Jubilejná (nielen) bežecká púť v Ríme

                Najprv som túto myšlienku zamietol s viacerými zdôvodneniami. Napríklad, pre veľké množstvo ľudí, ktorí budú putovať. Alebo z dôvodu zvýšených cien ubytovania (Rím) a nižších platov (Slovensko)- lebo konsolidujeme. A do Veľkej noci som sa už s touto myšlienkou aj zmieril. Veď Rím neutečie a o rok to bude pohodlnejšie a lacnejšie. Na druhej strane pleca oproti tomuto racionálnemu čertovi sedel anjel a povedal iba „Ale teraz je jubilejný rok!“.  Čo sa zmenilo cez Veľkú noc? Kristus (ako to má vo zvyku) vstal z mŕtvych a zároveň nečakane umrel pápež František. Opätovne som absolvoval Exodus 90 a od veľkonočnej nedele som nenásytne hltal všetky informácie z médií. Smrťou pápeža sa pohľady celého sveta upriamili do Vatikánu. Vtedy  sa to vo mne zlomilo a navrhol som rodine, či nepôjdeme do Ríma? Samozrejme všetci boli prekvapení, lebo už túto diskusiu absolvovali v zimných mesiacoch. Tak sme si povedali, že ideme!

            Prvý krok, ktorý som urobil bolo nájsť to najdôležitejšie. Zaujímavé bežecké preteky.  Keďže už bolo po marcovom termíne tradičného maratónu, tak ostávali jesenné možnosti. A našiel som- polmaratón v októbri.  Druhý krok som odkladal veľmi dlho a hľadal som celé leto. Letenky. Nájsť niečo cenovo rozumné pre 6-člennú rodinu nebolo až také ľahké a môj scestovaný kamarát mal už zo mňa sivé vlasy, keď bol koniec augusta a ja som ešte vždy nemal letenky. Ale podarilo sa nad očakávanie. Náš pôvodný plán na predlžený víkend síce padol a pobyt sa pretiahol takmer na týždeň, ale s odstupom času to považujem za najlepšie, čo sa mohlo stať. Posledný krok bolo ubytovanie. Viem, nebolo to vôbec najrozumnejšie nemať ubytovanie ani začiatkom septembra. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme našli jedno hneď za múrmi Vatikánu.

            Pobyt v Ríme bol v prvom rade púťou v jubilejnom roku, ale zároveň som si nechcel urobiť hanbu ani v pretekoch. Tak som obetoval účasť na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach a odbehol tam „len“ štafetu. Jesenné choroby sme si ako rodina „užili“ začiatkom školského roka v septembri, a tak sme sa v polovici októbra mohli vydať do večného mesta s čerstvou dávkou imunity.  Cestovanie prebehlo bez akýchkoľvek problémov a nestojí vlastne za zmienku.  Možno s výnimkou príchodu na ubytovanie, kde na dohodnutom mieste v schránke chýbali kľúče od bytu, ale to sa rýchlo vysvetlilo dlhším upratovaním po predchádzajúcich návštevníkoch. Bývali sme v blízkosti Vatikánskych záhrad, 5 minút od zastávky metra na Valle Auerelia. Pešo sme to mali cca.20 minút k Piazza Pia medzi Anjelským hradom a Bazilikou sv. Petra. Ináč, práve Piazza Pia bolo pre nás TOP miestom, kde sme sa opakovane vracali a boli sme tam takmer každý deň.

     Na ubytovanie sme pricestovali vo štvrtok v podvečer. Po celodennom cestovaní sme už boli unavení, a tak sme absolvovali len prvý rodinný nákup pred ďalšími dňami putovania. Hneď tu sa musím  pozdieľať so svojím prekvapením. Potraviny v bežných obchodoch boli v porovnaní s tými na Slovensku výrazne lacnejšie. Tie ceny nám-konsolidujúcim Slovákom- vyrážali dych. Pripomínam, boli sme takmer v centre Ríma... Kde to len robia súdruhovia na Slovensku chybu??? Ďalšie poznanie z prvých chvíľ v tomto meste bolo, že „bambino“ je pre Rimanov naozaj dôležité. Uprednostniť otca s osemročným synom v rade pri pokladni alebo sa postaviť v metre a ponúknuť druhákovi miesto na sedenie- to všetko nám doslova „vybilo poistky“. Keď sme sa vzpierali, tak Taliani boli neoblomní, argumentovali rýchlo a rozumeli sme len to príznačné „bambino“ (dieťa).

