Viera nie je žiaden dar

Často sa stretávame s aspektom, kedy si tí "lepší" ľudia jednoducho namýšľajú, že viera je výsada hlupákov, jednoduchých ľudí, alebo starých babiek, ktoré už nemajú nič iné na práci. "Lepší človek" je predsa uvedomelý a vie, že žiaden Boh nemôže existovať. Vidí, že sa na svete denne dejú samé neprávosti a z toho (ne)logicky vyvodí, že žiaden Boh teda neexistuje. Vidí, že škandály neobchádzajú ani Cirkev, preto odmieta "veriť" v Cirkev. No a takto by sme mohli pokračovať. 

Ale čo je viera v skutočnosti?

Nie, nie je to žiaden dar, ktorý Boh niekomu dá a inému nedá. Čo by to bola za spravodlivosť? Nik sa nenarodí ako veriaci, ani ako neveriaci. Viera nie je nič viac, než rozhodnutie. A preto sa pre vieru môže rozhodnúť každý, kto má aspoň elementárnu logiku a ochotu použiť hlavu, namiesto dvíhania krígla v krčme a hejtovania.

Prirodzená viera

Aby sme pochopili, čo to tá viera vlastne je, skúsme sa nachvíľu odosobniť od nadprirodzena a pozrieť sa, čo to je viera prirodzená. V tomto svetle sa totiž javí, že na svete snáď neexistuje neveriaci človek. Inými slovami - veríš lekárovi, že ti predpisuje životodarný liek a nie jed na krysy. A zároveň veríš lekárnikovi, že ti vydáva predpísaný liek a nie jed na krysy v krabičke od predpísaného lieku. Či nie? Je to len rozhodnutie - alebo budeš veriť, že ti lekár a lekárnik chce pomôcť, alebo nebudeš. 

Takisto keď nastupuješ do vlaku, veríš, že rušňovodič vie, ako sa ovláda vlak a že sa nevykoľajíš na prvej zatáčke (aj keď vo svetle aktuálnych udalostí je toto dosť pofiderný príklad...). Tá prirodzená viera prichádza nejako automatický, ani by si si to neuvedomil, keby si si teraz o tom neprečítal, všakže? 

Nikde nie je napísané, že keď prijímaš liek od lekára, že si hlupák, skôr sa javí, že je to naopak, či nie? Lekár je predsa od toho, aby ľuďom pomáhal. Teda - tak by to malo byť. Čo ak je tvoj lekár nejaký latentný Mengele, ktorý chce na tebe urobiť genetický pokus? Možné je všetko, všakže? Takže opäť - ide len o tvoje rozhodnutie. Výška tvojho IQ, ani nadobudnuté vedomosti s tým nemajú nič spoločné. 

Nadprirodzená viera

Vyvstáva teraz otázka, prečo by nadprirodzená viera mala byť niečo iné? Uvedieme si krátky príklad. 

Budem ti tvrdiť, že mám doma Porsche. A je len na tebe, či sa rozhodneš mi veriť, alebo sa rozhodneš mi neveriť. K tvojmu rozhodnutiu prispievajú nejaké indície. Napríklad vidíš, že som obtrhaný žebrák, nezamestnaný, čo vyberá kontajnery a odkiaľ by som asi tak mal na Porsche? Ale ani tieto indície ti nedajú 100% istotu. Môžem ťa zobrať domov a ukázať ti v garáži Porsche, ukázať ti od neho technický preukaz, kde bude na ňom moje meno. Bol by to jasný dôkaz? 

Alebo naopak - budem vyobliekaný v obleku, drahé hodinky na ruke, prsteň s diamantom a budem ti tvrdiť, že mám doma Porsche. Budeš mi veriť? Možno budeš, lebo máš indície. Ja ťa zoberiem domov, ale žiadne Porsche v mojej garáži nenájdeš. To však ešte neznamená, že ho nemám. Môže byť napríklad v servise, alebo som ho niekomu požičal. 

Vždy však bude len na tebe, či mi budeš veriť, alebo nebudeš. Bez ohľadu na to, ako sa rozhodneš, ani v jednom prípade sa nedá povedať, že by si bol jednoduchý hlupák. Proste si sa rozhodol, to je celá veda.

A teraz príde do nášho dialógu niekto tretí (volajme ho Jano). A ty mu povieš - hej Jano, Lukáš má Porsche... Ale opäť to bude závisieť len na Janovi, či sa rozhodne veriť, alebo neveriť. Ani v jednom prípade nemôžeš povedať, že Jano je hlupák, lebo verí v Porsche, ani že je hlupák, lebo neverí v Porsche v mojej garáži. 

