Tenká čiara medzi kresťanom a farizejom.

     Existuje mnoho definícií ako by sme vedeli charakterizovať pojem kresťan. Ľudia, ktorí sa takto identifikujú a cítia by iste dokázali svoju vieru a kresťanstvo definovať na tisíc rôznych a navzájom rozporuplných spôsobov. Až to vedie k zamysleniu čo vlastne ešte je kresťanstvo a čo je už len trápna napodobenina, ktorá si ani nezaslúži niesť toto pomenovanie. Máme my kresťania na Slovensku naozaj vieru v rovnakého Boha, veríme tomu istému Evanjeliu a rozumieme Desatoru? Môžu mať neveriaci pocit, že sa kresťania navzájom milujú ako to od nich požadoval Ježiš? Alebo skôr majú pocit, a oprávnené výhrady voči tomu ako tí, ktorí sa nazývajú kresťania zmýšľajú a konajú? Ako si navzájom nevedia prísť na meno, búchajú sa do pŕs akí sú oni tí lepší a „autentickejší“ než tí druhí? Podľa mňa ide skôr o prejav farizejského kresťanstva, kde hľadáme smietku v oku svojho blížneho a nevidíme brvno vo svojom oku. Vo svojej pýche sa mnohí domnievajú, že ich viera a spôsob ako ju prejavujú je tá najlepšia a útočia proti tým, ktorí majú na mnohé veci iný názor. Milí kresťania, naozaj si myslíte, že toto Boh od nás chce? Že takto máme vydávať svedectvo o svojej viere? Nemajú často neveriaci pravdu v tom, že naše prejavy „kresťanstva“ sú skôr dôvodom ktorý bráni druhým uveriť, než by ich k viere pritiahol?

Ak platí, že kresťanom a členom spoločenstva Cirkvi sa stáva človek skrze krst, tak podľa mňa mňa platí aj to, že skutočným Kresťanom v plnom zmysle slova sa stáva v miere, v akej je schopný uskutočňovať Evanjelium vo svojom živote. V miere v akej je schopný milovať druhých, najmä svojich nepriateľov. Na našom Slovensku, ale nie len u nás, akoby nám kresťanom chýbala schopnosť rozumieť Evanjeliu. Pritom si každý myslí, že mu rozumie najlepšie a len tí druhí mu nerozumejú.

Rozumieť Evanjeliu iste nie je jednoduché, záleží od Ducha, ktorého sme dostali, od viery a Božej milosti, ktorú sme dostali, od učiteľov ktorých počúvame, od toho ako modlíme.

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2021 sa ku kresťanstvu ako takému prihlásilo 68,5 % ľudí. Trúfam si povedať, že ak by len polovica ľudí správne chápala a vo svojom živote aplikovala Ježišovo učenie, muselo by to na Slovensku vyzerať inak.

Chodenie do kostolov a na celonárodné púte z nás ešte pravých kresťanov nerobí. Mal som nedávno jednu debatu s neveriacim kolegom o viere. Na kresťanoch ho iritujú najmä tieto veci:

1.      Ľudia, ktorí sú známy ako „veľkí“ kresťania (kolega tým myslel ľudí, ktorí všetkým naokolo dávajú najavo že praktizujú vieru, chodia do kostola púte a pod.), sa voči iným ľuďom správajú odmerane, nepríjemne, všetkých a všetko kritizujú, dávajú najavo svoju akoby morálnu nadradenosť. Neciti z nich ani štipku lásky a pokory.

2.      Niektorí kresťania akoby zredukovali 10 Prikázaní len na jedno max. dve a voči porušovaniu ostatných sú mimoriadne tolerantní. Nemajú problém nasledovať a veriť ľuďom, ktorí flagrantne prestupujú Božie prikázania, kradnú, korumpujú, zneužívajú svoje postavenie. Títo kresťania akoby tvrdili, že len potraty a boj za tzv. tradičné hodnoty je hodné pozornosti kresťana a to ostatné je nepodstatné. Kolega poukázal na ich naivitu, ak si myslia, že ich títo ľudia nevyužívajú len pre svoje ciele a nikdy im úprimne nešlo o presadzovanie hodnôt a o boj proti potratom už vôbec nie.

