Výchova charakteru malých? Ahhh, ale ako to máme my, veľkí?

Nový rok je pre mnohých špeciálnou príležitosťou splniť si ďalšie plány. Niektorí sa ich už vo februári vzdali, iní chcú čo-to dobehnúť v pôstnom období. A určite sú tieto mesiace turbulentnými aj pre školy. Od šk. roku 2026/2027 majú totiž všetky základné školy povinnosť postupovať podľa Štátneho vzdelávacieho programu pre základné vzdelávanie (2023) vo výchove a vzdelávaní od prvého ročníka. Z mnohých zmien, ktoré tento program uvádza, ma zaujala najmä nadpredmetová oblasť Charakter, ku ktorej je pripravený aj 71-stranový Sprievodca.

Nový ŠVP uvádza, že ,,Ťažisko vzdelávania sa v 21. storočí presúva z memorovania poučiek a zapamätávania izolovaných faktov na systematické a zámerné rozvíjanie všestrannej a funkčnej gramotnosti... Práve vďaka tomu sa ľudia 21. storočia budú vedieť zapájať do zložitých výziev, prispôsobiť sa novým situáciám, preberať zodpovednosť a riešiť zložité problémy, kriticky pristupovať k informáciám, tvoriť a spolupracovať v rôznorodých tímoch.“

Pfú, tak to teda sa určite zapotia ako žiaci, tak nemenej vyučujúci a vychovávatelia. Zvlášť, keď sa pozrieme podrobnejšie na jednotlivé komponenty, ktoré Charakter obsahuje, a ciele, ktoré sú v nich vytýčené (vybrala som najmä z tých, ktoré sa vytyčujú pre 3. cyklus, teda absolventa ZŠ).

Medzi komponentmi Morálne vedomie, Túžba po poznaní, Statočnosť, Odolnosť nájdeme ciele, ktoré majú formovať mladých napríklad v tom, aby:

• sa vedeli sústrediť sa na prácu vychádzajúc z vnútornej motivácie.
• boli aktívni vo vyhľadávaní vecí, ktoré narušia ich doterajšie chápanie a vzorce, alebo ich aspoň rozšíria, 
• boli rozhodní a vytrvalí v konaní dobra aj napriek prekážkam;
• mali vôľu riskovať tam, kde je to potrebné; 
• efektívne začleňovali náročnú spätnú väzbu.

Aj vy si možno ako rodič už predstavujete svojho charakterného pubertiaka, ktorý o dva, tri, či štyri roky bude končiť základku? Tak poďme v predstavách do druhej polovice komponentov.

Medzi ne patrí Úcta k druhým, toľko postrádaná Spravodlivosť a Líderstvo. V nich sa nachádzajú ciele, ako:

• prinášať obete, keď si to vyžaduje postoj altruizmu k druhým; odpustiť.
• robiť rozhodnutia a konať aj na základe úvahy o dôsledkoch na širšiu skupinu alebo komunitu.
• pri spoločnej činnosti uplatňovať sebakontrolu, zvládať hnev a impulzívnosť, primerane uplatňovať súcit k druhým.

 Uau! Dočítali ste až sem? Tak to smekám.

A možno ste si povedali, že „konečne z tých detí niečo bude“. Alebo ste si položili otázku, či máme na takúto formáciu dostatočne charakterných učiteľov, riaditeľov, ministrov a podobne. Mne napadla podobná otázka.

Ak odhliadnem od toho, že všetci ľudia v školách sú „len“ ľudia so svojimi chybami, slabosťami, nevydarenými snahami a podobne – predstavím si, ako sa napriek tomu všemožne snažia viesť mládež k tomu, aby s takýmto charakterom odchádzala na stredné školy.

Konkrétne v tomto šk. roku majú žiaci 188 vyučovacích dní (ak som dobre počítala). Ak tam trávia 7 hodín denne, vychádza to na 1 316 hodín ročne. Z 8 760 hodín kalendárneho roka to tvorí necelých 15 % času. Nooooo, tak to zas asi nie je až tak veľa, čo môžu učitelia využiť.

Väčšinu času mládež trávi inak, inde ako v škole. Určite veľa času trávi na webe, spí, má krúžky, alebo trávi čas s rodinou. Ale to všetko obsahuje, že stretáva ľudí, vníma ich reakcie, berie si príklad. Pohybuje sa vo svete vzťahov akéhokoľvek druhu. Žije v spoločnosti. A, áno, tú spoločnosť tvoria ľudia. A nie hocijakí – každý-jeden-z-nás. Bez výnimky. Bez výhovorky.

A tak sa pýtam samej seba, či ja a ľudia v mojom okolí vieme reflektovať a regulovať vlastné prežívanie na základe morálnych hodnôt, či máme vybudovanú intelektuálnu pokoru a dialogický prístup a chyby považujeme za podnety pre ďalšie učenie sa, či si ich u seba vieme priznať, alebo akceptovať u druhých. Zamýšľam sa, či sme schopní v práci, v rodinách, medzi priateľmi vyjadriť svoje hodnoty napriek tlaku väčšiny, uplatňovať sebadisciplínu pri  zvládaní zmien, či konáme čestne bez ohľadu na verejnú kontrolu. A niekde hlboko hlodá otázka, či sme aspoň pre niekoho vzorom pri uskutočňovaní úloh a preberaní zodpovednosť za prácu a za chyby. Samozrejme, tým dobrým vzorom.

