Nájsť úsmev v tvári anjelov

Nad Littlemorom od rána visela hustá klenba mrakov. Cez deň niekoľkokrát pršalo. V miestnosti z hrubých stien so skromným dreveným nábytkom a knižnicou vládlo šero októbrového večera a úplné ticho. Pri písacom stole sedel muž v čiernom talári anglikánskeho duchovného. Čakal tu osamotene už niekoľko hodín, pohrúžený striedavo do svojich myšlienok a modlitby.

Z deja odohrávajúceho sa v mysli ho vyrušilo bubnovanie dažďových kvapiek na strechu prízemnej budovy, ktorá donedávna slúžila ako sklad obilia. Pred niekoľkými rokmi si tu skupinka vzdelancov z blízkeho Oxfordu zriadila jednoduché bývanie v túžbe po kláštornom spôsobe života. Načiahol sa k olejovej lampe na rohu stola a zažal knôt. Svetlo ožiarilo bledú, vychudnutú tvár štyridsiatnika v okuliaroch s trochu hranatými črtami, špicatým nosom a zvlnenými vlasmi padajúcimi do čela. Napriek dojmu nespavosti a vyčerpanosti sa v nej zračil vľúdny výraz duchaplnosti a pokoja.  Pozrel sa na hodinky a zložil okuliare.

John Henry Newman v tento večer čakal na stretnutie s Dominicom Barberim, talianskym kňazom z rehole pasionistov, ktorého mal v úmysle požiadať o prijatie do Katolíckej cirkvi.

Dážď sa medzitým vystupňoval do prudkého lejaku. Newman sa započúval do jeho príjemného šumu. Stíšil trochu plameň lampy a izbu naplnili tmavé večerné  tiene. Prstami prešiel po koženom viazaní rímskeho breviára, ktorý ležal pred ním na stole. V littlemorskej komunite z neho recitovali spoločné modlitby, škrupulózne vynechávajúc iba vzývanie Márie a svätých. Myslel na svojho najlepšieho priateľa z oxfordskej univerzity, ktorý ako tridsaťtriročný zomrel na tuberkulózu. Z jeho knižnice si vtedy na pamiatku vybral práve tento breviár.

Napadlo mu, čo by jeho zosnulý priateľ asi tak povedal na jeho rozhodnutie. Zamyslene sa usmial. Hurrell Froude sa odmietal riadiť predsudkami alebo nesúhlasom iných. Dokazoval to aj v anglikánskom prostredí, kde bezstarostne vyznával vieru v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii, lásku k Panne Márii a obdiv k hierarchickej Cirkvi. Priateľov príklad ho neustále pobádal k tomu, aby konfrontoval vlastné protikatolícke predsudky. Hurrell by pravdepodobne teraz spolu s ním klopal na dvere Katolíckej cirkvi. Bolo tiež dosť možné, že by sa stal katolíkom už skôr. Jedno je isté, Hurrell by celkom určite neočakával nič menej ako to, že jeho priateľ bude konať podľa hlasu svojho svedomia.

Vlhký vzduch dažďa sa predral dovnútra izby. Pocítil chlad; ostal však sedieť a aby mu bolo teplejšie, zložil ruky na ramenách. S Hurrellom Froudom a ďalšími oxfordskými vzdelancami sa usilovali zastaviť rozmach sekularizmu a obnoviť anglikánsku cirkev návratom k jej apoštolským a katolíckym koreňom. Newman v duchu rekapituloval roky neúnavnej práce pre Oxfordské hnutie: kázne, prednášky, články a knihy, ktoré publikoval, polemiky, do ktorých sa zapájal. Hnutiu sa podarilo prebudiť záujem o náboženstvo vo verejnosti. Ľudia, ktorých trápilo, že kresťanská viera stráca spoločenský vplyv, oceňovali a podporovali ich úsilie. Protestantská časť anglikánskej cirkvi sa nezmohla na inú odpoveď než na obvinenia z protireformácie. Skutočný odpor voči hnutiu však predstavovali tí, ktorých hlavný záujem spočíval v potieraní vplyvu náboženstva na svedomie. Newman si dobre uvedomoval, že Oxfordské hnutie vedie zápas s temnými silami v národe. Pre tieto mal jedno pomenovanie: náboženský liberalizmus.

Predstavitelia Oxfordského hnutia obhajovali dogmy kresťanskej viery, tradíciu, sviatosti a cirkevnú hierarchiu. Vychádzali pritom z tradičnej anglikánskej teológie "strednej cesty" (via media) medzi učením kontinentálneho protestantizmu na jednej strane a rímskeho katolicizmu na druhej. Hlavným nástrojom odporu liberálov sa stalo obviňovanie zo šírenia rímskokatolíckeho vplyvu v anglikánskej cirkvi. Newman si s povzdychom pomyslel, že v anglikanizme sa tolerujú všetky možné i nemožné názory a náboženské presvedčenia okrem katolíckeho. Protestanti sa totiž medzi sebou zvyknú zhodnúť iba v spoločnom odpore voči katolíkom. Newman nemal rád označenie "protestant;" hovoril, že neobsahuje vyznanie žiadneho konkrétneho náboženstva a v konečnom dôsledku má rovnaký význam ako neviera. Čo sa týka liberálov, tí tolerujú všetko okrem skutočnej, t. j. objektívnej nábožnosti. 