            Prvý deň sme mali v pláne navštíviť Baziliku sv. Petra. Vydali sme sa ako všetci pútnici z Piazza Pia smerom k hrobu prvého pápeža. Mali sme síce preukaz pútnika a registráciu na danú hodinu, ale za celý pobyt to nikto od nás nevyžadoval. Prvý pocit z jubilejného Ríma bol preplnenosť. V porovnaní s rokom 2023, keď sme tam boli s manželkou po prvý krát to bol obrovský rozdiel v počtoch pútnikov. Na druhej strane, organizačne to aj napriek množstvu návštevníkov, zvládali Taliani veľmi dobre. Nebolo to tak komfortné ako pred dvomi rokmi, ale brali sme to ako pridanú hodnotu putovania v jubilejnom roku.  V daný deň sme stihli ešte vystáť  hodinovú radu po certifikát pútnika a pozrieť si Castel Sant'Angelo (Anjelský hrad), z ktorého sme boli všetci unesení, aj z nulového vstupného pre deti (!)

            Druhý deň sme absolvovali ďalšiu svätú bránu, tentokrát v Bazilike Papale di Santa Maria Maggiore. Opäť tisíce pútnikov a tlačenica pri vstupe. Pri hrobe pápeža Františka sme sa mohli zastaviť iba na pár sekúnd. Adorovať v blízkosti jasličiek z Betlehema sa však už dalo s väčším pokojom. Po obede sme sa dostali do expa polmaratónu na Eataly Roma Ostiense v blízkosti námestia  Piazzale XII Ottobre. Registrácia aj celá polmaratónska dedina boli skvelo zorganizované a bohaté na program aj produkty, ktoré poskytovali v rámci štartovného balíčka. Pričom cena štartovného nebola významne vysoká...  V podvečer sme ešte zažili procesiu z Peru, ktorá prechádzala práve cez Piazza Pia na Námestie sv. Petra. Obrovský obraz Panny Márie a Krista na podstavci a okolo neho tisíce pútnikov z Peru oblečený v rôznych fialových (asi aj pôvodných) odevoch, ženy s kadidlami, desiatky detských huslistov a nábožný spev v kombinácii s modlitbami. To sa už chystali na nedeľňajšie svätorečenie  siedmych nových svätých.