Predstavujem si 14-ročnú školáčku, veľkú slečnu, ktorá prechádza mestom do a zo školy. Cestuje vlakom, či autobusom plnom ľudí. Brázdi ulice olepené plagátmi, ktoré sú pre svoje množstvo a často grafický gýč skôr prehliadané, ako zaujímavé.

Väčšinou týmto plochám dominuje reklama na nejaké casino, herňu a podobne. (Prípadne na výjazdoch niektorých miest - aj tých európskych kultúrnych - obnažené ženské pozadia so srdiečkami.) Často lákajú zvodnými pohľadmi vyzývavých žien, alebo dravosťou leva.

Ruka v ruke s nimi kvitnú pútače na stávkové kancelárie. Tým väčšinou dominuje jednoduchý nápis, no o to výraznejšia forma a enormný formát. Prípadne sa z nich na nás usmieva „víla šťastena“, alebo nejaký športovec.

Okolo takéhoto reklamného smogu chodí táto 14-ročná charakterovo formovaná deviatačka. Vidí, že nik od rodičov, cez majiteľov budov, po mestských poslancov s tým nemá problém. Zrejme. Nik sa k tomu nevyjadrí, nepíše sa o tom v miestnej tlači. Každý mávne rukou. Veď „taká je doba“. A najmä – biznis je biznis.

Či chce, či nie, takýto mladý človek sa zúčastňuje aj rodinných osláv. Na tých možno vidí, ako niektorí majú svoju najbližšiu „famíliu“ na dne fľaše. Možno počuje strýkove ponosy na vzhľad svojej priateľky, nad ktorými sa ostatní len nesmelo pousmejú, alebo odvrátia zrak. Ale nik mu na to nič nepovie. Táto deviatačka by možno aj chcela niečo povedať, ale už to pozná – je len „decko“, čo ona vie, čo sa má čo starať, veď je to len sranda a veď už to tak chodí.

Alebo počuje mamin rozhovor so sesternicou, ktorá sa zdôveruje, ako s partnerom posunuli svoju zrelú lásku do otvoreného vzťahu. To, že je to zrejme len slastná náplasť na mnohé náročné veci, ktoré si tá pani nesie vo svojom celoživotnom batôžku, to zrejme deviatačka vyhodnotiť nevie.

Ako mladá žena sa možno teší, ako bude s kamoškami chodiť do kina aj na babské jazdy. To je predsa vždy niečo špeciálne. „Vysoko romantický“ film, niekedy možno aj taký „šteklivejší“ – však to ženy potrebujú. To im – nám, zrejme chýba. ,,Našťastie“ sa už vyrába čoraz viac „filmov pre dospelých“, ktoré sú konkrétne pre ženy. A možno k tomu vyskočí aj reklama na nejaké tie „hračky“. Lebo však - ženy chcú rovnosť s mužmi, minimálne v rozkoši. ,,Vďaka“ tomu naša školáčka na prahu veku, kedy legálne môže mať v našej krajine sex, má veľa možností, ako sa „dostatočne pripraviť“. A možno sa v tom zdokonalí tak, že raz bude hostkou nejakej večernej šou, v ktorej bývajú hosťami čoraz častejšie „tvorcovia obsahu“ napríklad z OnlyFans.

Príkladov situácií z bežného života, ktoré nám niekedy kolú oči a inokedy sú možno len podvedome vtieravé, si určite vieme predstaviť ešte mnoho. V drvivej väčšine sme ich tvorcami či aktérmi my, ktorí sme už dávno skončili základnú školu, strednú školu a častokrát aj vysokú. Žijeme svoje ,,múdre“ dospelácke životy. My – dospeláci tvoríme slogany, vymýšľame reklamy, vyberáme obsah do médií a slovníky do našich domácností. Obklopujeme deti a mládež enormným množstvom obsahu, ktorý na nich pôsobí síce lákavo, no škodlivo. Zároveň od nich očakávame, aby boli múdrejší (ako my) a mali pevnejšiu vôľu tomu odolať. A dokonca, keď sa im to nedarí, tak ich za to trestáme.

Môžeme ukazovať prstom na akúsi abstraktnú spoločnosť, nadávať na sociálne siete, striehnuť na výkony žiakov a platy učiteľov... Alebo si môžeme do zvyšku roka dať predsavzatie, ktoré bude čerpať zo spomínaného Charakteru. Myslím, že nikomu z nás to nebude na škodu. Mňa okrem vyššie spomínaných oslovil cieľ Uvažovať nad sebou ako nad niekým, kto má vo svete miesto a svoje poslanie. Viete, aké je to Vaše?

Autorkou blogu je Zuzana Gejdošová, lektorka v organizácii Tlakový hrniec, n. o.