Utečenec
Útek z väznice,
blízkej, dusnej, tichej.
Nebo v jej múroch,
peklo pod podlahou.
Nie horké,
skôr dusivé a plazivé,
drsné na dotyk
ako brúsny papier.
Utekám cez tunel,
kde strop šepká mramorom,
každý krok sa vracia
ako prst, čo vyčíta moju chybu.
Ríša nehybnosti čaká,
kde je krásny chlad,
kde čas sa skrúca a mlčí.
Aj ty… utekáš?
Dostal som predpis na smútok
v lekárni plnej emócií.
Nechcená pilulka —
zapadnutá v zásuvke ticha.
Nik sa k nemu nehlási,
nik ho nevystaví do výkladu.
Dopyt je po pleťových maskách šťastia,
z ich pachute sa pradie
online dokonalosť.
Smútok je však liek.
Proti jedu lži.
Priznať si ho
vonia človečinou.
Odmietnuť ho znamená
zabuchnúť dvere bratovi —
a veriť,
že si nepamätá cestu späť.
Samota
Tieň, ktorý nepreskočím.
Každodenný prídel.
Verný druh,
ktorý občas provokuje.
Je mojím domovom —
nepýta si nájom,
pulzuje so mnou.
Elektráreň na sny,
kde iskry lietajú v hlbine.
Osamelosť?
Tá seká bez milosti,
škrtí žily.
Samota je prameň.
Ticho,
ktoré inšpiruje.
Západ
Ospalé slnko sa kúpe
v lupeňoch mrakov.
Víta ho odpočinok.
Kým jemu ubúda svetla,
mne jeho západ
vracia dych
živej prítomnosti.
Ten okamih je ako hrom.
Osvieti zvädnutú dušu,
náhle prebudí myseľ
ako baránka
straseného dažďom
po búrke.
Je to tichý valčík
so sebou.
Niet porotcu.
Som tu iba ja.
A čím bližšie som
k svojmu ja,
tým viac života
preteká
k iným.
Cestou krivoľakou
Cesta, kde značky mlčia
a aj tak si idú svoje.
Myšlienky tancujú
na falošnú hudbu.
City vstúpili do štrajku.
A ja —
podobný tomu všetkému.
Robím si policajta.
Bez platu. Bez prestávky.
Len príkazy a zákazy.
Hranica za hranicou.
Výpoveď
nosím vo vrecku.
No kdesi hlbšie —
bez slov, bez nároku —
stojí stĺp.
Nedotkne sa ho ľudský mráz.
Ani môj tlak zvnútra.
Len stojí.
Titulný obrázok - pexels