Dominikán Hyacint Tandara: „A hoci neprestáva naša nevďačnosť...“

Narodil sa 21. októbra 1925 v obci Turie neďaleko Žiliny. Rodičia mu dali meno Jozef. Z piatich súrodencov sa dospelosti dožili len dvaja. Jozefa sa hlboko dotkla náhla smrť 16 ročného brata, ktorý zomrel na týfus v čase, keď Jozef maturoval. Otec Daniel chodieval za prácou do Ameriky a mama Apolónia často pomáhala ženám, ktorých manželia prepadli závislosti na alkohole. Páter Hyacint spomína: „Nikdy som nevidel otca opitého. Matka bola obľúbená pre svoju súcitnú povahu. Ujímala sa najmä žien mužov alkoholikov, ktorým pomáhala, ako len mohla, aby ich život nebol taký drsný.“

Cesta ku kňazstvu 

Už ako násť ročný chodil na sezónne prace do Čiech, neskôr popri štúdiu na Obchodnej akadémii pracoval v tehelni v Žiline. Pracoval ako účtovník v Púchove, no čoskoro presedlal na učiteľskú dráhu. Aby mohol mať trvalú pracovnú pozíciu učiteľa, musel zmaturovať. Odcestoval do Bratislavy a tam dokončil štúdium maturitou.

Nasledovala vojenská služba, poddôstojnícka škola a náhle preradenie do Pomocných technických práporov (PTP). Po návrate z vojenčiny sa zamestnal ako účtovník v Štátnych lesoch v Žiline (1952-1963) a popri tom sa neustála snažil nastúpiť na teologické štúdia. Rok čo rok podával novú prihlášku, no vždy prišla zamietavá odpoveď. V archíve ÚPN sa uvádza aj táto informácia: "V roku 1961 boli k menovanému získané poznatky, že hľadal kanál, ako sa dostať do zahraničia /Taliansko/, kde chcel študovať za kňaza."  Mal už skoro 40 rokov, keď ho prijali na štúdium teológie za košickú diecézu. Na kňaza bol vysvätený v roku 1968. V tom čase mu z rodiny žil len rodný brat. Mamka Apolónia rod. Mangová zomrela v roku 1956 a otec Daniel o päť rokov neskôr. 

Kňaz, učiteľ, priateľ 

Takto by sme mohli zhrnúť jeho povolanie v službe Bohu a jeho ľudu. Mladých brával na výlety, učil ich náboženstvo, vzdelával, premietal im filmy. Počas pôsobenia v Košiciach pripravoval mnohých na prijatie sviatosti manželstva, no rovnako aj do zasväteného života. Býval v budove biskupského úradu spoločne s pátrami Paňákom, Janokom a neskôr s ďalšími mladými kaplánmi.

Po rokoch naň spomínal vtedajší kaplán, ktorý sa neskôr stal arcibiskupom - Alojz Tkáč. V zozname dvadsiatich kňazov, ktorí podľa jeho mienky zomreli v povesti svätosti, začína práve Jozefom Tandarom. 

Z Jozefa sa stáva páter Hyacint 

Podľa niektorých materiálov mal mládenec Jozef blízky vzťah k žobravým reholiam, podľa iných navštevoval saleziánov v Žiline. V záznamoch ŠtB je uvedené, že sa priatelil so saleziánskym chovancom Karlíkom a bol v skupine s názvom ĽUD BOŽÍ. Tak ako bola kľukatá jeho cesta ku kňazstvu, podobne to bolo i vo vzťahu k reholiam, ktoré boli po roku 1950 zakázané. 

Priateľstvo s tajným dominikánom Gregorom Hajdu z Prešova a záujem o spiritualitu sv. Dominika ho najskôr priviedli k terciárnom a neskôr aj priamo k tajným rehoľníkom, k dominikánom. Pri tajnej obliečke 24. júna 1971 u sestier v Petrovanoch prijal rehoľné meno Hyacint. Prvé rehoľné sľuby zložil 17. augusta 1972, a slávnostné 15. februára 1976. Páter Inocent-Mária Vladimír Szaniszló OP píše: "Spolu s P. Gregorom sa aj otec Tandara zasadzoval za obnovenie dominikánskeho rádu na Slovensku, ktorý v tom čase bolo pod komunistickou vládou. Spolu s P. Aquinasom Gaburom, ktorý bol prepustený z väzenia a žil v Bratislave, založili tajné centrum dominikánskych bratov v Prešove." 

V dokumentoch ŠtB 

V roku 1975 mala trebišovská ŠtB na kňaza Jozefa Tandaru nazhromaždeného dosť materiálu na to, aby ho začala disciplinárne riešiť, nechýbalo málo a iste by mu odobrali štátny súhlas, tak ako jeho predchodcovi v obci Cejkov, Bartolomejovi Urbancovi. 