            Naša rodina sa zasa už od nedele rána presúvala na Circo Masimo (Cirkus Maximus), kde mal byť štart polmaratónu. Toto podujatie malo ešte len svoj druhý ročník avšak stalo sa najmasovejšou polmaratónskou akciou v celom Taliansku. Spolu  bolo registrovaných viac ako 22000 bežcov (!).  Trasa viedla najprv k Bazilike sv. Pavla, následne k Piazza del Popolo, okolo Španielskych schodov cez Piazza Venezia až k cieľu pred Coloseom.  Naozaj veľmi atraktívna trasa, na druhej strane bežecky značne náročná. Množstvo zmien smeru, stúpaní aj zbehov, pričom cieľová rovinka bol vlastne cieľový kopec.  Trať krásna, ale pomalá. Prvou výzvou bolo dostať sa od zastávky metra na Circo Masimo k štartu do prvého sektora, kde som mal byť. A to znamenalo predrať sa cez desiatky tisíc bežcov. Prekvapenie, ale Rimania to mali zorganizované tak, že mi to netrvalo dlhšie ako 5 minút. Následne som mal luxusných  20-25 minút na to, aby som sa na cca 400m pred štartovou čiarou mohol v spoločnosti elitných bežcov pokojne rozklusávať a rozcvičiť. Toto len tak bežne človek nezažije.  Bežecky som sa síce necítil vôbec vo svojej koži a nemal som veľké očakávania. Celkom tomu zodpovedali prvé kilometre, kde sa mi pocitovo behalo naozaj nie komfortne. Pri otočke okolo Baziliky sv. Pavla som dal rýchlu modlitbu, keďže Apoštola pohanov považujem za „patróna bežcov“, ktorý o behu v Biblii píše asi najviac. Potom som síce ťahal taliansku bežeckú hviezdu (pôvodom z Ukrajiny) Sofiu Yaremchuk  do 10. kilometra, ale následne som sa odpojil a bežal už viac menej sám. Postupne sa mi behalo stále lepšie a lepšie a začal som obiehať ďalších bežcov. Na posledných kilometroch som dokonca obehol aj dve africké bežkyne. Štyri kilometre pred cieľom som vedel, že to môže byť aj osobný rekord na polmaratóne pre mňa. Ale vedel som aj to, že mám pred sebou ťažké stúpanie pred cieľom. Počas celých 21kilometrov som zachytil asi 3 povzbudenia v slovenčine. Niežeby som bol taký známy, ale nosím na hlave šatku so štátnym znakom. To bolo naozaj veľmi milé. Posledné stovky metrov boli naozaj drina. To už som išiel naozaj na doraz a modlil sa za to, aby tie sekundy ubiehali pomalšie. Keď som prebehol cez cieľovú pásku, tak sa vo mne miešalo viacero pocitov. Jednak to bola radosť z nového osobného rekordu na polmaratóne, ale zároveň to bolo mierne sklamanie zo 4 sekúnd, ktoré ma delili od hranice jednej hodiny a desiatich minút. Výsledný čas bol 1:10:04. To znamenalo 16. miesto celkovo a prvé miesto vo vekovej kategórii nad 40 rokov. Keď sme sa nakoniec s rodinou v tom dave stretli a dali si spoločné fotky pod Coloseom, tak som bol úplne dojatý. Medaila s originálnym uvedením zmienky jubilejného roka „Jubilee2025“ je nádhernou pamiatkou. Oslávili sme to počas  svätej omše  v neďalekej bazilike - Basilica di Santa Francesca Romana, kde sú uložené pozostatky spolupatrónky Ríma svätej Františky Rímskej.  Po predchádzajúcich tisícoch pútnikov a bežcov bolo veľmi osviežujúce absolvovať svätú omšu, na ktorej bolo prítomných toľko ľudí ako počas týždňa v Svätom Kríži... V nedeľu sme stihli okrem slávnostného obeda dať aj návštevu pamätníka Vittore Emanuelle, Španielskych schodov na Piazza di Spagna a Fontánu di Trevi.

            V nasleducjích dvoch dňoch sme mali v pláne ešte absolvovať návštevu zvyšných dvoch  svätých brán. Najprv v pondelok v Lateránskej Bazilike  a v utorok v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Tieto už boli čo sa týka návštevnosti tie pokojnejšie, kde sme sa nemuseli vyslovene tlačiť s inými pútnikmi. Okrem nich sme navštívili aj hrob sväteho Filipa Neriho v Chiesa Nuova, Múzeum Leonarda da Vinciho a Múzeum Kapucínov spolu s ich umeleckými kryptami.

            Šesť neoopakovateľných dní v Ríme ubehlo veľmi rýchlo. Zažili sme jubilejné večné mesto, ktoré  25-ročným jubileom naozaj žije a zvláda ho excelentne. Pričom do osláv zapája aj také mladé a sekulárne podujatie ako je polmaratón. Ako rodina budeme z tejto jubilejnej púte čerpať ešte dlho. V Ríme sme sa cítili dobre možno aj preto lebo sme svojím naturelom klasicky talianska rodina. Počas toho necelého týždňa sa každý s každým aj sto krát pohádal, ale zároveň sme sa aj sto plus jeden krát uzmierili. A koniec koncov aj ten spišský dialekt je svojou melódiou a rytmikou veľmi blízky taliančine.