Pápež Lev XIV. - máme problém

^{Foto: Pexels - Pixabay}

V posledných týždňoch sa v katolíckych médiách objavila široká diskusia o plánovanom ocenení senátora Dicka Durbina v chicagskej arcidiecéze v štáte Illinois. Spôsobilo to kontroverziu medzi americkými biskupmi aj medzi veriacimi katolíkmi v USA.

Senátor Durbin je politik Demokratickej strany, ktorý podporuje legalitu interrupcií, čo viedlo k jeho vylúčeniu z prijímania sviatosti Eucharistie v diecéze Springfield biskupom Thomasom Paprockim a jeho predchodcami. Durbin sa však chcel udržať v kontakte s Cirkvou a zaregistroval sa v chicagskej farnosti pod iným biskupom, kardinálom Blaseom Cupichom, ktorý katolícku doktrínu interpretuje liberálnejšie a súhlasil s udelením ocenenia Durbinovi za jeho angažovanosť v otázkach migrácie.

Toto rozhodnutie vyvolalo kritiku viacerých amerických biskupov, vrátane Thomasa Paprockiho, Salvatore Cordileoneho, Jamesa Conleya, Jamesa Walla, Davida Rickena, Carla Kemmea, Jamesa Johnstona, Michaela Olsona, Josepha Naumanna, Josepha Stricklanda. Preláti zdôraznili, že ocenenie politika podporujúceho interrupcie je nevhodné.

V tejto súvislosti pápež Lev XIV. v rozhovore pre americkú televíziu EWTN uviedol:

„Najdôležitejšie je pozrieť sa na celkový obraz práce, ktorú senátor vykonal počas, ak sa nemýlim, 40 rokov služby v Senáte Spojených štátov. Treba brať do úvahy viacero otázok súvisiacich s učením Cirkvi, nielen vybrané aspekty.“

Vyjadrenia pápeža Leva XIV. vyvolávajú vážne pochybnosti o jasnosti jeho vyjadrovania v otázke ochrany nenarodeného života. Povedal:

„Nie je možné vyčleňovať otázku potratu a robiť z nej najdôležitejšiu záležitosť, pretože treba rovnako hovoriť aj o imigrantoch, starších ľuďoch, vylúčených, chudobných“
a ďalej:
„Katolík nemôže byť naozaj pro-life, ak zastáva stanovisko proti potratu, ale zároveň podporuje trest smrti.“

Tieto vyjadrenia spájajú úplne nesúvisiace otázky a stierajú jednoznačný morálny imperatív Cirkvi vo vzťahu k ochrane života. Relativizovanie otázky potratu a jej prezentovanie ako jedného zo série „rovnako dôležitých“ problémov vedie k zmäteniu veriacich a oslabeniu autority katolíckej doktríny. Pápežovo slovo, namiesto toho, aby pevne vyzdvihovalo neodvolateľnú hodnotu každého nenarodeného života, vytvára dojem, že základné princípy môžu byť predmetom kompromisu či politických kalkulácií, a tým priamo prispieva k morálnemu chaosu v Cirkvi.

Tento pohľad nadväzuje na tzv. „spojenú etiku života“ (angl. consistent ethic of life), ktorú v USA rozvíjali kardinál Blase Cupich a jeho predchodca Joseph Bernardin. Koncepcia zdôrazňuje rovnaký prístup k rôznym etickým otázkam, vrátane ochrany nenarodeného života, migrácie a trestu smrti.

Kritici tejto interpretácie zdôrazňujú, že Katolícka cirkev vždy jednoznačne odmietala interrupcie a nemožno ich považovať za rovnocenné a diskutovateľné spolu s inými spoločenskými či politickými otázkami. Podľa nich takéto porovnania vedú ku kontroverzným rozhodnutiam, ako bolo ocenenie senátora Durbina.

Nakoniec sa senátor Durbin rozhodol ocenenie neprijať, čo oznámil kardinál Cupich. Prípad poukazuje na napätie medzi tradičným učením Cirkvi a liberálnymi interpretáciami, ktoré sa snažia zahrnúť aj kontroverzné spoločenské a politické otázky do katolíckej reflexie.

Katolícka etika nemôže byť rozdelená ani relativizovaná. Obrana života nenarodeného dieťaťa je fundamentálna, nevyhnutná a nezameniteľná s akoukoľvek politickou alebo „spoločensky citlivou“ agendou. Tak ako by Ježiš vo svojej dobe isto nepochválil farizeja či veľkňaza, ktorý síce možno pomáha vdovám a sirotám, ale zároveň podporuje zabíjanie nevinných detí, tak ani dnes nemôžeme mlčať pri pokuse oceniť senátora, ktorý dlhodobo podporuje zabíjanie najnevinnejších, nemôžeme mlčať pred kompromisom s pravdou. Ak akceptujeme logiku „rovnováhy“ medzi ochranou života a podporou iných politických cieľov, dovolíme, aby sa základ katolíckej etiky rozpadol. Obrana života od počatia až po prirodzenú smrť nie je voliteľná, nie je otázkou kompromisu za cenu „vyvažovania“ s inými dobrými skutkami. Každý, kto ju ignoruje, systematicky podkopáva základy samotnej viery, ktorú hlása.

Vyjadrenia pápeža Leva XIV., ktoré stierajú jasný rozdiel medzi ochranou nenarodeného života a inými spoločenskými otázkami, žiaľ, predstavujú pokračovanie trendu, ktorý za pontifikátu Františka prispel k rastúcemu zmäteniu veriacich. Relativizovanie fundamentálnych princípov Cirkvi oslabuje morálnu jednoznačnosť a stáva sa zdrojom duchovného chaosu.

Po niekoľkých mesiacoch krehkej nádeje si čoraz viac katolíkov začína uvedomovať –  máme problém.