Čo chlap, to hlupák

            Je to názov pre typického jedinca digitálneho veku. Drvivá väčšina reprezentantov tohto druhu je mužského, kedysi označovaného ako silnejšieho, pohlavia. Podľa spôsobov správania ho môžeme zaradiť buď do čeľade závislákovitých (scrollovač chronický, gembler gaučovitý, domased neochotný) alebo zbabelákovitých (podpapučník padavkovitý, nerozhodník večitý alebo rohožník depresívny).

            Tento druh nie je v ohrození. Vyskytuje sa naprieč celou zemeguľou, obľubuje najmä vyspelý svet - mimoriadne sa mu darí v Európe a USA. Klasický Homo sapiens je na pokraji vyhynutia, i keď u ženského pohlavia ide na dračku. Keďže je však jeho výskyt veľmi vzácny, vzniká málo párov a rodí sa čoraz menej detí. Svet stojí pred bránami apokalypsy.

            Je možné tento scenár ešte zvrátiť? A je vôbec takýto katastrofický tón na mieste? Aký obraz muža vytvárajú médiá? A vychádza tento obraz zo skutočnosti? Ako tento obraz vlastne vyzerá - a čo s tým? Poďme sa na to bližšie pozrieť v nasledujúcom texte.

            Mužská diagnóza 21. storočia – strach zo ženy

            Nedávno som bola svedkom jednej situácie - dvaja muži viedli pri aute debatu, keď sa k nim z diaľky blížila žena. Podľa všetkého bola partnerkou jedného z nich. Len čo ju daný muž zbadal, rýchlo sa vystrel a vraví:

           „No, nemali to tam.”

           Ona na to nervózne:

           „A to si mi nemohol povedať skôr?!”

           „Veď hej, veď hej, už som chcel…” povedal previnilo.

           A z auta im hral známy retro song: „Láska moja, aj hviezdy sa ťa boja…”

No dobre, to s tou pesničkou som si vymyslela. :)

           Pridám ešte jeden tematický vtip, aby sme sa zvesela naladili na to, čo bude nasledovať:

           Muž sa predvádza pred kolegom:

           „Včera som sa pohádal so svojou ženou. Ale nakoniec prišla za mnou po kolenách!” 

           „Áno? A čo ti povedala?”

           „No, že vylez spod toho gauča, srabe…”

           Keby som sa opýtala umelej inteligencie (AI), kto je to žena, možno by mi odpovedala, že je to bytosť, ktorá si dokáže so všetkým poradiť, dosiahne, čo si zaumieni. Je krásna, inteligentná, slobodná a svojprávna. Ku svojmu šťastiu nepotrebuje nikoho. Možno je trochu manipulatívna, tvrdá, ale tým si vlastne vydobýja priestor pre svoje šťastie, ktoré jej bolo po stáročia upierané.  

           Keby som sa AI opýtala, kto je to muž, možno by mi odpovedala, že je to somár sprostý, nanajvýš mačo nabúchaný, neschopný ničoho, závislý od všetkého možného - len nie od zdravého rozumu. Je to úbožiak žobrajúci o odrobinky ženského záujmu a zároveň ju nenávidiaci. Stroskotanec, zbabelec, zúfalec.

https://www.facebook.com/photo.php?fbid=8709362429120527&_rdr     

            Nemáte aj vy pocit, akoby pominula éra silných chlapov - ako bol Maximus z filmu Gladiátor či William Wallace zo Statočného srdca?

Alebo ešte hlbšie - mužov ako Tomáš Morus, William Wilberforce či Franz Jägerstätter? Mužov pevných zásad a neochvejnej viery, ktorí svoje presvedčenie pretavili do skutkov a neváhali položiť aj vlastný život? 

