F. Paňák: "...začneš nenávidieť, odplácať a už nebudeš vedieť, kde je pravda."

Raz sa svojho staršieho spolukaplána v Košiciach spýtal mladý kňaz Juraj Semivan: „Necítite flustráciu nad nespravodlivosťou, ktorú ste podstúpili?“  Páter Paňák mu odpovedal: „Bakunin, buď budeš verný pravde a ostatné prijmeš tak, ako to je, alebo začneš nenávidieť, odplácať a už nebudeš vedieť, kde je pravda.“  

Oravský Podzámok

František Paňák sa narodil v Oravskom Podzámku 25. januára 1908. Bratia mu odišli do Argentíny. Jeden z jeho synovcov bol dokonca konškolákom neskoršieho pápeža Františka. Jedna sestra ostala bývať v Podzámku a druhá sa vydala za spisovateľa Mila Urbana. Paňák už ako mladý gymnazista študoval v Levoči a neskôr vo Francúzku. Následne mal túžbu "urobiť z tohto nášho národa niečo väčšie" a tak začal študoval právo na Karlovej univerzite v Prahe.

Ako študent si napísal:  „Právnik by mal spozorovať skrivodlivosť prv než ju obyčajný smrteľník alebo neprávnik pocíti....“ a „vie nájsť spôsob ako nepravé na pravú cestu priviesť.“

Predseda spolku Detvan

Tento zdatný rečník, literát  a polyglot (ovládal všetky európske jazyky okrem severských) zastupoval československých študentov na medzinárodných fórach a bol aj predsedom spolku Detvan v Prahe. V roku 1932 spísal almanach k jeho 50. výročiu, kde pomenoval ľavicovo orientovaných členov spolku a ich snahu pričleniť Slovensko k ZSSR (písal i o prítomnosti moskovských agentov v Prahe už v tom čase!). Pravičiarov charakterizovala nejednotná línia i „zboľševizovanie pravice“. V niečom však boli všetci zajedno:

„Priemerný náš Detvanec, nie korheľ, ale mysliaci človek, keď odchádza z Prahy, už či bol viac pritisnutý tým prvým alebo druhým kameňom, je presvedčený:

1.      zo stránky náboženskej, že človek má mať prísne vyhranený svetový názor

2.      zo stránky sociálnej: Kto nepracuje – nesmie jesť. Pôda patrí sedliakom. Poctivá práca sa neprejavuje v ziskoch, ale v nepretržitom, zaručenom chode podniku.

3.      zo stránky nacionálnej: Dobyť si Slovensko.“

Slovenskí vysokoškoláci v Prahe chceli z nášho národa urobiť niečo väčšie. Každý iným spôsobom... Prešlo pár rokov, zmenil sa režim, a ani na základných zásadách by sa už bývalí Detvanci nezhodli. Zrazu už pôda nepatrila sedliakom a školy intelektuálom. Komunistický režim uvrhol aj JUDr. Paňáka do väzenia. 

Jezuita a väzeň svedomia

V roku 1938 zanechal svetskú kariéru a vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. V roku 1944 bol vysvätený na kňaza.

„Paňák? Veď my sme spolu sedeli.“ zhíkol od úžasu jeho spoluväzeň doc. Kohout a na Václavskom námestí v Prahe mi prerozprával koľký rešpekt vzbudzoval rodák z Oravského Podzámku medzi väzňami v komunistických lágroch. V  podobnom duchu sa o ňom vyjadrovali aj ďalší spoluväzni (napr. aj Ladislav Hanus, Rudolf Dobiáš a i).

Po prepustení na slobodu pracoval ako lesný robotník. „Tu v Československu všetci, ktorí robia takéto práce ovládajú aspoň dve svetové reči.“ povedal s úsmevom francúzskym študentom na Orave, keď ho po rokoch z väzenia prepustili. 

Z doktora práv, teológa, jezuitu, prekladateľa, väzňa sa stal lesný robotník, ktorému až v čase Pražskej jari dovolili spovedať v Dóme sv. Alžbety v Košiciach. A tu strávil v službe kňazom, veriacim, hľadajúcim celý zvyšok svojho života. Zomrel v roku 1997.

Paňák prekvapoval svojou jednoduchosťou 

Na konferencii v roku 2008 spomínal na pátra Paňáka aj jeho priateľ, výskumník Karel Komárek, ktorý sa vo vedeckej činnosti venoval biofyzike, výskumu biologického žiarenia a sociálnym vedám. "Páter Paňák svojim príkladným životom, bol v mojich očiach tým najlepším učiteľom. Jeho múdrosť a najmä skromnosť a intuícia mu dávala schopnosť vcítiť sa do človeka a nájsť a vyzdvihnúť v ňom to dobré. Aj napriek tomu, že zlého bolo viacej. (...) Páter Paňák aj napriek tomu, že nebol fyzik, elektrotechnik, matematik ani profesor dokázal svojimi odpoveďami doslova zaskočiť takýchto ľudí, vojakov aj profesorov, ktorí mnoho razy prišli so mnou za ním, chceli ho osobne spoznať. A väčšinou prichádzali s tým, aby ho presvedčili o ich pravde a vedomostiach. Dokázal ich prekvapiť svojou jednoduchou odpoveďou v zložitých problémoch. V jeho odpovedi bolo cítiť obrovský rozmer intuície, duchovna a súcit. Niektorých takýchto ľudí priviedol do kostola a k sviatostnému manželstvu po mnohých rokoch. 

Mal veľa času na všetko a na všetkých aj napriek svojmu zdravotnému stavu, keď už ležal na geriatrickom centre a na jeho dverách sa nápis zákaz návštev zmenil na prísny zákaz návštev. Sám hovoril: „Nikdy nie je neskoro!” Bol stále činný, tvorivý a usmievavý. Každého prijal.“

Paňák oslovuje aj dnes

Jeho príbeh je príbehom svedka 20. storočia. Bol človekom činu v každej etape svojho života. Poriadne študoval, komunikoval, zjednocoval, určoval smer. Bol pokorným a  vedel zaujať jasné postoje v každej etape života  a to aj ako autor píšuci pod dvanástimi pseudonymami (pred rokom 1938), pracovník v Matici Slovenskej, no rovnako aj ako kazateľ, obľúbený spovedník a ten, ktorý pripravoval a viedol duchovné cvičenia pre kňazov.

Zborník so štúdiami a textami Františka Paňáka vyšiel v roku 2023 v Ústave pamäti národa.  

František Neupauer