Aké európske otázky nastoľuje vznik nového Zväzu slovenských mliekarov

Dňa 25.02.2026 bol v Roľníckych novinách publikovaný článok pod názvom Nová éra mliekarenstva, v ktorom prezident, Doc. Mellen informuje o založení nového Zväzu slovenských mliekarov.

Hlavným dôvodom jeho vzniku sú určité pnutia medzi potrebami domácich, slovenských spracovateľov a zahraničnými spoločnosťami.

Zdá, že po 35. rokoch jednotného zväzu mliekarov sa končí jedna etapa mliekarenskej samosprávy.

V histórii slovenských samospráv sa nejedná o žiadnu mimoriadnosť, pretože takmer u všetkých zväzov je skúsenosť z ich štiepenia.

Treba však povedať, že to spravidla neprinieslo ani nijakú významnú zmenu. Aj o tomto rozhodnutí si môžeme klásť otázku, či v tomto objektívne veľmi ťažkom období je štiepenie zväzu tým najlepším, čo môže zlepšiť postavenie slovenských mliekarov a producentov SKM.

Tentokrát štiepenie nie je výsledkom boja o funkcie vo vedení samospráv, ako to bývalo doteraz, ale prichádza s radikálnou požiadavkou oddeliť sa od cudzích zahraničných vlastníkov mliekarní, ktorí sú zároveň aj súčasťou veľkých nadnárodných konglomerátov, ktorí operujú nielen na trhoch EÚ, ale aj na globálnom svetovom trhu.

Hlavným kritériom štiepenia nového mliekarenského zväzu sa tak stáva pôvod vlastníkov, ktoré im umožňuje rozdeľovať na zahraničných a na slovenských, domácich.

Po 30. rokoch od vstupu do EÚ je to nové, radikálne kritérium, ktoré je v zásadnom rozpore s jednotnou poľnohospodárskou politikou EÚ.

Z pohľadu bruselskej legislatívy sa nový zväz dostáva na hranu legálnosti, čo by mohlo mať za následok zrušenie podpôr, príp. až zákaz jeho registrácie. Dnes, v bezbrehej demokracii a slobode však nepredpokladám, že by sa niekto z politikov ozval a namietal vznik nového mliekarenského zväzu. Každý si môže robiť čo chce... Napriek tomu však možno položiť otázky, ktoré by sa skôr alebo neskôr vyrojili z takéhoto konceptu.

Kým by sa vlastne „cudzí mliekari“ s EÚ občianstvom stali? Z občianstva EÚ by sa musela stať iba akási licencia pre vstup a podnikanie na Slovensku s podmienkou plného rešpektovania slovenskej legislatívy...

Nemec by zostal Nemcom a Slovák Slovákom a každý z nich by sa musel pohybovať v dvoch odlišných legislatívnych, daňových systémoch...

Uniesol by dnešný europarlament aj s komisiou takúto transformáciu EÚ? Mala by ešte zmysel existencia EÚ?

Politickým dôsledkom by bolo, že krajiny 27 by sa museli vysporiadať s tým, že politika kohézie skončí a že každá krajina si bude musieť žiť na svoj účet...

Podľa môjho názoru, rýchle odpovede na takéto otázky sú nebezpečné, ale nie vylúčiteľné!

Osobne by som dal prednosť ozdraveniu a vylepšeniu EÚ v smere posilnenia národných štátov, ako rúcaniu EÚ.

Samozrejme, prijatie takýchto otázok znamená pohrávať sa aj s myšlienkou otvorenia pandorinej skrinky s rôznymi extrémnymi možnosťami, ako aj s možnosťou, že to môže byť ešte horšie...

Napriek šialenosti niektorých otázok (ktoré ani neuvádzam), treba detailne preskúmať príčiny a dôvody tejto radikálnej, možno povedať až protieurópskej pozície Zväzu slovenských mliekarov.

Nespokojnosť časti slovenských mliekarov vyplýva z viacerých príčin a treba priznať, že sú objektívnej povahy, ale o ktorých sa dlhé roky mlčí.

Hlavnou výčitkou slovenských mliekarov voči svojim zahraničným kolegom je nesúmerateľnosť zahraničných mliekarov so slovenskými, a z toho vyplývajúcimi rozdielnymi záujmami a možnosťami.

Zahraničné mliekarne spravidla predstavujú obrovské korporácie, z ktorých každá spracuje niekoľkonásobne viac mlieka, ako je celá slovenská výroba.