Hľadanie zádrapkov 

Ľudia, ktorí majú už svoje definitívne rozhodnutie za sebou, prirodzene, inklinujú k svojmu rozhodnutiu, či už je to rozhodnutie pre, alebo proti. Potom, samozrejme, hľadajú rozličné zádrapky. Keď sa vrátime späť k tomu môjmu Porsche, prakticky môžu nastať tieto situácie:

1. Mám Porsche, ale nemám ho v garáži a ty si presvedčený, že ho mám. Automaticky budeš hľadať všelijaké možné výhovorky, aby si nemusel uznať, že si sa mýlil. Budeš rozmýšľať o tom, že som ho niekomu požičal, alebo je v oprave, alebo na výstave na dajakom autosalone v Nemecku. Neuznáš ani za otca, že proste môže byť faktom aj to, že Porsche nemám. To je prirodzené správanie. A toto prirodzené správanie musíš (ak chceš) potlačiť, aby si sa mohol rozhodnúť sám. 

2. Mám Porsche, ale ty si presvedčený, že ho nemám. Automaticky teda budeš hľadať všelijaké možné scenáre, ako sa to Porsche do mojej garáže dostalo. Budeš si myslieť, že som ho musel ukradnúť a že nie je moje. A ak ti ukážem od neho technický preukaz s mojím menom, povieš, že je sfalšovaný. Alebo že som si ho len za stovku požičal, aby som na teba spravil dojem atď atď. Aj toto je prirodzená reakcia človeka, ktorý nedokáže uznať, že sa mýlil. 

A tu sa dostávame ku koreňu veci. Dôvod, prečo tí "lepší" ľudia považujú veriacich za primitívnych spiatočníckych tmárov je v tomto - pýcha. Pýcha, ktorá bráni človeku, aby sa čo i len zamyslel nad inou možnosťou, aby hľadal pravdu. On už je predsa presvedčený a to je jeho pravda, nie je potrebné nad tým viac premýšľať. 

Pozor, tento aspekt funguje na obidvoch palubách. Veriaci budú všetko hádzať na Boha, neveriaci budú všetko označovať za náhodu. Myslím, že ani jedna inklinácia nie je tak úplne v poriadku. 

Máme presne k tomuto správaniu aj príklad v Biblií v Matúšovi 28, od 11. verša. Kajfáš a jeho podržtaškovia mali očividný dôkaz - rímski vojaci, ktorí o ich viere a božom synovi a mesiášovi a podobných veciach nemali ani páru, lebo oni mali božstiev niekoľko. Im mohol byť šuma fuk nejaký pomazaný Spasiteľ. Napriek tomu videli na vlastné oči zmŕtvychvstanie. A túto pravdu vraveli Pilátovi aj Kajfášovi. A tu sa presne zjavila Kajfášová pýcha - mal rukolapný dôkaz. A namiesto toho aby povedal "Okay, som absolútny dement a zabil som Božieho syna", radšej vybral nejaké krvavé groše, hodil ich vojakom s tým, aby klamali, že apoštoli ukradli telo. Aj keď ja osobne beriem všetky supernaturálne zjavenia s rezervou, teta Emmerichová vo svojich knihách píše, že Kajfášovi sa zjavili samotné duše, o ktorých sa píše, že "sa ukázali mnohým" (verš 52) a samotné duše mu vraveli, že Ježiš bol Boží syn. Ten starý kozel tomu aj tak neveril. Takže každý, kto sa vie vžiť do deja - musí sa prirodzene spýtať - Čo také by sa muselo stať, aby Kajfáš uveril? "Nech zostúpi z kríža a uveríme v neho" (ten istý link čo vyššie, len verš 42). Dám pipik do ohňa za to, že aj keby Ježiš zostúpil z kríža, aj tak by Kajfáš neuveril, ale opäť by si našiel nejakú výhovorku v štýle "klince boli hrdzavé a pretrhli sa", alebo "Zedol som príliš veľa lysohlávok a len sa mi to sníva", proste už by si niečo našiel. Prečo by reálne mal uveriť v Krista, ak by zostúpil z kríža, ale neveril zjaveným dušiam, ani očividným svedkom zmŕtvychvstania? Kajfášovi človek proste nemôže veriť. 

