Leopoldove

Foto z podujatia v Prahe: Samuel Kolesár

Archívna fotografia (Pieniny), poznámky V. Jukla z vysokej školy - archív Márie Slobodovej