Desať rokov od prednášky Benedikta XVI. v Regensburgu

V úvode svojej reflexie (De, En, Sk) venovanej vzťahu medzi vierou a rozumom citoval Benedikt z diela prof. Khouryho, ktorý vydal edíciu dialógov medzi byzantským cisárom Manuelom II. a istým vzdelaným moslimom na tému kresťanstvo a islam. Diskutujúci spolu hovorili aj na tému svätej vojny: „Cisár sa obrátil na svojho oponenta s drsnosťou, ktorú považujeme za naprijateľnú“, tvrdí pápež „vo všeobecne centrálnej téme, ktorou je vzťah medzi náboženstvom a násilím, hovoriac: ‘Ukáž mi, čo nové priniesol Mohamed a nájdeš len zlé a nehumánne veci, ako je jeho príkaz mečom šíriť vieru, ktorú hlásal.‘“

Pápežov úvod určite vbudil pozornosť publika a následne aj vlnu reakcií svetových osobností i médií. Hoci je to z kontextu daného odstavca úplne zrejmé, pápež ešte aj v poznámke pod čiarov dodatočne uvádza: „V moslimskom svete boli nanešťastie tieto slová prevzaté ako moja osobná pozícia a vyvolali pochopiteľné rozhorčenie. Mám nádej, že čitateľ môjho textu môže hneď vidieť, že táto veta nevyjadruje môj osobný názor na Korán, ku ktorému mám rešpekt ako ku svätej knihe veľkého náboženstva.“

Cisár ďalej vysvetľuje, prečo šírenie viery pomocou násila nemá opodstatnenie. Násilie je nekompatibilné s prirodzenosťou Boha a aj s prirodzenosťou duše. Boh sa neteší z krvy a nekonať rozumne, v súlade s rozumom – σὺν λόγω – je v protiklade s Božou prirodzenosťou.

Pre cisára formovaného gréckou filozofiou je toto tvrdenie evidentné, ale podľa moslimského učenia Boh je absolútne transcendentný. Jeho vôľa nie je viazaná žiadnou z našich kategóriíí, teda ani rozumnosťou. Francúzsky islamológ Arnaldez poukazuje, že Ibn Hazm šiel ešte ďalej: Boh nie je viazaný dokonca ani jeho vlastným slovom a nič ho nenúti zjavovať nám pravdu.

Tu čelíme dileme tkvejúcej v otázke, ktorej sa nedá vyhnúť: Je presvedčenie, že ‘nekonať rozumne odporuje Božej prirodzenosti’ čisto grécka idea, alebo je to inherentná pravda? Ja si myslím, že jestvuje hlboká harmónia medzi tým, čo je grécke v najlešom zmysle slova a biblickým chápaním viery v Boha. Jánovo evanjeliu sa začína slovami: “Na počiatku bol λόγωσ”. Logos znamená oboje: slovo aj rozum. Stretnutie biblickej správy s gréckym myslením sa neudialo náhodou, ale možno hovoriť o intrinzickej nevyhnutnosti ich zblíženia (t.j. vyplývajúcej z ich vlastnej podstaty).

V neskorom stredoveku nachádzme v teológii trendy, ktoré sa usilujú rozdeliť túto syntézu medzi gréckym a kresťanským duchom. V protiklade k augustínskemu a tomistickému intelektualizmu povstáva voluntarizmus, ktorý hlásal, že my poznávame len Božie voluntas ordinata, a mimo nich je ešte veľká oblasť Božej slobody, vďaka ktorej Boh mohol urobiť všetko aj naopak.

Táto predstava Boha sa jasne blíži k spomínanej predstave Ibn Hazma, ktorá by mohla dokonca vyústiť do obrazu vrtošivého Boha, ktorý nie je ničím viazaný, dokonca ani dobrotou a pravdou. Božia transcendentnosť a inakosť sú take ohromné, že náš rozum a náš zmysel pre pravdu a dobro nie sú už viac autentickým zrkadlom Boha.

V protiklade k tomuto tvrdeniu viera Cirkvi vždy trvala na tom, že medzi Bohom a nami, medzi jeho večným Stvoriteľským Duchom a našim stvoreným rozumom, existuje reálna analógia (Lateránsky koncil, r. 1215). Skutočný Boh, ktorý sa nám dáva poznať ako Logos, a aj konal a stále koná σὺν λόγω, je na našej strane, miluje nás. Pavol hovorí: Láska prevyšuje poznanie. V dôsledku toho aj kresťanský kult Boha je λογικη λατρεία, uctievanie v harmónii s večným Slovom a naším rozumom (porov. Rim 12, 1).

Tézy kriticky očisťujúce integrálne časti kresťanskej viery od foriem gréckeho dedičstva volali po dehelenizácii kresťanstva. Toto volanie bolo v teologických diskusiách od začiatku novoveku stále dominujúcejšie. Malo tri fázy.