          Jasné, vždy boli aj takí, ktorí boli pod papučou, ktorí mali ženy sekery, fúrie, alebo po kresťansky: “s duchom Jezábel”. Ale nezdá sa vám, že sa z toho stáva nový stereotyp? Žena ako tá silnejšia, dominantnejšia, schopnejšia, múdrejšia - a muž vedľa nej len tichá úbohosť...?

https://www.facebook.com/photo/?fbid=1117380303752331&set=a.606441448179555

           Súboj pohlaví v mediálnom priestore

          Dekadencia dnešnej doby sa posunula na takú úroveň, že sa už od muža neočakáva, že dodrží slovo, bude džentlmen, zastane sa slabších, že nie je podplatiteľný a že je múdrou a milujúcou autoritou v rodine. I keď - ako je svet svetom - trenice medzi mužom a ženou boli vždy prítomné. Súboj medzi pohlaviami odštartoval prvým pádom Adama a Evy. Súlad, v ktorom muž a žena žili v raji, bol zničený.

         Posledné desaťročia však dali ich vzájomnému vzťahu výrazne na frak. Dôvodov je určite viac, ale nedá sa opomenúť sexuálna revolúcia a narastajúce feministické hnutie v druhej polovici minulého storočia. Aj ich pôsobením došlo k výraznému narušeniu tradičných rolí v rodine. Zo ženy sa miestami stal chránený druh, ktorému sa nik nesmie postaviť do cesty. Ženy sa snažia vo všetkom vyrovnať mužom, oslobodiť svoju dušu aj maternicu, až nakoniec takmer stratili svoju ženskosť - a muži sa pri nich pre istotu stratili úplne. Nakoniec po vrcholiacom období ženskej emancipácie budeme potrebovať nebývalé slovné spojenie – emancipácia mužov.

           Doteraz mám v pamäti vrytý jeden starší rozhovor Adely a Sajfu z rádia, kde sa Sajfa sťažoval:

          „Nakoniec to vždy vychádza tak, že ty si tu tá múdrejšia!”

           Ona na to s úsmevom:

          „Ono to tak nevychádza, ono to tak proste je!”

         Samozrejme - žena môže byť inteligentnejšia a schopnejšia ako muž. O to tu nejde. Ale keď si človek prezerá sociálne siete, pozrie nejaký film, prečíta niektoré portály, či vyjadrenia známych ľudí, skutočne nadobudne dojem, že ženy vykopali vojnovú sekeru a chcú si z mužov “nadělat hezkej salát”.

         Kauza EVA

        Nahliadnime teraz trochen do sveta médií a pozrime sa, ako je tam zobrazovaný muž, ako žena – a ako ich vzájomný vzťah. Skutočne zaujímavé informácie nám poskytne prototyp ženského časopisu - mesačník EVA, s podtitulom Hriešne dobrá. Použité citáty budú, pre zaujímavosť, zhruba spred dvadsiatich rokov. EVU som skúmala v rámci svojej diplomovej práce.

       Vtedy najpredávanejší ženský magazín EVA mal mesačne predaných 70 000 výtlačkov a podľa výsledkov prieskumu sledovanosti médií spoločnosti Median viac ako 455 tisíc čitateliek ročne. Jej obsahom je všetko, čo by súčasnú modernú ženu mohlo zaujímať – „články o kráse, celebritách, životnom štýle. Je to inšpirácia, módna biblia a rozhľadňa do sveta. Hriešne témy pre všetky EVY.“ Samozrejme - mužov neopomínajúc.

       Ako sedemnásobná matka som už videla v plienke kadejakú paseku, ale pri čítaní niektorých odporúčaní z EVY si možno budete musieť zbehnúť po kýbeľ. Na muža sa tam útočilo skutočne nevyberaným spôsobom.

