„Ja som chcela málo, Pán Boh chcel viac.“ (R. I. P. Alžbeta Vojtková rod. Prvá)

Je 21. november 2025. Neďaleko Poľského inštitútu v Bratislave Zuzana Luprichová zo Slovenského národného múzea nasvietila baterkou fotografiu, na ktorej je tvár mladej Alžbety Vojtkovej. V rámci autorskej tzv. baterkovej prehliadky výstavy Každodenná odvaha spolu s jedným zo spoluautorov slovenskej časti výstavy postupne odkrýva účastníkom prehliadky príbehy odvážnych žien z Poľska, Slovenska a Česka.

Dozvedajú sa o udalostiach, ktoré sa stali pred 45 rokmi: o hladovke študentov teológie v Bratislave, o organizovaní stretnutí s vyhodenými bohoslovcami, o konšpiračných metódach Alžbety Vojtkovej. Až o deň neskôr sa mnohých bytostne dotkne správa o jej odchode na večnosť. 

Alžbetina doba

„Všetci sme deťmi svojej doby, ale niektorí sú i otcami svojej doby. Do nás ostatných ich osobnosť vstupuje a sú to oni, ktorí vytvárajú profil celej generácie a v tichosti v nej žijú naďalej.“ Tieto slová napísal Oto Mádr o pátrovi Janovi Ev. Urbanovi koncom 20. storočia. Podobne môžeme tento citát vzťahovať aj na osobnosti, ktoré nachádzame medzi ženami, rehoľníčkami a matkami. Jednou z nich bola práve Alžbeta Vojtková. Nenechala sa formovať domou útlaku a neslobody. Bola to ona, ktorá danú dobu menila.

Čierno-biele videnie katolíckej cirkvi na Slovensku v čase normalizácie rozdeľuje jej členov na prorežimných a tých, ktorí boli súčasťou mlčiacej (tajnej) cirkvi. Alžbeta Vojtková vedela tieto dva svety spájať a prepájať. Jasne bola zakotvená v ilegálnej činnosti: pri tvorbe samizdatov, organizovaní stretnutí, premietaní zakázaných náboženských dokumentov. Vo viacerých témach sa radila s tzv. generálom tajnej cirkvi - tajným kňazom Vladimírom Juklom, no rovnako komunikovala s členmi oficiálnej cirkvi, ktorí to tiež nemali vždy jednoduché a režim ich často držal v izolácii. Svojimi postojmi ovplyvnila mnohých.

„Majú v Bratislave niekoho..."

Alžbeta, manželka, matka... bola vnímavá na dianie okolo seba. Poznala situáciu na bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde tichým protestom - hladovkou, protestovali seminaristi proti spolupráci katolíckej cirkvi na Slovensku s komunistickým režimom v ČSSR.

Bolo by vhodné, aby sa do učebníc dejepisu dostali informácie aj o hladovkách, ktoré sa konali na školách na Slovensku. Jedna hladovka sa uskutočnila po vstupe okupačnej armády. "Keď Jan Palach v nedeľu 19. januára 1969 zomrel v pražskej nemocnici na následky popálenín, v celej republike sa konali spontánne pietne zhromaždenia a pochody. V Bratislave sa študenti rozhodli začať protestnú hladovku."

V bratislavskom seminári prišlo k prvej hladovke bohoslovcov v roku 1971. Známejšia je ale hladovka z roku 1980. Zrejme len v Československu (a konkrétne v Bratislave), bola takáto akcia na pôde teologickej fakulty. Hladovka z októbra 1980 bola jasným protestom proti zasahovaniu mierového hnutia kňazov (PIT) pod taktovkou ateistickej štátnej správy do výchovy budúcich kňazov. Nitriansky biskup Viliam Judák priblížil pre Katolícke noviny udalosti z roku 1980: "Organizovali ju  staršie ročníky. Z celkového počtu 150 seminaristov sa zapojilo viac ako 2/3. (...) Prednášky síce prebiehali navonok normálne, ale ŠtB sa snažila získať informácie o organizátoroch. Každý, kto mal písací stroj, ktorým sme si prepisovali skriptá, bol potenciálne podozrivý.

Počúvanie Vatikánskeho rozhlasu bolo pokladané takmer za „ohrozovanie republiky“. Po odchode na vianočné prázdniny hľadali v seminári a na fakulte vysielačku a náš návrat do seminára bol až 9. februára." Udalosti z roku 1980 nabrali rýchly spád a niekoľkí študenti boli vyhodení zo školy.

A práve tu sa ujala úlohy "ochrankyne duchovného povolania" Alžbeta Vojtková. Hľadala všemožné možnosti, ako pomôcť vyhodeným študentom teológie. Nedávno si tieto udalosti pripomenuli aj v Nitre. Štátna bezpečnosť vedela, že sa vyhyhodení spolužiaci stretávajú, no nikdy nezistila, kto stretnutia organizuje. V niečom podozrievala skôr jej manžela ako hlavnú iniciátorku stretnutí Alžbetu Vojtkovú.

Jeden z vyhodených študentov, Ján Kušnír, na ňu spomína: „Pri spomienke na ňu mi vyjde obraz obety a starostlivosti. Robila všetko preto, aby zachránila naše kňazské povolanie. Niekedy aj na úkor vlastnej rodiny. Bola to žena plná viery a úžasného vnútorného pokoja. Skromná a nenáročná.“

Odvážna konšpirátorka

Bohu ponúkla za kňazov svoj život. „Hoci som mala malé deti, vedela som, že Pán Boh sa o ne postará,“ spomínala aj na nedávnej spomienke na udalosti spred 45 rokov. Proti takejto odvahe žien je každý režim bezmocný. Akoby v tomto smere nemala pud sebazáchovy. Išla na hranu či až za hranice ľudských možností, a pritom hľadala spôsoby, ako neprezradiť a neublížiť. 