3.      Napomáhanie nespravodlivosti. Nemyslel pritom len neschopnosť ozvať sa voči nespravodlivosti, ale priame napomáhanie tým, ktorí túto nespravodlivosť uskutočňujú. Menoval hlavne to, ako niektorí kresťania pomáhajú šíriť Putinovu propagandu, ospravedlňovať nespravodlivú ruskú agresiu voči Ukrajine. Pridal svoj postreh, že ide do veľkej miery o tých istých kresťanov, ktorých konanie je opísané v bode 1.

4.      Tretia výčitka sa týkala kresťanov, ktorí sa stavajú na stranu všelijakých samozvaných šarlatánov a proti vedeckým poznatkom, najmä v súvislosti s očkovaní a vakcínami. Navzdory množstvu dôkazov sú schopní veriť niekomu ako je ortopéd Kotlár a zbabranej analýze od Mudr.Pechovej, vyznávajúcej o.i. prečudesné ezoterické názory na svet. Ako z iného sveta na kolegu pôsobia verejné výzvy tzv. kresťanských osobnosti na podporu splnomocnenca Kotlára v jeho práci, z ktorej mimochodom nespravil ani čiarku, lebo sa venuje tomu, čomu ani za máčny mak nerozumie. Kolegovi som len s námahou vysvetlil, že tieto tzv. kresťanské osobnosti hovoria len sami za seba a určite nie za väčšinu kresťanov. Nevedel som mu už však vyvrátiť jeho tušenie, že týchto tzv. kresťanských osobnosti sa týkajú aj body 1. a 2.

    Ako som pochopil tieto 4 veci by sa dali zhrnúť do jednej veľkej výčitky, že nemalá časť kresťanov podporuje korupciu, bezprávie, vojnového agresora, šírenie hoaxov a pavedeckých názorov. Ich slová a skutky sa často rozchádzajú a sú nezlučiteľné s duchom Evanjelia. Pritom sa takýto kresťania tvária ako etalón morálky.

       Bolo toho viacej, čo sme ešte v debate prebrali, od toho ako sa mnohí kresťania neváhajú hanlivo vyjadrovať k svojmu pápežovi, ak povie, ale urobí niečo, čo nekonvenuje s ich mylným chápaním viery, ako mu vadí, že forme prikladajú väčší význam ako obsahu a podstate kresťanského učenia, čo sa prejavuje v sporoch o liturgiu, či spôsobe prijímania. Vadilo mu aj, že Cirkev (myslel biskupov) mlčí a v podstate sa nevyjadruje jasne k porušovaniu Božích a mravných prikázaní na úrovni riadenia štátu. Snažil som sa brániť biskupov tým, že si uvedomujú rozpoltenosť veriacich a priklonením na jednu, či druhú stranu by časť veriacich bola sklamaná, ale sám som cítil, že toto vysvetlenie mu hlava neberie. Tým skôr, že predtým som ho presviedčal o tom, že Cirkev sa má vždy stavať na stranu práva a pravdy a ozvať sa proti zlým veciam vždy a nie len vtedy ak sa to priamo týka Cirkvi ako naposledy pri zmene školského zákona. Tak som skúsil ešte argument, že spoločnosť je už aj tak dosť rozdelená a že Cirkev nechce prilievať olej do ohňa, ale skôr spájať. Na to už nič nepovedal, len sa na mňa skúmavo pozrel, či sám verím tomu čo som povedal.

      Rozišli sme sa s prianím všetkého dobrého ku sviatkom Vianoc, obaja budeme mať nad čím premýšľať. On dúfam nad tým, že by si mal viacej všímať obyčajných ľudí, kresťanov vo svojom okolí, ktorí svoju vieru prejavujú láskavosťou, ochotou pomôcť, skromnosťou a pokorou, prijímaním svojho kríža. Ale aj statočnosťou vtedy, keď sa treba postaviť na správnu stranu. A že nech sa pokúsi o vnímanie krásy Kristovho učenia bez toho, ako ho jeho nasledovníci často nesprávne aplikujú.

Ja zase budem rozmýšľať nad tým, nakoľko sú kolegove výhrady proti kresťanom oprávnené a že si často neuvedomujeme ako svojím konaním odrádzame ľudí od viery. Je potrebné si túto našu zodpovednosť za iných uvedomovať. Ako sa usilovať ako byť naozajstnými kresťanmi a nie farizejmi.

Prajem všetkým pokojné a požehnané Vianočné sviatky.

Ing. Ján Moncoľ