       V jednom čísle vtedajšia šéfredaktorka v editoriáli opisovala, ako redaktorky EVY diskutovali o tom, či si má žena po svadbe nechať svoje priezvisko: „Oscara vyhral argument - treba si nechať zadné dvierka, nech si o sebe ten pako nemyslí…” (EVA, roč. 2006, č.10, str.12)

      Nasledujúci úryvok z ďalšieho čísla je návod na to, ako sa “zbaviť” svojho partnera: „Zabudnite na férový rozhovor. Urobte to rafinovane! Využite slabé miesta všetkých mužov. V rámci veselých príhod, ktoré si rozprávate spolu so svojimi priateľmi, vyjdite s nejakým intímnym tajomstvom, s ktorým sa vám zveril v slabej chvíli; Kritizujte jeho matku; Smejte sa z jeho vypadávajúcich vlasov; Ponižujte ho, kade chodíte.” (EVA, roč. 2006, č. 12, str.52)

       To, aký je muž neprekonateľný neverník, nahováranie žien k manipulácii, klamstvu, ponižovaniu a nevere, ste si mohli prečítať v podstate v každom čísle daného ročníka, ktorý som analyzovala.

      „Očarte ho, pohrajte sa s ním a potom ho použitého odkopnite.” (EVA, roč. 2006, č.8, str.63)

      Žena je v časopise predstavovaná ako dominantný, sebavedomý typ, ktorý mužovi vládne, manipuluje ním a nemala by sa zahadzovať s niekým, kto jej nesiaha ani po členky. Ideálom ženy podľa EVY je hlavná postava zo seriálu Sex v meste v podaní Sarah Jessicy Parker: „Je vtipná, chytrá, krásna. Míňa tisíce dolárov na topánky. Často strieda chlapov v posteli, fajčí ako Turek a je nekontrolovateľne sebecká. My ju preto milujeme. Muži ju preto nenávidia.” (EVA, roč. 2006, č.4, str.46) 

      Pre ilustráciu to stačí – hoci v talóne mám kvantum ďalších citátov, keby mal niekto záujem a silný žalúdok. Je asi naivné predpokladať, že súčasná EVA alebo podobne ladené ženské periodiká budú na tom dnes obsahovo inak, i keď to už možno nemusí byť taký explicitný hardcore.

      Aby som zafrajerila - ešte napíšem, že už vtedy som podala na EVU sťažnosť Tlačovej rade Slovenskej Republiky. Členovia Rady sa jednomyseľne stotožnili s mojimi výhradami k obsahu článkov, „ktoré navádzajú mladé dievčatá k promiskuite, vulgarizujú a znehodnocujú ľudskú sexualitu v miere presahujúcej dobrý vkus.“ Tlačová rada EVU vyzvala, aby publikovala rozhodnutie Rady v najbližšom možnom vydaní.

         Snehulienka bez princa, žena s kelňou v ruke

      Presuňme sa teraz do súčasnosti. Nie je mediálnou raritou, keď sa do popredia podsúva posolstvo, že my, ženy, mužov v podstate vôbec nepotrebujeme. Výborne nám to na sociálnej sieti zdôraznila aj bývalá poslankyňa parlamentu Romana Tabak:

        „Môžete byť krásna, úspešná aj múdra a nepotrebujete na to muža. Ja som toho príkladom.“

        Jeden by povedal, že mlčať je zlato.

       Takýto mesidž je neraz ponúkaný aj deťom. Ak sa vám zdá, že ste v posledných rokoch v kinách zaregistrovali mnoho rozprávok, kde je hlavnou hrdinkou žena, nemýlite sa. Tvorcovia spoločnosti Disney nám ponúkajú príbehy, „v ktorých kontrolu nad svojím vlastným životom preberajú ženy.” Rozprávky ako Ľadové kráľovstvo, Pocahontas, Mulan, Moanna, či Na vlásku ponúkajú odkaz, že ženy „k úspešnému a šťastnému životu nepotrebujú princa na bielom koni,” ale „samy môžu byť hrdinkami vlastného života.” 

       Spoločnosť Disney sa netají tým, že ich cieľom je „zamerať sa na „rodovú rozmanitosť“, „zastúpenie černochov“, „rozmanitosť rodín“, „emancipáciu žien“ alebo „zastúpenie LGBTQIA+“.” Príkladom tohto prístupu spoločnosti je aj vyjadrenie feministickej režisérky Sharmeen Obaidovej-Chinoyovej: „Rada spôsobujem, že sa muži cítia nekomfortne.“ 

      Aj najnovší prepadák zo Štúdia Walta Disneyho Snehulienka nám ponúka príbeh, kde sa „princ vôbec neobjaví a Snehulienka ho ani nepotrebuje”. Predstaviteľka hlavnej hrdinky Rachel Zegler je presvedčená, že moderná Snehulienka nesmie snívať o pravej láske a byť na konci zachránená princom.