Z tejto veľkosti vyplýva rad výhod, ktoré slovenskí vlastníci mliekarní nemajú:

Ø  veľkosť spracovania surového kravského mlieka v jednej fabrike má významný vplyv na jej ekonomiku, a tým i na cenu ich produktov,

Ø  ide o vysokú špecializáciu týchto obrov,

Ø  možnosť umiestnenia ich produktov na rôznych európskych trhoch 27, a to podľa cenových relácií,

Ø  veľkosť ich trhov zvyšuje aj ich silu a postavenie na Slovensku,

Ø  ich veľkosť a dlhoročné pôsobenia na domácich ako i na zahraničných trhoch im dáva inú vyjednávaciu silu s reťazcami, ktoré majú sídla aj v ich krajinách,

Ø  obchodná stratégia zahraničných vlastníkov mliekarní ako aj ich cenotvorba nevzniká na Slovensku, ale v ich materských krajinách a odráža aj iné záujmy ako majú slovenskí mliekari,

Ø  na Slovensku sa snažíme implementovať ideu jednotného európskeho trhu, ale dostať sa na západné trhy je buď nemožné, alebo iba s veľkými stratami,

Ø  západní spotrebitelia, v dôsledku vlastnej hrdosti a patriotizmu dávajú jednoznačne prednosť tovarom vyrábaným v ich krajine,

Ø  prepojenie zahraničných výrobcov na zahraničné reťazce, ktoré majú centrály v ich domovských krajinách má za následok, že ich rokovania sú vedené na inej kultúrnej úrovni ako u nás.

Častokrát nedôstojné správanie nákupcov, s akými sa stretávajú slovenskí výrobcovia sú založené iba na tlaku na znižovanie cien a zdôrazňovanie, že si môžu nakúpiť mliečne produkty za lepšie ceny v EÚ 27.

Takéto spôsoby však nie sú ničím iným, iba vydieraním a permanentným oslabovaním slovenského agrosektoru.

EÚ však nie je schopná odolávať tlakom globálnych reťazcov.

Každé dva až tri roky prichádza EÚ s novelou, ktorá má napraviť vyjednávaciu silu farmárov s reťazcami. Politické elity sa diskreditujú svojou neschopnosťou a vždy sa podriadia lobistickým a právnym agentúram, ktoré sa skrývajú za prázdne heslá zelenej politiky, inklúzie, slobody a ľudských práv. V tejto súvislosti spomeniem iba tri jednoduché opatrenia, ktoré sa diskutujú v EÚ už desiatky rokov, a ktoré by mohli aj napraviť vzťahy obchodu s farmármi:

1.    EÚ, na jednej strane zdôrazňuje potrebu určenia pôvodu potravín pre výrobcov a na strane druhej sa nevie vyrovnať s rastom privátiek na regáloch reťazcov, ktoré adorujú iba seba samých,

2.    požiadavka farmárov, spracovateľov, aby obchodné reťazce zverejnili svoje obchodné marže na cenovkách, aby spotrebiteľ pochopil, kto koľko zarába na ich produktoch,

3.    je žiadúce stanoviť podmienky, za akých môžu reťazce vystavovať tovar v akciách, pretože viac ako 50% predaja potravín sa realizuje v tejto forme.

Nerovnaké veľkosti, hospodárska sila a z toho plynúca vysoká produktivita práce sú objektívnym faktom. Ak ale budeme posudzovať slovenských a zahraničných mliekarov striktne, iba podľa ekonomických kritérií, a najmä podľa výrobnej ceny, je osud slovenského agrosektora, spečatený.

K hore uvedeným problémom sa v roku 2020 priblížili nové pnutia medzi niektorými členskými štátmi EÚ. Sú výsledkom novej, zahranično-politickej stratégie EÚ, ktorá vytýčila požiadavku totálneho odstrihnutia sa od Ruska.

Na tejto báze EÚ vytvorila 20 balíkov sankcií a zároveň sa rozhodla hrdinskej Ukrajine poskytnúť finančnú a vojenskú pomoc v desiatkach miliárd eur.

Zdá sa však, že politika odrezania sa od Ruska má devastujúcejší dopad na EÚ, ako na Rusko.

V oblasti agrosektora má to za následok, že Poľsko prišlo o export jabĺk, Francúzsko o víno a koňaky, Nemecko o autá a všetci o lacné energetické suroviny. Tieto poľnohospodárske prebytky sa všetci snažia dampingovými cenami umiestniť na „bratských“ trhoch EÚ...