Stretnutia s tými, ktorí boli vyhodení za protestnú hladovku, bolo potrebné organizovať vysoko sofistikovane. Jednou z konšpirácií bolo písanie odkazu (miesto a čas stretnutia) obyčajnou ceruzkou priamo na obálku pod nalepenú známku na poslanej pohľadnici či liste.

V rokoch 1985 – 1989 sa na chate Vojtkovcov neďaleko Šaštína, ako aj na iných miestach Slovenska, v rámci tajne pôsobiaceho Mariánskeho kňazského hnutia konali dvakrát ročne stretnutia kňazov (tzv. večeradlá). Zo zaznamenaných úvah a meditácií zameraných na mariánsku úctu vznikol samizdat Myšlienky z večeradla, ktorý Alžbeta redigovala a tlačila až do roku 1989.

Tlačiarenská farba pod nechtami, cyklostyl pri posteli, zásoba papierov, voskových či cyklostylových blán v skrýši v bytovom jadre – to boli Alžbetini spoločníci. Pri tom všetkom sa s manželom starali o dve vlastné deti a dve deti v pestúnskej starostlivosti. Hoci sa známi obávali, že deti môžu prezradiť ich činnosť, všetky deti sa postupne zapojili do apoštolátu medzi mládežou a syn sa stal kňazom. Venovala sa obetavej práci – predovšetkým prepisu a šíreniu tzv. Modrej knihy (literatúry spojené s MKH) – v tom čase tak veľmi citlivej a dôležitej činnosti.

Ústav pamäti národa ju dňa 12. októbra 2022 ocenil ďakovným listom a pamätnou medailou práve za jej účasť na tvorbe a rozširovaní samizdatov v období neslobody.

Spomienka na 25. marec 1988

Alžbetu Vojtkovú si pamätáme ako zanietenú diskutérku na valných zhromaždeniach Fóra kresťanských inštitúcií. Rok čo rok bolo súčasťou programu spomienok na Sviečkovú manifestáciu aj organizovaním Mariánskeho večeradla. Nekompromisne držala svoju líniu. Nevadilo jej, keď mal program politický, občiansky či štátny charakter, no ona vždy so svojou skupinou mariánskych ctiteľov niesla štafetu poukázania na duchovný aspekt mariánskeho roku 1988.

Dňa 26. februára 2012 ju predseda FKI požiadal, aby mu napísala, ako vníma spomienkové podujatie. Odpísala: „Žiadali ste ma o niečo krátke do tej brožúrky. Nuž skúsim: Pád komunizmu bol začiatkom víťazstva, ktoré Matka Božia vo Fatime prisľúbila. Sami sme zažili, ako komunizmus padol: dychom Božím. A to nie je koniec! Tak, ako padol teoretický ateizmus komunizmu, tak padne – aj takým spôsobom – i praktický ateizmus tejto doby. Preto sa v tento deň po spomienke na sviečkové zhromaždenie a po sv. omši každoročne vraciame na dejisko Bratislavského veľkého piatku a vo večeradle modlitieb s Máriou očakávame aj zavŕšenie jej prísľubu z Fatimy: “Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí!” Teda zatiaľ takto. Pozdravujem! Alžbeta.“

Alžbetina, či Máriina doba?

Časopis, ktorý pani Alžbeta Vojtková vydávala, sa nazýval Máriina doba. Bola nositeľkou – nekompromisnou nositeľkou – hlbokej úcty k Márii. V jej životnom príbehu vidíme podobnosť s úplným odovzdaním sa do rúk Márie, podobne ako to činil pápež sv. Ján Pavol II. Je priam nepochopiteľné, aká veľká bola jej úcta ku kňazom.

A predsa dnes vieme, že aj keď jej nasadenie bolo plne v službe „Máriinej doby“, životný príbeh odkrýva svedectvo, že doba, ktorú žila, bola aj jej dobou. Bola to ona, ktorá prejavila záujem o vyhodených seminaristov, keď tento záujem mohli – a možno mali – prejaviť iní. Nevyhovárala sa. Konala. Bola to ona, ktorá tlačila samizdaty, bola to ona… No sama by povedala: „Som len služobnicou…“

Namiesto záveru

Jeden z vyhodených študentov spomína na pani Vojtkovú slovami: „Bola tá, ktorá sa nás naozaj naplno ujala, doslova ako matka, ktorej dieťaťu sa stala nespravodlivosť. V tom čase tí, ktorí nám boli povinní pomôcť (lebo tiež niesli za to, čo sa stalo, zodpovednosť), sa stiahli. Vlastne celá jej rodina sa stala našou rodinou a s jej dobrou priateľkou organizovali pre nás rôzne stretnutia, aby nás držali pokope a dávali nám nádej a odvahu nerezignovať. Ona bola tá, ktorá organizovala pre nás stretká. 

Poskytla nám svoje priestory, či už chatu alebo iné miesta, kde nám prejavovala plnú starostlivosť. To, čo si veľmi vážim, bola jej diskrétnosť. Nám, bohoslovcom, nechala plnú slobodu a ona sa s veľkou láskou matky starala o naše pohodlie a o hladné žalúdky. Neviem, či som jej niekedy dostatočne poďakoval za to, čo všetko pre nás urobila.“ 

František Neupauer v spolupráci so Zuzanou Luprichovou

Foto: Archív autora, Karol Dubovan