Nádej pre "zlých" rodičov a ich "zlé" deti

Donedávna som si myslela, že správna výchova mojim deťom zabezpečí plynulý prechod zo zeme direct do nebeských sfér. Na druhej strane ma trýznili myšlienky, že keďže v tomto povolaní zlyhávam, moje deti sú takmer istí stroskotanci. Fajn balans medzi naivitou a zúfalstvom, čo poviete? Ale rodičia nie sú všemocní. A našťastie ani nemusia byť.

Matkin dotyk s fyzickým dnom

Keď sa nám narodila prvá dcéra Mária, bývali sme v prenajatom jednoizbáku v Ružomberku. Manžel si akurát našiel prácu a zároveň bol štvrták na vysokej škole, kde mu povolili individuálny program.

Mária bola veľmi náročné nespavé bábätko a ja, osamotená prvorodička v cudzom meste bez rodiny a akejkoľvek pomoci, som bola po pár mesiacoch spánkovej deprivácie celkom slušná troska. Keď sa ma pediatrička na poradni spýtala, ako sa máme, zo všetkých síl som sa usilovala nerozplakať. Keby som sa jej tam rozliala na kolomaž, asi by rovno poslala po kazajku mojej veľkosti.

Ja s Máriou Nespavou roku Pána 2009. Naschvál som sem dala fotku, kde som kočka – ale nenechajte sa oklamať, dlho som ju musela hľadať.

V tom období som stretla bývalého spolužiaka z vysokej, ktorý mi s neskrývanou závisťou zahlásil: „Ty sa máš! Veď bábätká len spia, papajú a kakajú!“ Cítila som, ako po týchto slovách nadobúda moja pravačka silu Mikea Tysona. Mal šťastie, že nedostal jednu do brady.

Pre radosť a lepšiu ilustráciu „matky trosky“ pripájam pár tematických „memečiek“. Celkom dobre sa viem s nimi stotožniť :) 

Môj muž ráno. VS. Ja ráno po tom, ako sa dieťa zobudilo 235-krát.

„Materstvo ti dá špeciálnu žiaru!“ Moja žiara:

Ak mi vtedy niekto povedal, že „malé deti – malé starosti, veľké deti – veľké starosti“, nechápavo som krútila hlavou: „Čo môže byť náročnejšie, ako byť v pohotovosti 24/7? Program vám diktuje malý človiečik v kočíku, skoro nespíte, skoro nejete, z domu ani na krok. A tých pár sekúnd v sprche trávite s nastraženými ušami ako poľovný pes.“

Paradoxne, obdobie dieťaťa do jedného roka je dodnes mojím najobľúbenejším (zatiaľ som ho zažila sedemkrát). Milujem bábätká! Je to síce fyzicky najnáročnejšie, ale môžete ich bozkávať, koľko chcete, stískať, túliť si ich a ony sa nemôžu brániť, ani povedať dosť :). Neodporujú vám, nedráždia vás do hnevu, sú len bezvýhradne od vás závislé. No nie je to nádherné? Je!

Najväčšia výzva rodičovstva - výchova

Napriek úvodným materským ťažkostiam som žila v presvedčení, že som najlepšia matka na svete. Status dokonalosti som nestratila pri kolíske, ale keď už boli deti väčšie a prišla na rad výchova v pravom zmysle slova.

Prvé roky rodičovstva vám dajú zabrať hlavne fyzicky, potom sa to pomaly preklápa a takmer neprejde deň bez toho, aby ste sa na svoje dieťa nedívali ako na zložitý matematický vzorec. Čo povedať a čo radšej nie? Čo dovoliť a čo už nie? Je to ako pri súťaži Milionár, kde vám ponúknu štyri odpovede – no niekedy máte pocit, že nesedí ani jedna.

A prídu na rad aj prvé rodičovské zlyhania. A opakovane.

Sväté písmo ma upozorňovalo, že „každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná...“ (Hebr 12, 11). Ja som to však vždy vzťahovala len na deti. No tej „krušnosti“ vo výchove už celkom dobre rozumieme aj my s manželom.

„Rodičovstvo vôbec nie je stresujúce.“ Jessica, vek 27

Výchova – ale aká?

Keď sme videli, že sami to so svojím obmedzeným poznaním nedáme a výchovné výzvy boli čoraz náročnejšie, začali sme s manželom hľadať nejaké inšpirácie. Niečo viete intuitívne hneď, ale život v rodine s viacerými deťmi si okrem práškov na nervy vyžaduje aj množstvo malých rozhodnutí, ktoré deti formujú a vy ako rodič nesmiete tápať.

Sväté písmo nám dalo základ. Ďalej sme nakupovali knihy svätých, kde sa hovorilo o živote v ich rodine, aby sme čo-to odkukali. Skúšali sme sa inšpirovať aj súčasníkmi – mnohopočetnými rodinami, ktoré majú dobre nastavený rodinný systém a život viery je pre nich kľúčový. A majú aj výsledky.