Podpora demokracie a hrdinského boja ukrajinského ľudu sa však pre agrosektor EÚ stáva nočnou morou.

Ukrajina je druhým najväčším exportérom pšenice na svete, ale jej cena je bezkonkurenčná a mohla by ukončiť pestovanie pšenice a všetkých zrnín v celej EÚ... Výsledkom takejto politiky je rastúca nespokojnosť vo viacerých krajinách EÚ a významne oslabuje jednotu krajín 27 a spochybňuje ich účasť v rusko-ukrajinskom konflikte.

Ukážkou straty súdnosti na úrovni EÚ je presadzovanie zmluvy s Južnou Amerikou, ktorá ponúka možnosť vytvorenia bezcolnej zóny s EÚ. Takýto prístup je v rozpore nielen so základnými princípmi EÚ, ale zaťahuje EÚ do chaosu a rozpadu únie.

EÚ sa vzdialila svojmu civilizačnému poslaniu a vedome sa podriaďuje politikám, ktoré ju rozkladajú.

Jednou z pozitívnych stránok tohto štiepenia mliekarenských samospráv by mohlo byť to, že prinesie reálny obraz o situácii v slovenskom agrosektore a nakoniec i o našej farmárskej biede.

Ukazuje sa, že všetky tieto pripomienky a problémy majú svoj pôvod už v základoch EÚ a museli byť známe už zakladateľom európskeho spoločenstva.

Liberálne a progresivistické heslá o pomoci EÚ novým krajinám sa menia na primitívnu koloniálnu politiku a na čistenie národných trhov od domácich výrobcov.

EÚ akoby sa vymkla z rúk progresívnych snílkov, ktorí vidia záchranu EÚ v rusofóbii, v zbrojení a militarizácii.

Zdá sa, že všetci, ktorí sme tlieskali nášmu vstupu do EÚ pred 30 rokmi a ktorí sme uverili, že zmyslom EÚ je sociálne trhové hospodárstvo s cieľom zvýšenia životnej úrovne všetkých krajín 27, začíname byť dnes konfrontovaní s realitou života bez fabrík, a teda bez práce.

Opúšťanie ideí sociálneho štátu v politike EÚ a povýšenie globalizácie na hlavný cieľ civilizácie ukazuje, že v politike EÚ prišlo k významným zmenám, dôsledkom čoho je, že jej politické elity stratili schopnosť samostatne a efektívne riadiť EÚ.

Možno slovenských mliekarov iba štve, že jeden z najväčších reťazcov, s ktorým bojujú o prežitie, má takú silu, že si môže dovoliť za naše peniaze robiť hlavného sponzora našim hokejistom, ako to bolo na poslednej olympiáde.

Samozrejme, pre nich je to iba príležitosť, ktorú ak nik nenamieta, tak sa takáto výhodná ponuka nedá odmietnuť.

V prvom rade je to ale výsledok našich vlastných chýb.

Veľkým hitom obchodných reťazcov je ohlasovanie, že cenotvorba ich produktov bude určovaná AI, v dôsledku čoho ceny budú úplne transparentné a objektívne...

Z pohľadu reťazcov je EÚ spravodlivá, pretože je postavená na číslach a ekonomických kritériách, a preto netreba brať do úvahy podmienky slovenských farmárov a spracovateľov.

Neberú do úvahy, že takéto chápanie trhu vedie iba k tomu, aby nadnárodné bohaté spoločnosti vykúpili a ukončili činnosť mliekarní na Slovensku. Posledná skúsenosť v sektore cukru o uzatvorení Považského Cukrovaru je názorným príkladom takejto praxe.

Vševedúca AI, ak by mala aj ambíciu byť spravodlivou, musela by na základe čísiel povedať, že predaj a likvidácia slovenských fabrík je na jednotnom trhu objektívnym faktom a spracovávanie surového kravského mlieka na Slovensku je zbytočné a neekonomické.

Akú odpoveď by však dala AI týmto ľuďom, keby sa spýtali, z čoho budú žiť...

Riešenie problémov slovenského agrosektoru si vyžaduje odborný prístup s politickou podporou ministra, vlády SR, komisie EÚ a na koniec aj odporúčaní AI.

Na to by mali myslieť aj členovia nového Zväzu slovenských mliekarov.