Kým bol presvedčený o pravosti výhrad voči rímskej cirkvi, ktoré považoval za zdroj schizmy, Newman vystupoval so sebaistotou voči liberálom. Rímskokatolícke učenie pokladal ako anglikán za nehistorické. Za zásadný omyl v ňom vnímal doktrínu o neomylnosti Cirkvi. Pomocou tejto doktríny si rímsky katolicizmus osvojil právomoc záväzne vyhlasovať nové učenia, ktoré nemali základ v histórii kresťanskej viery. Newman si bol istý, že dôkladnou historickou analýzou dokáže kedykoľvek vyvrátiť nepôvodné prvky rímskokatolíckeho učenia.

Problém nastal vtedy, keď sa v ňom začali rodiť pochybnosti o tom, ktoré vyznanie je v skutočnosti historické – či anglikánske, alebo rímske. Jeho silnou stránkou bola detailná znalosť ranokresťanských dejín, a práve v nich začínal objavovať fakty odporujúce jeho anglikánskej cirkevnej pozícii. Pri štúdiu histórie ariánskej herézy v štvrtom storočí si prvýkrát uvedomil, že dnešní protestanti argumentujú podobne ako ariáni, anglikáni ako semi-ariáni, kým pozícia Ríma vyzerá stále rovnako. "Nakoniec sa ešte ukáže, že pravdu má Katolícka cirkev," prebleslo mu hlavou. Tento prvý nečakaný dojem však zahnal od seba preč. 

Krízu viery začal prežívať pred šiestimi rokmi, keď počas letných prázdnin spracovával cirkevné dejiny piateho storočia. V histórii Chalcedónskeho všeobecného koncilu odhalil fakt, ktorý razom zbúral jeho hlavnú výhradu voči katolíckej doktríne o neomylnosti Cirkvi. So zdesením si uvedomil, že keď sa Eutyches v otázke Božej a ľudskej prirodzenosti Ježiša odvolával (podobne ako anglikáni) na predošlú literu učenia zo staršieho obdobia, bol odsúdený ako heretik na danom koncile, ktorý rozšíril predošlú dogmatickú definíciu, aby zachoval ortodoxné učenie, a to pod jednoznačným vedením Ríma. Stará formulácia viery musela dať prednosť konaniu živého učiteľského úradu v Cirkvi. Newman uvidel devätnáste storočie odrážať sa v piatom storočí ako v zrkadle. V tom historickom zrkadle zbadal aj svoj odraz a spoznal sa ako heretik. Anglikánska cirkev bola v pozícii východných cirkví, protestanti boli prívrženci herézy a Rím bol presne tam, kde je aj teraz.

Rozrušený Newman vtedy napísal kontroverzný článok, v ktorom sa usiloval o katolícku interpretáciu oficiálnych téz anglikánskeho učenia. Robil tak v domnení, že kresťan, ktorý v určitej miere súhlasí s Rímom, má stále svoje miesto v anglikánskom spoločenstve. Článok vyvolal búrku protirečenia. Liberáli sa naňho vrhli ako pri hone na bosorky a zúrivo sa domáhali, aby proti Newmanovi zasiahla anglikánska vrchnosť. Pod tlakom udalostí sa zriekol pôsobenia na oxfordskej univerzite a utiahol sa s niekoľkými nasledovníkmi do Littlemore.

Lenže ani tu mu jeho odporcovia nedali pokoj. Britská tlač si v ňom našla vďačný objekt senzácie. Časopis Punch mu okrem iného venoval niekoľko karikatúr. Na jednej z nich sa moľa s Newmanovými črtami tváre približuje k plameňu sviece postavenej na pápežskej tiare. Text pod obrázkom radil: „Uleť preč, hlúpa moľa!“ Niektorý dobrodinec útržok s karikatúrou nechal pod dverami v Littlemore, aby náhodou neušiel Newmanovej pozornosti.