Informácie si na jeho osobu zháňala ŠtB v jeho rodisku i v Zborove, kde predtým pôsobil. K stíhaniu nedošlo vďaka prezidentskej amnestii z 9. mája 1975. Týkala sa aj vecí, v ktorých neboli začaté trestné stíhania, čo bol práve Tandarov prípad, aj keď ešte v júni 1975 si ŠtB v Trebišove v osobe kpt. Ondreja Balaga poznačila: "TANDARA je rozpracovaný v SZ "ILEGALISTA" a jeho rozpracovka bude ukončená po odobratí štátneho súhlasu, alebo jeho preložením."

Očami nepriateľov 

“Fanatik.” “Predlžuje hodiny náboženstva!” “Schválne nechal zvoniť zvony, keď som čítal socialistické heslá!” “Povedal deťom, ktoré išli z nedeľnej sv. omše skôr, na spartakiádu, že im nedá rozhrešenie!” V tomto duchu sa nesú sťažnosti predsedu MNV i riaditeľky školy. Rovnako vyučujúcej telesnú výchovu. Oproti správam ŠtB Trebišov sú správy ŠtB zo Žiliny oveľa miernejšie: "TANDARA počas pobytu v okrese bol známy ako náboženský fanatik, ktorý vždy aj v súkromnom živote presadzoval náboženstvo a náboženský život. Bol však pracovitý a svoju prácu si vykonával vždy zodpovedne. Bol tichej povahy. (...) Ovláda esperanto a je predpoklad, že styky na zahraničie môže mať."

V duchu moci ŠtB vypočúva dokonca maloleté deti, aby usvedčili svojho kňaza a katechétu v jednej osobe. Bez rodičov. Načo aj? Škola a štát môžu všetko! A keď im výpoveď žiačky nesedela -  na rozdiel od učiteľky tvrdila, že ich prišiel kňaz Jozef zavolať na hodinu náboženstva o 15. hod., keď reálne mala začínať hodina a nie o 14.45 - na konci zhrnú to svedectvo v Tandarov neprospech. Riaditeľka dokonca nahlásila ŠtB aj mená žiakov, ktorí chodili na náboženstvo, aj keď tam neboli oficiálne prihlásení…  

Zlomení 

Ťažko sa čítajú slová od kňazov, ktorí prišli na faru s cieľom donášať. Tajný spolupracovník s menom Florián sa navonok zdal priateľom. Za svoje presvedčenie trpel. Ako gr. kat. kňaz bol v 50tych rokoch vo väzení. Avšak v čase normalizácie prišiel na faru za svojim spolubratom s tým, aby vyzvedal a sliedil. Tváril sa, že ide okolo, lebo si bol nechať opraviť auto v neďalekej obci. "Pod zámienkou, že bol v CH. D. Brehove, prekontrlolovať u rim. kat. farára Kolesára svoje auto a naspäť sa stavil u neho," píše sa v dokumentoch ŠtB Trebišov. No šiel, aby vyzvedal a neskôr o tom referoval ŠtB. A nebol jediným…

Páter Inocent Mária danú dobu charakterizuje o.i. slovami: "V tej dobe boli stretnutia s cieľom posilniť sa vo viere tvrdým spôsobom potláčané, účasť na púťach bola kontrolovaná a hrozby voči prejavom slobody boli také bežné, že väčšina ľudí to vzdala, aby mohla viesť aspoň trochu dôstojný život v tomto svete." 

Vzácne svedectvo uchované príslušníkmi ŠtB 

Proti svedectvám oponentov sa skvie ako lúč slnka pohľad Jozefa Tandaru na všetky tie ponosy protivníkov.

A mohli by sme písať i hovoriť ďalej o jeho košickej ceste, začiatkoch v kláštore dominikánov po roku 1990 i jeho stretnutiach so študentami z Gymnázia sv. Tomáša Akvinského. Ján Maník spomína: "Stretávali sme sa s ním v takej menšej partii. Bol naozaj človekom s veľkým Č. Viacerí ho označovali za chodiacu encyklopédiu. Žartovne sa o ňom hovorilo, že jednotkou múdrosti je jeden Tandara."

V hospici Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi prežíval posledné roky svojho života. „Zomrel zaopatrený sviatosťami 30. novembra 2005 v hospici Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. Posledná rozlúčka s P. Hyacintom bola 3. decembra 2005 v dominikánskom kostole v Košiciach. Telo P. Hyacinta je uložené v rehoľnej hrobke na cintoríne sv. Rozálie v Košiciach.” 

