Ako plaz hlinených obabral

Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.
Potom Pán, Boh, vysadil v Edene, na východe, záhradu a v nej umiestil človeka, ktorého bol utvoril. Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, krásnym na pohľad a chutným na jedenie; uprostred záhrady dal vyrásť stromu života a stromu poznania dobra a zla.
Had bol ľstivejší než všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh. I vravel žene: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady?“
Žena mu odpovedala: „Jeme ovocie zo všetkých stromov, čo sú v záhrade. Len ovocie stromu, ktorý je uprostred záhrady, nám Boh zakázal jesť, ba aj dotknúť sa ho, aby sme nezomreli.“
No had povedal žene: „Nie, nezomriete. Ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo.“
Žena videla, že by bolo dobré jesť zo stromu, že strom je na pohľad krásny a na získanie múdrosti vábivý; vzala z jeho ovocia a jedla a dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a jedol aj on. Obom sa otvorili oči a spoznali, že sú nahí.
(Gn 2, 7-9; 3, 1-7a)

Boh stvoril človeka, aby žil. Utvoril ho zo zeme s ktorou mal byť vždy spätý. Je prachom, ktorý dýcha. Ničota, ktorá dostala šancu. Krehkosť, ktorá spočívala v dare slobody.

Tú mal prejaviť v ideálnych podmienkach. Uprostred raja. Kde je každá slasť na dosah. Boh si na svoj pozemok vpustil tvora, ktorý sa mal o to všetko starať. Spravovať, no nie vlastniť. Ako ľúto bude ešte človeku za týmto miestom. Mohol robiť čo chce, len pritom milovať. Svojho Pána a Boha. O dobre a zle mal rozhodovať iba Stvoriteľ. Bol na vrchole všetkého stvorenia. Nad ním mal ostať iba Boh. Jeden Boh. Nie mnoho ľudí, ktorí sa za bohov považujú. A predsa z nás na konci vekov chce bohov Boh urobiť. Ale podľa neho, nie podľa nášho videnia. Prevziať Boží pohľad na svet, totiž znamená stať sa spravodlivým.

A tu had, ktorý sa žene vysmieva, že si z celého lesa nemôže vybrať jeden strom. Avšak klamal. Klamal prvého človeka a bude klamať aj toho posledného. Prvý a posledný hoax bude patriť jemu.

Zdá sa, že žena sa vie obrániť. Vyznáva, že môžu jesť všetko, lebo Boh chce, aby boli ľudia šťastní. Počula o hranici, ktorú im stanovil. Doteraz nad tým nerozmýšľala. Lebo vie, že je to zlé. Veľmi zlé. A Boh to zakazuje. Prísne zakazuje. Naozaj prísne? Môže byť dobrý Boh prísny?

A tu pokušiteľ sľubuje život. To Boh klame, lebo chce smrť. Je čas, aby sa bohom stal človek. A pod rúchom zdravého sebavedomia sa v srdci človeka rodí pýcha. Jeho nos stúpa do výšin. A s ním aj pohľad na nedotknuté ovocie.

Túžba je veľká. Nekrotí sa. Pozorovaním sa živí. Predstava o Božskej vševedúcnosti  je priem reálna. Len neodvrátiť zrak. Ísť si za cieľom. Aby sa otvorili oči. A spoznali, že problém nebol u Boha, ale v nás. Ale tá cena za poznanie...

Dr. Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Obrázok: wikimedia