          Z bezpečia svojej materskej dovolenky sa so “zlým svetom” stretávam iba výnimočne. Napriek tomu aj doma často narazím na podobné posolstvá.

       Dcéra vyhrala súbor knižiek o malom Mikulášovi z dielne autorov Jean-Jacques Sempé a René Goscinny. Keď nestíham niektorú detskú knihu prečítať, zverím ju najstaršej dcére, aby to čekla a dala mi spätnú väzbu, či je to bezpečné čítanie pre menších súrodencov. Pri tejto sérii sa vyjadrila:

        „Sú to veľmi milé a vtipné príhody, len ten otecko je vykreslený ako hlupáčik.”

        Podobne je to, napríklad, aj v obľúbenom detskom seriáli Peppa Pig.

        S najmenším synom si čítame stavebné leporelo od vydavateľstva Svojtka&Co., keď tu na mňa zo stavby vyskakuje žena s fúrikom, či kelňou v ruke.

            Niekedy si doma robíme rodinné filmové popoludnia. Raz sme pozerali Dobu ľadovú, kde sa mužskí jedinci dostali do “nesnází”, keď tu múdra mamutka Eli zahlási:

            „Zase to zostane na žene...” 

            Najmenšej dcérke recitujem riekanku o sliepočke, keď sa zarazím a som nútená dlhšie kotkodákať, aby som stihla vymyslieť iný záverečný verš, ktorý by inak znel: 

            „Kot-kot-kot-kot-kot-kodák,

            znesiem vajce ako klát.

            Jedno predám, jedno zjem,

            kohútovi nepoviem.“

         Čo poviete? Nič moc, nie? Akoby sa niekto inšpiroval knihou Rady skušeného ďábla a snažil sa vraziť medzi vzťah muža a ženy - medzi ich vzájomné spoločenstvo stvorené k úcte, láske a spolupráci (či už v manželstve, v spoločnosti, či práci) - kôl rozdelenia.

        Ja viem. Medzi mužom a ženou to nie je vždy jednoduché. Tiež som si predtým, ako som spoznala svojho manžela, myslela, že som hodná toho, aby ma ešte zaživa postavili na oltár ku všeobecnej úcte. Po prvom roku manželstva prišla na pár rokov taká kríza, že som si myslela, že sa z tohto strašného doživotia vykúpim len smrťou. Ale Pán Boh je dobrý - a pošle pomoc v pravý čas. A tak som tu opäť... ako kandidát na kanonizáciu. :)

          A teraz vážne.

          Muž v realite, muž závislostí

        No dobre. Tak sa zdá, že bez ohľadu na skutočnosť sú muži v rôznych médiách a vo verejnom priestore často vykresľovaní ako takí, onakí, a ešte aj hentakí... Ale zdôraznila by som dva hlavné aspekty – ako neschopní a ľahko nahraditeľní. Beyoncé nám o tom už dávno spievala v piesni Irreplaceable.

         Ako je to však v skutočnom živote? Dávajú nám muži reálnu zámienku k tomu, aby sme ich takto videli? Čím dnes muži žijú a akí sú?

       Kdesi na internete som čítala vtipný výrok o zistení amerických vedcov, podľa ktorého najväčší stres žene na materskej dovolenke nespôsobujú deti, ale muž ležiaci na gauči. Môžeme ešte doplniť, že aj muž sediaci dlho na záchode - a to všetko za súčinnosti nejakej digitálnej technológie.

         O tom, že to nie je problém iba malej vzorky mužov spod Tatier, hovoria výsledky prieskumu, ktorý bol vykonaný pred pár rokmi. Tie tvrdia, že až 68% mužov, ktorí majú pripojenie na internet, hrá počítačové hry. Prekvapujúce je, že najaktívnejší vôbec nie sú tínedžeri, ale mladí muži a otcovia rodín.

