LinkedIn ako nedeľná liturgia vlastného ega

LinkedIn je svojím spôsobom fascinujúci sociologický experiment. Pôvodne mal slúžiť ako profesijná sieť — miesto na pracovné kontakty, odborné postrehy, skúsenosti z praxe a príležitosti, ktoré majú človeka profesijne posunúť. Dnes však čoraz častejšie pripomína skôr javisko, na ktorom sa nehrá o kvalitu práce, ale o kvalitu sebaprezentácie.

Človek tam už neraz nečíta o práci, ale o starostlivo naaranžovanom kulte vlastnej osoby. Z obyčajného stretnutia sa stáva lekcia o líderstve. Z povýšenia dôkaz charakteru. Z odchodu zo zamestnania osobná odysea. A z vlastného ega hlavný rečník celej tejto digitálnej konferencie.

Pozoruhodné je, s akou dôslednosťou sa to celé maskuje za niečo ušľachtilé. Nie je to vraj chválenie sa, ale zdieľanie cesty. Nie je to sebastrednosť, ale autenticita. Nie je to narcizmus, ale budovanie osobnej značky. Moderný jazyk dnes dokáže všeličo: aj márnivosť prezliecť za inšpiráciu.

Najväčšia irónia LinkedInu spočíva v tom, že čím viac je príspevok o autorovi, tým naliehavejšie predstiera, že je o druhých. Takmer každý druhý status sa končí vierou, že „to niekoho inšpiruje“. A iste, môže. Napríklad k tomu, aby človek zavrel aplikáciu a išiel robiť niečo, čo nepotrebuje okamžite premeniť na verejný autoportrét.

LinkedIn tak dnes už nie je len profesijná sieť. Je aj zrkadlom doby, v ktorej sa výkon považuje za polovičný, kým sa nezverejní. A práca akoby nestačila, pokiaľ z nej nevznikne ešte aj dojímavý príbeh o vlastnej výnimočnosti.