Vedeli sme, že existuje pár osvedčených zásad:

·       dobrý príklad rodiča,

·       jednota manželov vo výchove,

·       dôslednosť a vytrvalosť,

·       spoločná modlitba,

·       spoločné stolovanie,

·       vedenie detí k samostatnosti, zodpovednosti, skromnosti a práci.

(Ako to u nás vyzerá v praxi, o tom napíšem – ak Pán Boh dá – inokedy.)

Verila som, že ak sa o toto od začiatku snažíme, keď deti od malička vedieme k Bohu, dávame pozor na zlé vplyvy z technológií alebo od kamarátov, keď do nich vštepujeme dobré návyky a učíme ich milovať správne veci a nenávidieť hriech, že naše deti prejdú životom bez vážnejšieho zakolísania.

Na druhej strane, presvedčenie, že výchova určuje ďalší život dieťaťa a je v podstate fatálna, ma často uvrhávala do úzkostí. Každé moje zlyhanie som si nevedela odpustiť.

Nakoniec sa obe tieto moje predstavy – že ak zlyhám, dieťa je troska – alebo – ak vychovám dieťa správne, tak sa nikdy nezatúla – ukázali ako chybné.

Zásadný objav – výchova nie je všetko

Psychológia, výskumy i skúsenosti hovoria o tom, že výchova v rodine je kľúčovým faktorom k budúcnosti dieťaťa. Určite je to pravda. Preto som kedysi súdila iných kresťanských rodičov, keď som videla ich deti „štrajkovať“. Myslela som si: „Asi niekde urobili chybu vo výchove... Niečo zanedbali...“ Dnes si to už nemyslím. Aj osobná skúsenosť, ktorá mi doteraz priniesla najväčšiu materinskú bolesť - vidieť svoje dieťa kráčať po zlej ceste – ma len utvrdila v tom, že to všetko ako rodičia nemáme pevne v rukách. Vstupujú do toho ešte dva podstatné faktory – slobodná vôľa dieťaťa a Boh.

Áno, výchova je podstatná a ako rodičia máme urobiť všetko preto, aby sme svoje deti dobre viedli, ale nemá posledné slovo. Pretože aj keby sme ako rodičia boli chodiace svätožiary, urobili všetko správne a dokonale, uplatnili všetky Montessori, rešpekt, digital, bio, raw, eko zásady, naše dieťa sa so svojou výsadou slobodnej vôle môže rozhodnúť inak. Môže vykročiť na širokú cestu a poprieť vo svojom živote všetko, čo sme mu chceli odovzdať.

Práve to je to bolestné, ale oslobodzujúce zistenie, ktoré som až po toľkých rokoch materstva (18) konečne pochopila. Nie sme strojcami šťastia pre svoje deti. Sme len ich sprievodcami.

Donútilo ma to trochu pustiť veci z rúk a viac dôverovať Bohu. Nestojí to na mne. Spása môjho dieťaťa, na ktorej mi záleží najviac na svete, nezávisí odo mňa. Môj správny prístup, trpezlivosť a modlitby veľa zmôžu, ale rozhodnúť sa musí samo. A Boh mi v tom určite pomôže.

(Ne)sväté deti, svätí rodičia

Krásnym vzorom je mi v tomto svätá Monika, matka známeho biskupa svätého Augustína. Žil nezriadeným životom, bol v sekte a jeho matka tým nesmierne trpela. Kade chodila, tade prosila za neho o modlitby. Mnohých to až otravovalo. Istý biskup ju raz prorocky povzbudil: „Nie je možné, aby zahynul syn toľkých sĺz.“ A mal pravdu. Zblúdený Augustín sa nielenže obrátil, ale stal sa jedným z najväčších učiteľov Cirkvi a svätcom, ktorého diela čítame dodnes.

Veľmi zaujímavý je aj príbeh o Leónii Martinovej, „problémovej sestre“ svätej Terezky z Lisieux. Kým jej sestry boli dobré, zdravé a múdre, Leónia bola akoby „čiernou ovcou rodiny“. Odmalička bola chorľavá, mala záchvaty hnevu, mentálne bola pomalšia a kvôli správaniu bola viackrát vylúčená zo školy. Aj do kláštora sa jej podarilo vstúpiť až na štvrtýkrát. Jej matka, svätá Zélia, už v pokročilom štádiu rakoviny v jednom liste píše: „Toto úbohé dieťa ma znepokojuje; má veľmi nedisciplinovanú povahu... Nesťažovala by som sa na svoju smrť, keby som vedela, že moja úbohá Leónia sa neskôr stane svätou, a rada by som za to priniesla obetu svojho života.“ Hoci Zélia zomrela skôr, než videla u Leónie zmenu, jej modlitby neboli márne. Na jej osobnej premene má veľkú zásluhu aj jej mladšia sestra Terezka, ktorá sa jej stala sprievodkyňou po „malej ceste“ a prorokovala jej vstup do kláštora. Prežila v ňom 42 rokov. Neskôr Leónia napísala: „Som veľmi šťastná – tak šťastná, ako je možné byť na tejto zemi." V súčasnosti prebieha proces jej blahorečenia. Je neoficiálnou patrónkou „problémových detí".