Dehelenizácia v prvej fáze sa spája s postulátmi reformácie v 16. storočí. Reformátori vidiac tradíciu scholastickej teológie boli konfrontovaní so systémom viery úplne podmienenom filozofiou. Viera sa už viac nejavila ako historické živé Slovo, ale ako jeden element bujnejúceho filozofického systému. V opozícii voči tomuto sa princíp sola scriptura snažil vidieť vieru v jej čistej prvotnej forme, tak ako sa ona nachádza v biblickom Slove. Metafyzika sa javila ako odvodená z cudzieho zdroja, od ktorého bolo treba vieru oslobodiť, aby sa viera stala viac sama sebou. Tento program bol neskôr Kantom posunutý k radikalizmu, ktorý reformátori vonkoncom nemohli predvídať: Myslenie treba dať bokom, aby sa vytvoril priestor pre vieru.

Liberálna teológia 19. a 20. storočia ohlásila druhú etapu procesu dehelenizácie. Ústrednou myšlienkou bol návrat k človekovi Ježišovi a jeho jednoduchému posolstvu. Ono bolo považované za kulmináciu náboženského vývoja ľudstva. Cieľom bolo priviesť kresťanstvo späť ku harmónii s moderným rozumom oslobodzujúc ho od takých zdanlivo filozofických a telogických elementov, ako sú Kristovo božstvo a trojjediný Boh.

Pre naše úvahy sú kľúčové dva princípy, ktoré povstali vtomto období: Iba ten druh istoty, ktorý vychádza zo súhry matematických a empirických prvkov, možno považovať za vedecký. Čokoľvek, čo sa chce nazývať vedou, musí byť merané týmto kritériom. Po druhé, táto metóda vo svojej najvnútornejšej podstate vylučuje otázku Boha robiac ju nevedeckou alebo pre-vedeckou.

Z tohto uhla pohľadu by akýkoľvek pokus udržať teológiu vedeckou končil redukciou kresťanstva na fragment seba samého. Naviac, ak veda ako celok je len toto, potom sa sám človek redukuje a zbavuje sa špecificky ľudských otázok o svojom pôvode a konečnom určení. Tieto otázky nemajú viac miesto v kolektívnom vedomí definovanom „vedou“ a sú vyhostené do sféry subjektivity.

Subjekt potom rozhoduje na základe jeho skúseností, čo považovať za obhájiteľné v náboženských veciach. Subjektívne „svedomie“ sa stáva jediným arbitrom v určovaní toho, čo je etické. Týmto spôsobom etika a náboženstvo strácajú svoju silu vytvárať spoločenstvo a stávajú sa totálne osobnými záležitosťami. Takýto stav je nebezpečný pre ľudskosť, ako vidíme v znepokojujúcich patológiách vzťahu náboženstva a rozumu, ktoré nevyhnutne prepuknú vždy, keď je rozum zredukovaný tak, že sa ho otázky náboženstva a etiky viac netýkajú.

V súčasnosti prebieha tretia fáza dehelenizácie. Vo svetle našej skúsenosti s kultúrnym pluralizmom sa dnes často hovorí, že syntéza s helenizmom, ktorá sa udiala v rannej Cirkvi, bola iba počiatočnou inkulturáciou, ktorá by nemala byť záväznou v iných kultúrach. Súčasné kultúry majú právo, aby sa vrátili k jednoduchému posolstvu Nového Zákona, ktoré predchádzalo spomínanú inkulturáciu, a aby ho inkulturovali nanovo v ich osobitnom milieux. Nemožno povedať, že táto téza je jednoducho falošná, ale je len nahrhubo opracovaná, chýba jej precíznosť. Pravdaže, sú isté elementy vo vývoji prvotnej Cirkvi, ktoré nemusia byť integrované vo všetkých kultúrach, avšak fundamentálne rozhodnutia týkajúce sa vzťahu medzi vierou a používaním ľudského rozumu sú trvalými časťami viery ako takej.

Tento môj pokus o kritickú rozpravu venovaný modernému rozumu nemá nič spoločné s pretáčaním dejinných hodinových ručičiek späť do časov pred osvietenstvom a zamietnutím pohľadov modernej doby. Mojim úmyslom nebolo ani historické škrtanie či negatívny kriticizmus, ale rozšírenie konceptu rozumu a jeho aplikácií. Zatiaľ čo sme potešení novými možnosťami, ktoré sa otvárajú ľudstvu, vidíme zároveň aj nebezpečenstvá povstávajúce z týchto možností. Musíme sa pýtať seba samých, ako ich môžno prekonať. Uspejeme, ak viera a rozum pôjdu spolu novou cestou, ak prekonáme nami nastolenú limitáciu rozumu iba na empirickú overiteľnosť a ak znova odkryjeme jeho rozsiahle horizonty. Iba tak sa staneme schopnými ozajstného dialógu medzi kultúrami a náboženstvami, ktorý je dnes tak urgentne potrebný.