Tŕňové bozky 4
Blogy
Výber
Najnovšie
Bilancia vystúpení v pléne NR SR / Ako AI odhalila parlamentných Zombies
Fico a Kamenický proti dôchodcom a živnostníkom
Kolakovič: Spása Ruska - zvlášť jeho mládeže
Aký bol večer s Christopherom Westom? Fajn, ale miestami mi bolo priúzko
Tri kariérne cesty v ére AI: robiť za dvoch, hasiť chaos, alebo byť jednorožec
Beznádejná nádej
Nádej zomiera posledná,
píše klasik.
No moja skúsenosť
dúcha do klaksónu:
nie — zomiera prvá.
Tvoje oči šepkajú „nie“.
To „nie“ mi spí na jazyku
ako červená šípka v mraze —
trpké,
a predsa ma kŕmi.
Vo mne sa rodí chladná pec.
Nie diabol,
len dym,
čo si pamätá,
aké je hlučné ticho.
Nádej je liek,
hovoria tí, čo nekrvácajú dosť dlho.
Utlmí bolesť,
zasype uhlíky hnevu,
no nič nevráti späť.
Len chuť.
A tá zostáva.
Buď vôľa Tvoja
Prečo, môj Bože, prečo?
Vlak mojich predstáv
o živote sa zasekol
Nie na stanici –
uprostred tunela
mojich túžob.
Cestujúci – vlastné očakávania –
kričia o návrat cestovného.
Z čoho im vrátim?
Z pokladnice mojich
falošných snov?
Ach prečo?
Stojím medzi Tebou
a snom.
Jeden z vás mlčí.
Druhý zomiera.
Komu sa pokloniť?
Komu vyskladať pomník chvály?
Alebo treba najprv nechať padnúť
všetky predstavy –
aby som konečne uvidel,
čo zostane nemenné.
Odpúšťam
Večer pred prechádzkou
ma znovu oslepili
lúče tvojej tváre.
Premietol sa film,
ktorý nechcem poznať:
telo krehké
ako krepový papier,
vlasy — vosk,
čo mi zahaľuje dušu.
Tvoja krása
bola moja povodeň.
Už dosť.
Bodka za tebou
si pýta slovo.
Odpúšťam —
a tým už nie som
rukojemník
tvojho obrazu.
Sklamanie
Sklamanie u mňa býva vítané
ako neželaný hosť.
Neponúknem mu nič –
ani sladký koláč,
ani trpký úsmev,
čo sa derie z hĺbky.
Idem ďalej.
Zrada je hrdza.
Nevidíš ju,
kým ťa neobopne.
A keď prehovorí,
bolí odložiť masku
a povedať jej zbohom.
Idem však ďalej.
Boh ma drží za rameno –
je mojím krídlom
aj barlou.
A ticho vo mne
znovu zvlhne radosťou.
Titulný obrázok - pexels
Zobraziť diskusiu
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
