Pani Múdrosť ako predobraz Božieho Syna

Asi najznámejším textom, ktorý má svoje stabilné miesto vo vianočnej liturgii a zároveň spôsobuje vrásky kazateľom i poslucháčom, je prológ Jánovho evanjelia. Svätopisec v ňom využíva mnohé témy prevzaté zo Starého zákona aj zo súdobej gréckej filozofie. Osobitne to vidno na jeho práci s termínom Slovo (Logos), prostredníctvom ktorého predstavuje čitateľom vteleného Božieho Syna. Tento výraz poznali aj pohanskí učenci, ktorí ním označovali univerzálny princíp, podľa ktorého sa riadi celý svet. Evanjelista sa však mohol opierať najmä o starozákonnú terminológiu, kde Boh práve svojím Slovom tvorí, pretvára a riadi svet. Hebrejská Biblia pre koncept logického usporiadania sveta a správneho správania používa aj iný pojem – Božiu múdrosť.

Tá je v starozákonnom podaní výnimočná aspoň v dvoch ohľadoch. Po prvé: nepatrí iba Bohu, ale možno si ju od neho vyprosiť. Po druhé: nejde o niečo čisto abstraktné – múdrosť v Biblii vystupuje ako osoba, navyše ženského rodu.

Najznámejším miestom, kde sa v hebrejskej Biblii prekvapivo objavuje akási „pani Múdrosť“ (hebr. חָכְמוֹת, chochmot), je kniha Prísloví (kap. 8). Práve týmto textom sa s najväčšou pravdepodobnosťou inšpiroval židovský pisár Ben Sirach (Sirachov syn), žijúci v Jeruzaleme v 2. stor. pred Kr. Svojim potomkom zanechal rozsiahly spis plný praktických rád, ktorý nesie jeho meno a ktorý bol neskôr jeho vnukom preložený do koiné gréčtiny. Celý text sa zachoval len v tomto preklade a ako Božie slovo ho uznávajú katolíci a pravoslávni. V židovských a protestantských bibliách ho nenájdeme.

Napriek svojmu pragmatickému tónu sa v tejto knihe nachádza aj poézia — najmä dve básne venované „pani Múdrosti“ (gr. σοφία, sofía). Prvá sa nachádza hneď v úvodnej kapitole a povzbudzuje žiť podľa Božej múdrosti. Druhá sa objavuje približne v strede celého spisu, v 24. kapitole, a jej časti si latinskí katolíci môžu vypočuť vždy v nedeľu medzi Novým rokom a Zjavením Pána.

Múdrosť sa chváli sama, aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu. V zhromaždení Najvyššieho otvára svoje ústa a vyvyšuje sa pred jeho zástupmi: „Vtedy mi Stvoriteľ vesmíru rozkázal, ten, čo ma stvoril, daroval pokoj môjmu stánku a povedal mi: ‚V Jakubovi prebývaj, v Izraeli maj svoje dedičstvo a medzi mojimi vyvolenými zapusť korene.‘
Od počiatku, pred vekmi som stvorená a budem trvať naveky. Pred ním som vo Svätom stánku konala službu a na Sione som sa usadila. V meste, ktoré on miluje, našla som bývanie, nad Jeruzalemom dal mi právomoc. V slávnom národe som zapustila korene, v podiele môjho Boha – v jeho dedičstve – a v zástupoch svätých sa zdržiavam.“ (Sir 24, 1b-2. 12-16)

Liturgický text sa začína opisom, ako sa múdrosť chváli. Nejde však o prejav pýchy či egoizmu – skôr o verejné prehlásenie. Múdrosť tak robí uprostred ľudu, ktorý možno ľahko identifikovať ako Izrael. Verejné prehlásenie malo v staroveku funkciu reklamy, akoby hovorila: Ja som to pravé a dobré, čo vás môže priviesť k Bohu. Preto je potrebné, aby sa o tom dozvedelo čo najviac ľudí.

Paralelne sa jej prítomnosť uprostred vyvoleného národa (vo v. 2) prenáša aj na pomyselný Boží dvor uprostred jeho nebeských služobníkov. Tak ako je prítomná pri Bohu, je rovnako prítomná aj medzi veriacimi.

Liturgický text potom preskakuje k v. 12, kde sa začína priama reč Múdrosti. Po stvorení sveta dostala príkaz, aby sa usídlila uprostred konkrétneho národa – Izraela. Autor pritom využíva botanický obraz zakorenenia, čím poukazuje na to, že Židia sú najautentickejším zdrojom zmyslu všetkého.

Ďalej sa Múdrosť predstavuje ako večná bytosť. Bola prvou, ktorá konala bohoslužbu pred Bohom, a preto môže naučiť, ako správne vykonávať liturgiu na zemi. Nakoniec vyznáva, že jej zakorenenie v konkrétnom národe sa podarilo.

Nečudo, že starovekí kresťanskí autori v týchto textoch rozpoznali Ježiša Krista – toho, ktorý bol od počiatku pri Bohu a dostal príkaz zakoreniť sa vo vyvolenom národe. Kresťanské tajomstvo nám tak ukazuje, že Boží Syn neprišiel len pre jeden národ, ale pre nás všetkých. Je Bohom, ktorý nás prišiel poučiť, ako mať šťastný a blažený život. A my, poučení, máme toto poznanie odovzdávať ďalej.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Obrázok: wikimedia