         Tak sa už nečudujem tým vtipom, ktoré kolujú svetom, napríklad:

         „Včera večer prestal fungovať internet, tak som strávil niekoľko hodín s rodinou. Vyzerajú ako dobrí ľudia.“

       Neviem, či ste počuli aj o takom bizáre, ako v jednom nákupnom centre v Číne vymysleli „odkladací priestor pre manželov“ (husband storage pods), kde sa muži môžu zavrieť a do chuti sa vyhrať na počítači, kým ich drahé manželky nakupujú.

        Väčšinového európskeho muža súčasnosti by sme možno mohli opísať ako závislého od všetkého možného - od alkoholu, pornografie, počítačových hier alebo iného digitálneho zariadenia. Ako muža bez zmyslu života a bez sily niečo s tým urobiť. Muža, ktorého nič hodnotné nebaví a vinníka hľadá mimo seba - ak ho vôbec hľadá. Snaží sa len nejak prežiť. Nemyslí na budúcnosť. Barlička instantného dopamínu je jeho jedinou potechou.

        Evidentné je, že s mužmi sa niečo deje, a to niečo nie je vôbec dobré. A netýka sa to ich fyzickej kondície, i keď o nej tiež kadečo koluje svetom. Napríkla známy vtip, vykresľujúci mužov ako padavky a slabochov bez schopnosti niečo vydržať: „Aká je smrteľná mužská choroba na 6 písmen?“ (soplík) alebo podobne ladené memečko Muž s nádchou:

https://www.facebook.com/photo.php?fbid=1104164705045984

        Kedysi to boli princovia, ktorí na bielom koni zachraňovali svoje princezné. Teda - považovali sme to aspoň za želaný vývoj nášho životného príbehu. Dnes si toho koňa princezná kúpi sama, spôsob svojej záchrany si vymyslí po svojom a, samozrejme, lepšie. Respektíve - ona ani žiadnu záchranu nepotrebuje.

         Otázkou teraz zostáva:

         Kto je zodpovedný za tento stav? Muži? Ženy? Spoločnosť či médiá? Alebo – ako povedal syn môjho kamaráta, keď urobil niečo zlé – to diabol.

         Adam: Eva ma naviedla

        Ženy by boli celkom pochopiteľným vinníkom. Mužom vysielajú signál, že so svojím niekdajším nadradeným postavením patria na smetisko dejín. Kedysi od muža závisela prosperita rodiny. Mal silnú motiváciu držať sa nad vodou, vydobyť zo seba to najlepšie. No súčasné vysoké nároky žien, ich čoraz väčšia nezávislosť a až agresívne vydobýjanie si svojho postavenia berú mužom pôdu pod nohami. Na čo je doma a v spoločnosti potrebný, keď si žena dokáže poradiť sama - a lepšie?

        Ako v tom vtipe, kde sa muž sťažuje:

        „Ty jedenásť rokov nášho manželstva neustále opravuješ všetko, čo spravím alebo poviem!“

        Žena nezainteresovane zareaguje:

       „Dvanásť rokov...“  

        Ženská túžba po väčšom rešpekte a lepších príležitostiach má však určitý opodstatnený základ. Keď sa pozrieme do minulosti, ženy boli často pod útlakom a nebol im dávaný dostatok priestoru a vážnosti. V učení starých rabínov sa hovorilo, že každý deň treba Bohu ďakovať za tri veci: „Ďakujem Ti, Pane, že si ma nestvoril ako pohana, otroka a ženu.”  V gréckej literatúre Euripides cez manžela Jasona hovorí, že „keby sa nerodili deti z materí, lež inak, to by ženy boli zbytočné a my by sme už neznášali toľko zla.” Antickí Gréci ironicky hovorievali, že „žena vás poteší iba dva dni v živote: v deň svadby a deň svojho pohrebu.”