Vstal potme zo stoličky a ponaťahoval si stŕpnuté telo. Vonku stále vytrvalo lialo. Pri pohľade z okna zablúdil v spomienkach k šťastným rokom na Oxfordskej univerzite, ktorú miloval. Predstavoval si tváre svojich priateľov a študentov. Myslel na mnohých sympatizantov Oxfordského hnutia. Vstupom do opovrhovanej Katolíckej cirkvi sa stane páriom vo vlastnej krajine. Definitívne príde o pozíciu, ktorú si za dvadsať rokov práce vybudoval v anglikánskej cirkvi, na univerzite aj vo verejnom živote. Nič z toho ho však netrápilo viac ako predstava, že sklamal ľudí, ktorých inšpiroval k záujmu o vieru. Ak vonkoncom nerátali s tým, že ho cesta viery dovedie do Katolíckej cirkvi, nezanevrú  na náboženský život úplne? Dlho zápasil s touto obavou, kým nenašiel vo svedomí istotu: „Boha musíme počúvať viac ako ľudí.“

Koncom predchádzajúceho roka sa rozhodol napísať knihu, v ktorej si dal za cieľ prekonať svoje pretrvávajúce ťažkosti týkajúce sa Katolíckej cirkvi. Obrátil v nej naruby svoj predošlý anglikánsky argument proti neomylnosti Cirkvi ako neželanému zdroju dogmatického vývinu. Keďže dejiny potvrdzujú dogmatický vývin ako súčasť historického vedomia Cirkvi, zákonite v nej musí existovať aj autorita, ktorá dokáže neomylne rozsudzovať autentický vývin od herézy. Túto „hypotézu na objasnenie ťažkosti“ Newman úspešne aplikoval na celú škálu historických faktov vo veci jednotlivých aspektov kresťanského učenia. Jeho slávna Esej o vývine kresťanskej doktríny už bola v tlačiarni a Newman bol rozčarovaný, že jej vydanie trvalo dlhšie, než očakával. V predslove neskôr uverejnil dodatok: „Medzičasom sa autor pripojil ku Katolíckej cirkvi. Pôvodne mal v úmysle, aby kniha vyšla skôr, než sa rozhodne pre tento krok. Ale kým bola v tlači, získal vnútornú istotu o pravdivosti jej konklúzie s takou jasnosťou, že nepotreboval dlhšie váhať. Hneď ako sa mu naskytla príležitosť, cítil, že nemá dôvod odkladať svoje rozhodnutie.“

Newman natŕčal uši, či nepočuje prichádzať očakávanú návštevu. Dlhé hodiny pociťoval iba odovzdanosť a trochu nervozity. Napätie posledných hodín zrazu celkom nečakane vystriedala hlboká radosť. „Slučka sa roztrhla a my sme na slobode,“ zašepkal sám pre seba slová žalmistu. Vzápätí mu prišiel na um verš básne, ktorú napísal pred dvanástimi rokmi na lodi, keď sa plavil späť domov po mori: „A ráno zbadám úsmev v tvári anjelov.“ Vlastne netušil, odkiaľ sa mu v tom verši nabral obraz anjelských tvárí, ale páčil sa mu ako vyjadrenie nádeje.

Kľakol pod krucifix a modlil sa: „Veď ma, nežné svetlo, keď ma obstupuje tma... nežiadam si poznať budúcnosť, stačí mi jeden krok. Nech robím čokoľvek, nech som kdekoľvek, nedám sa odradiť od lásky k Tebe. Hoci by celá moja práca vyšla nazmar, hoci by som prišiel o všetkých priateľov, hoci budem tápať, hoci skryješ predo mnou moju budúcnosť – Ty vieš všetko a ja budem v Teba stále dúfať.“

V hluku vytrvalého lejaku Newman zahĺbený do modlitby ani nezačul príchod konskej bričky. Strhol sa až na ozvenu hlasov z vedľajšej miestnosti. Pomaly vstal a vstúpil do predsiene ožiarenej plápolajúcim ohňom z kozuba. Newmanove oči si museli pomaly zvyknúť na jasné svetlo. V jeho žiare stál páter Barberi a sušil si mokrý kabát pri ohni. Newman ho z prítmia chvíľu pozoroval a potom k nemu odhodlane podišiel. Barberi sa obrátil k Newmanovi, počiatočné rozpaky prekrýval dobrosrdečným úsmevom. Newmana premohlo dojatie. Sklonil sa pred kňazom svätého života a pokorne ho prosil, aby vypočul jeho generálnu spoveď a prijal ho do Katolíckej cirkvi.  

Použitá literatúra:

Balthasar, Hans Urs von. Der antirömische Affekt. Freiburg: Herderbücherei, 1974.

Ker, Ian. John Henry Newman: A Biography. Oxford: University Press, 1995.

Martin, Brian. John Henry Newman. London: Chatto&Windus, 1982.

McGrath, Francis J. and Gerard Tracey. (eds.). The Letters and Diaries of John Henry Newman. Vol. 10: The Final Step (1 November 1843--6 October 1845). Oxford: Clarendon Press, 2006.

Newman, John Henry. An Essay on Development of Christian Doctrine. London: Longmans, Green, and Co., 1909.

_______. Apologia Pro Vita Sua. London: Longmans, Green, and Co., 1908.

_______. Meditations and Devotions. London: Longmans, Green, and Co., 1907.

_______. Verses on Various Occasions. London: Longmans, Green, and Co., 1903.

_______. The Via Media of the Anglican Church. Vol. 1: Lectures on the Prophetical Office of the Church.  London: Longmans, Green, and Co., 1901.