Príklady tiahnu… 

Na TK KBS bol v roku 2015 uverejnený článok, v ktorom sa píše: „Azda najväčším ovocím práce pátra Hyacinta je množstvo povolaní do mužských i ženských reholí.“ Dosvedčuje to aj dominikán páter Hilár. „Bol to veľký človek, veľký duchom, veľký srdcom. Môže byť, že za krátky čas budeme sa modliť za jeho blahorečenie. Ja mu veľmi veľa ďakujem za v živote, pretože to, čím som, tým rehoľníkom, kňazom, tak to je vďaka pátrovi Hyacintovi.“ Pre rodinu jeho brata Ľudovíta bol stále „strýkom Jožkom“. Jeho prasynovec Lukáš spomína: „Bol to skromný človek v obnosených topánkach s úsmevom na tvári a veľmi silnými dioptriami. Mali sme ho radi.“

Pre mnohých sa stal vzorom. Páter Miroslav Konštanc Adam, pápežský sudca v roku 2016 napísal, že je stále jeho dlžníkom. „Keď som študoval na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach, jeden môj priateľ a o päť rokov starší kolega ma zoznámil s iným kolegom, s ktorým som sa tiež spriatelil. Práve on ma priviedol k dominikánskemu pátrovi Hyacintovi, vtedy sa však predstavoval ako diecézny kňaz Jozef Tandara  bol aktuárom biskupského úradu v Košiciach. Písal sa jún 1983. Vtedy mal okolo 60 rokov, ale veľmi mladého ducha. Nielen ja, ale aj veľa univerzitných študentov chodilo k nemu takmer každý deň. Bol veľmi sčítaný, múdry a my sme hltali každé jedno jeho slovo. Veľmi veľa som sa od neho naučil. Uňho som spoznal ďalších mladých mužov; až neskôr som zistil, že to boli tajne vysvätení kňazi dominikáni. Zostávam jeho dlžníkom, lebo som od neho veľmi veľa dostal.”

A čo nám chce povedať páter Hyacint dnes? 

Dnes, keď si pripomíname 100 rokov od jeho narodenia, by sme sa mohli zamyslieť, v čom je iná doba, v ktorej žil, od tej našej. Príklad jeho mamy a pomoc rodinám, ktoré trápi závislosť je viac ako aktuálny aj dnes. Rovnako jeho odvážne postoje, keď napriek tomu, že pracoval na biskupskom úrade, v kázni jasne povedal, čo si myslel. Peter Balun spomína: „Mal síce dlhé kázne, ale nebál sa v nich hovoriť pravdu otvorene a možno aj ostro. Raz v nedeľu večer sa počas kázne rozhorčil na situáciou u nás a povedal: „Cirkev potrebuje biskupov a nie kadejakých vikárov.“ Narážal tým zrejme na košického ordinára Štefana Onderku a jemu podobných, ktorí napr. vo februári 1988 oslavovali nástup komunistického režimu (február 1948).

A možno to, čo nám hovorí príklad jeho života ma úplne iné kontúry. Je pretkávaný modlitbou sv. ruženca, budovaním spoločenstva napriek bezbožnosti a nenávisti voči cirkvi a Bohu v čase komunistického režimu. 

Keď si budeme pripomínať 17. november, nezabúdajme aj na tých, ktorí nám ho vymodlili. Páter Inocent Mária spomína na udalosti tesne pred Nežnou revolúciou: "Veriaci vtedy prosili svätých, aby Boh zmenil totalitnú spoločnosť, aby zasiahol a ukázal svoju slávu. A pre mňa osobne to navždy zostane zázrakom, pretože sme sa modlili pred relikviami svätých mučeníkov v byte otca Tandaru v biskupskom úrade a následne aj s otcom Paňákom prosili o Boží zásah." Príbeh pátra Hyacinta ukazuje a objavuje hodnotu človeka, tak ako sa to našlo v jednej jeho rukou písanej kázni „Bolo to výnimočné, pretože páter všetko písal na svojom obľúbenom písacom stroji. Možno aj preto nám tie rukou napísané slová znejú obzvlášť výnimočne - ako jeho duchovný testament,“ píše sa v článku z roku 2015. 

Si v Božej mysli… 

„Boh nás miloval prv, ako sme jestvovali. Ešte nežiarili na nebi hviezdy, a ani slnko nehrialo zem, a ty si bol už v jeho mysli,“ napísal P. Hyacint. „Videl ťa vo svojej myšlienke tak, ako umelec vidí vo svojom duchu svoje dielo. Videl ťa a miloval ťa. Preto si prišiel na tento svet. Keby nás nebol miloval, nebol by nás ani stvoril. A takých nás mal už vtedy rád, akí sme teraz - aj s chybami. A stále nás miluje, napriek všetkým našim nedbalostiam. 

Miluje nás tak veľmi, akoby sme boli preňho na svete len my sami. A aby nás zachránil pred uplatnením svojej božskej spravodlivosti, ku ktorej ho stále provokujú naše hriechy, poslal svojho jednorodeného, aby sa nás zastal. A hoci neprestáva naša nevďačnosť, neodopiera nám krásu slnečných dní a hviezdnych nocí... ani prísľub blaženej a slávnej večnosti.“ 

František Neupauer

Foto a citácie mimo dokumentov ÚPN: archív Inocent-Mária Vladimír Szaniszló OP

Foto a zdroje citovaných dokumentov: Archív Ústavu pamäti národa