        Ale ako to už v našom svete býva - na chorobu sa použil zlý liek. Proste, kedysi s nami ženami často jednali ako s menejcennými, tak sme sa vzopreli a ideme to teda napraviť. A napravíme to tým, že odvrhneme všetko prirodzené: manželstvo, materstvo - a s tým vlastne aj svoje ženstvo. A mužov len využijeme pre svoj krátkodobý prospech. Na triesku sme sa v rozbehu vyrútili s motorovou pílou. Výsledky sú zjavné už dnes. Muži sú v defenzíve, nemajú odvahu viesť a ani prebrať zodpovednosť za dlhodobý záväzok - žena im to len potvrdzuje. Už nechce mať deti, chce sa realizovať, byť naveky krásna a úspešná.

      Ach, my ženy! Musíme si priznať, že je v nás nesmierna erupčná sila, ktorá dokáže rozmetať všetko naokolo. To dedičstvo Evy v nás. Edita Steinová o tom pekne hovorí v súbore prednášok venovaných žene: „Žena musí hľadať cestu od Evy k Márii. V každej je niečo vzdorovité, čo sa nechce skloniť pred žiadnou mocou, v každej drieme niečo zo žiadostivosti po zakázanom ovocí.“

      A týmito dvoma nedokonalosťami disponuje každá Eva. Celkom nás to vystihuje, čo poviete?

      Od duelu k duetu      

      No, tak sme teda zistili, že o mužoch sa nielen zle píše a hovorí, ale že je to s nimi naozaj dosť bieda. A čo čil? – ako by sa opýtal môj starký.

      Nech je už za súčasný stav muža zodpovedný ktokoľvek, riešenie asi nebude v odstránení vinníka. :) Každý má svoje maslo na hlave. Aj muž, aj žena. Aj médiá, aj spoločnosť. A určite aj ten diabol.

      Keďže som však dĺžkou svojho úžasného príspevku do budovania lepšieho sveta vyčerpala seba aj čitateľa, na riešenie sa skúsim pozrieť v ďalších blogoch. A nebojte sa, ani na žene nenechám niť suchú.

      Aby však ani jednému z pohlaví po dočítaní neostala v ústach horká pachuť, povzbuďme sa na záver myšlienkou kňaza a saleziána Milana Fulu: „Vo vzťahu medzi mužom a ženou treba prejsť od duelu k duetu." Máme dve pohlavia. Nie sme rovnakí. To znamená, že nie sme schopní plnohodnotne jeden druhého nahradiť, či zastúpiť. Každý z nás má špecifické dary a poslanie. Sme komplementárni. Ako to už vo vyššie spomínanej Dobe ľadovej povedal leňochod Sid svojmu kamarátovi mamutovi: „Ona má zmysel pre humor a ty vôbec nie. Takže sa krásne doplňujete!"

      Budúcnosť môžeme tvoriť len spolu. Znie to ako klišé, alebo otrepaný reklamný slogan - ale je to pravda. Svet nemôže existovať bez muža - a nemôže ani bez ženy. A keď dnes muži možno majú slabú chvíľku, nemusíme ich úplne doraziť. Veď ani On hasnúci knôtik nedohasí a nalomenú trstinu nedolomí (Mt 12,20). V porážke muža netkvie ženino víťazstvo. Ak prehrajú oni - „zhebneme všichni“.

      Na záver ešte vybičujem tú patetickosť a pridám trochu optimizmu.

     Čo chlap, to hlupák - neplatí. Stále vo svojom okolí evidujem mužov, ktorí sú hlbokí, plní pravej múdrosti, odvážni a stáli. Ktorí denne bojujú svoje boje - možno nie pred zrakom človeka, ale určite pod láskavým pohľadom Boha, ktorý nenechá ani jednu ich námahu padnúť na zem. Manželia, otcovia, kňazi, slobodní, neúnavní bojovníci za pravdu... Z ich svedomitej, vytrvalej práce a možno nudne znejúceho „plnenia si svojich povinností“ plynie nádej pre tento svet.

     Ja mám jedného takého doma.

(úvodná ilustrácia vygenerovaná AI)