Sväté deti, nesvätí rodičia

Platí to však i opačne: Aj keď ako rodičia nesmierne a opakovane zlyháme, žiadna výchovná chyba nie je fatálna, ak do toho vstúpi Božia milosť. Pre kresťanského rodiča z toho plynie obrovská sloboda a nádej. Zo zraneného dieťaťa môže napriek všetkému vyrásť zdravý, silný a dobrý človek. Dokonca svätec.

O tom svedčia aj tieto príbehy:

Svätý Peter Damiáni je učiteľ Cirkvi, ktorý žil v Taliansku v 11. storočí. Narodil sa ako nechcené dieťa v mnohopočetnej rodine. Žili vo veľkej chudobe. Matka ho odmietla dojčiť a nechala Petra vonku na ceste, aby zomrel. Len tak-tak unikol smrti. Ujal sa ho starší brat, ktorý ho týral. Peter spomína, že sa nikdy nenajedol dosýta. Keď Damián, Petrov ďalší starší brat, ktorý bol kňazom, videl, v akej biede Peter žije, vzal si ho k sebe, staral sa o neho a zabezpečil mu aj vzdelanie. Z lásky k svojmu bratovi si potom Peter dal prímenie Damiáni. „Je jedným z najznámejších spisovateľov 11. storočia a jeden z najväčších reformátorov Cirkvi. Pre jeho učenosť, prísne mravy a apoštolskú horlivosť ho nazvali „druhým Hieronymom“.“

Alebo príbeh o svätej Margaréte z Castella (1287 – 1320). Narodila sa postihnutá, bola „slepý, chromý, hrbatý trpaslík a jej rodičia boli zhrození“. Hanbili sa za ňu a šesť rokov ju skrývali medzi služobníctvom, aby ju nemuseli uznať za svoju. Potom ju zamurovali do malej miestnosti pristavanej ku kaplnke. Tu strávila deväť rokov, kde ju navštevoval takmer výlučne jeden kňaz, ktorý „pozoruhodne inteligentné dievča poučoval o teológii a spiritualite“. Neskôr sa Margaret stala dominikánkou tretieho rádu. Po zvyšok svojho života slúžila chorým a umierajúcim, navštevovala väznených a vyprosila mnoho zázrakov. „Keď Margaret zomrela, tisíce ľudí prišli na jej pohreb a chválili jej dobrotu a lásku, a predovšetkým jej odmietnutie byť zatrpknutá tvárou v tvár hroznému trápeniu. Toto nechcené dieťa, ktoré sa „nikdy nemalo narodiť“, sa stalo veľkým Božím svätcom.“

Podobný je príbeh svätej Germany Cousinovej. „Maličkej“ svätej, ktorú veľmi trápila macocha. Jej telo bolo po štyridsiatich rokoch exhumované a našli ho neporušené.

Alebo príbeh svätého Andreja Dung-Laca, ktorého rodičia predali kresťanskému katechétovi. Stal sa kňazom a nakoniec sa z neho stal jeden z najväčších vietnamských mučeníkov.

Príbeh ešte neskončil

Títo svätí mali všetky predpoklady, aby sa z nich stali zatrpknuté, traumatizované obete. Mohlo ich to zlomiť. Ale nestalo sa tak. Naša chyba vo výchove (akokoľvek veľká) nemá moc definitívne zničiť Boží plán s naším dieťaťom. Aj keď štartovacia čiara je mnohokrát katastrofálna, Boh má pre dieťa plán, ktorý presahuje rodičovské kapacity.

Aj mne Boh dal nedávno pookriať a zažívam veľkú materinskú radosť – vidím svoje dieťa vedome robiť správne rozhodnutia a budovať si osobný vzťah s Bohom.

A hoci neexistuje univerzálny návod na sväté deti, existuje univerzálna nádej, že aj keď my alebo ony pokazíme veľa, Boh dokáže opraviť všetko. „Modli sa, ako keby všetko záviselo od teba, a pracuj, ako keby všetko záviselo od Boha.“ (svätý Ignác z Loyoly)

PS: „Vždy, keď si budeš myslieť, že si zlá matka, spomeň si na škrečka. Ten svoje deti zožerie, keď je v strese.“ :)

„Memečka“ zo stránok:

Obrázok 1, Obrázok 2, Obrázok 3, Obrázok 4, Obrázok 5

(citát o škrečkoch je produkt internetovej ľudovej tvorivosti :-) )