No a takto je to aj s našou vierou

Je to len rozhodnutie. Nič viac, nič menej. Žiaden nadprirodzený dar. Viera je dar maximálne z toho pohľadu, že ak máš veriacich rodičov, ktorí ťa od malička vedú k viere, učia ťa modliť sa, chodiť do kostola, dodržiavať desatoro a pod. tak máš akoby "vydláždenú cestu", ale v konečnom dôsledku sa v určitom veku svojho života musíš aj tak rozhodnúť sám. Nik iný to za teba neurobí. A kým u jedného človeka je jeho rodičovská formácia silným dôvodom "pre", pre iného člena rodiny môže byť silným dôvodom "proti". Jednoducho sa to človeku zhnusí. Zhnusí sa mu, že ho rodičia nútili chodiť do kostola, zakazovali mu to a to a to, musel to a to a to... 

Ani v jednom prípade však nemôžeš bohorovne tvrdiť, že veriaci ľudia sú hlupáci. 

Anekdota s Pasteurom

Čítal som raz takú zaujímavú anekdotu a skúsim ju trošku parafrázovať:

Mladík vstúpil do kupé a sadol si oproti pánovi, ktorý si čítal Bibliu. 

"Aj veríte tým hlúpostiam, čo tam čítate?" spýtal sa drzo. 

"Samozrejme, inak by som to nečítal", pokojne odvetil pán a ani okom nemrkol. 

"Viete, dnešná veda pokročila a Boh už nie je potrebný. Ak mi dáte Vašu adresu, rád Vám po príchode domov pošlem všetky vedecké materiály, ktoré som nazbieral, a ktoré negujú existenciu Boha". 

Starší pán nič nepovedal, ale z vrecka vybral vizitku a podal ju mladíkovi. Mladík na vizitku vypúlil oči a bez slova so sklonenou hlavou zmizol z kupé. Na najbližšej zastávke vystúpil. 

Na vizitke totiž stálo: Louis Pasteur, stály tajomník Francúzskej akadémie vied.

Od Louisa Pasteura pochádza aj tento známy citát: „Trochu vedy nás od Boha vzďaľuje, ale viac vedy nás k nemu približuje.“ 

Viera a veda

Automaticky nám vyskočí otázka viery a vedy. Áno, ešte aj dnes, v roku 2025 si niektorí ľudia myslia, že viera a veda sa vylučujú. Je to hlúposť nad všetky hlúposti. Vždy bola a vždy bude. Viera a veda sú ako dve sestry, každá rozpráva iným jazykom. Kým jedna vysvetľuje ako svet vznikol, druhá vysvetľuje prečo vôbec vznikol. 

Samozrejme, že stredoveké maniere v nás môžu evokovať, že to bola Cirkev, ktorá bránila pokroku. A keby to tak aj bolo, čo to má spoločné s dnešným svetom? Je to rovnaký nonsens, ako keď od europoidnej rasy černosi dnes chcú nejaké ospravedlnenie za otroctvo. 

Človek, ktorý urobil nejaký prírodný objav, alebo niečo vynašiel, či objasnil nejakú vedeckú záhadu, môže nejakým spôsobom upadnúť do pýchy a začať si namýšľať, že "odhalil" Boha. A to je presne ten kúsok vedy. Keď sa človek na ZDŠke naučí niečo o fyzike, optike, nejakej veľmi základnej astronómií, tak môže v ňom prirodzene vyrásť myšlienka, že Boh naozaj nie je potrebný, lebo v Biblií sa hovorí o stvorení sveta za 7 dni, čo sa dá veľmi jednoducho vedecky potlačiť. Tak potom prečo by mal existovať Boh? 

Ale skúmaj svet a vesmír ďalej. Do jednej, i do druhej strany. Kvantová fyzika, virtuálne častice, neutrína. Napríklad taký fine-tuned universe (vygoogli si čo to je) je pre mňa osobný dôkaz existencie Boha. Nuž opäť - istotu nemáš, môžeš to považovať za náhodu a rozhodnúť sa proti viere v Boha. Alebo to môžeš považovať za rukopis Boha, rozhodnutie je na tebe. 

Ani v jednom prípade si však nedovolím tvrdiť, že si hlupák ak veríš, ani že si hlupák ak neveríš. 

Dovolím si len tvrdiť, že si hlupák, keď v jednej vete dokážeš urobiť 4 gramatické chyby, ale za to sa vieš vulgárne vyjadrovať na adresu veriacich. Vtedy si hlupák, áno.