Pravoslávna Hercegovina zmáčaná krvou mučeníkov

V druhej polovici februára sme boli pozvaní na „Spomienku na vladyku Atanasija 2025“, významného pravoslávneho teológa a vladyku, ktorý v roku 2017 navštívil aj Slovensko. Toto podujatie sa k výročiu jeho smrti konalo už po štvrtýkrát v meste Trebinje (Bosna a Hercegovina). Je to v regióne Republika Srbská, na juhu tohto nového štátu, ktorý vznikol po balkánskej vojne v 90. rokoch na teritóriu bývalej Juhoslávie. Cieľom bolo spoločné nažívanie troch etník: Srbov, Chorvátov a tzv. bosnianských moslimov, čo sú vlastne Srbi, ktorí prijali islam.

Ešte predtým ako sme boli hosťami prvej relácie o vladykovi Atanasijovi sme si spolu s michalovsko-košickým vladykom Jurajom a jeho archidiakonom Marošom Hoptom pozreli neďaleké mesto Dubrovník. Dnes síce patrí Chorvátsku, ale v minulosti boli Dubrovníčania samostatnou republikou, ktorá udržiavala dobré vzťahy so srbskými panovníkmi, Byzanciou, ba dokonca aj Turkami za Osmanskej ríše. Dobil ho veľmi prefíkaným spôsobom až Napoleon. V tomto prístavnom meste a obľúbenej dovolenkovej destinácii dnes žije okrem Chorvátov aj asi 3000 pravoslávnych Srbov a tak naše prvé kroky smerovali do tunajšieho pravoslávneho chrámu Blahozvestovania Presvätej Bohorodičke, kde nás privítal miestny duchovný. Úzkymi uličkami starobylého mesta, ktoré bolo v tomto období ľudoprázdne sme sa pobrali k hlavnému vstupu doň od prístavu, kde nám bola vysvetlená rafinovaná obrana mesta pred nepriateľmi z mora. Hlavnom ulicou, pod ktorou je dnes morská hladina, nakoľko boli ulicou prepojené dva brehy pevniny, sme šli navštíviť františkánsky kláštor s vlastnou lekárňou, kde sa už po stáročia vyrábajú podľa špecifického receptu liečivé masti. Tunajší predstavený nám ukázal aj ich múzeum so starobylými ikonami, knihami, bohoslužobnými predmetmi, či náradím na výrobu liekov.

Po chutnom obede v reštaurácii s výhľadom na Jadranské more sme mali tú česť pokloniť sa najväčšej svätyni tohto mesta. V tunajšej rímskokatolíckej katedrále sa totiž nachádzajú ostatky ochrancu Dubrovníka a veľkého svätca Vlasija (Blažeja) Sebastijského. Miestny kňaz nás zaviedol do sakristie, kde sa okrem hlavy, ruky a nohy tohto svätca ochraňuje obrovské množstvo rôznych iných relikvií. Jednou z nich je napríklad aj perinka, do ktorej bol zavinutý náš Spasiteľ Isus Christos.

Na druhý deň sme sa s vladykom Jurajom a jeho diakonom rozlúčili a my sme s otcom Petrom Savčakom pokračovali v pobyte v Hercegovine ďalej. V piatok ráno sme sa zúčastnili sv. Liturgie v neďalekom monastieri Duži a s tunajším igumenom Teofilom sme pospomínali na vladyku Atanasija a na niektoré zážitky s ním.

V popoludňajších hodinách sme sa s požehnaním vladyku Dimitrija pripojili k delegácii dvoch ruských metropolitov – tverského a kašinského Amvrosija a  saranského a mordovského Zinovija, s ktorými sme navštívili dve veľké svätyne neďaleko mesta Mostar.

Prvou z nich bol chrám, ktorý je postavený nad hrobom mučeníkov v blízkosti obce Prebilovci. To, čo sa v tejto srbskej dedine udialo v auguste 1941 je jeden neuveriteľne krvavý a sadistický masaker, ktorý na ženách, deťoch a starých ľuďoch spáchali Ustašovci - chorvátske ultranacionálne fašistické politické hnutie hlásiace sa ku katolíctvu. Od 1000 do 1500 ich členov vtrhlo do dediny 4. augusta 1941 a tým najhrôzostrašnejším spôsobom plienilo, znásilňovalo a zabíjalo pravoslávnych Srbov. Z 994 obyvateľov zabili 826, zachránili sa hlavne chlapi, ktorí nenocovali doma zo strachu pred Ustašovcami.

Najväčšie jatky však mučitelia vykonali v miestnej škole (čo neskôr dosvedčili niektorí preživší, ale aj taliansky generál Alexander Luzana, ktorý tam krátko nato prišiel). Chorvátski mučitelia vyberali z kočíkov bábätká a pred očami ich matiek im rozbíjali hlavy o stenu školy. Niekoľko hodín vnútri na striedačku znásilňovali učiteľku Stanu Arnautovič a potom ju pred očami žiakov zabili. Nato znásilňovali pred ich matkami aj osemročné dievčatká a do toho im hrali nasilu privlečení cigáni. Tragické je, že sa na týchto zverstvách zúčastňoval aj rímskokatolícky farár. Deťom následne poodrezávali hlavy a položili ich na lavice v triedach. Na telíčkach rozrezali bruchá a črevá povešali po miestnosti ako vianočnú ozdobu. Podľa talianskeho generála tam bolo množstvo múch a neznesiteľný smrad. Niekoľko stoviek ľudí Ustašovci odviezli do neďalekej obce Šurmanci, kde ich v jame „Golubine“ niekoľko hodín zaživa pochovávali. Podľa údajov tam bolo hodených: 237 detí a 233 žien. Takýchto jám so zavraždenými Srbmi bolo viacero, ale na príkaz komunistickej vlády bolo zakázané ich otvárať a tak boli zabetónované.

V roku 1990 boli organizácie, ktoré vybrali tisíce ľudských pozostatkov z mnohých masových hrobov, ale v balkánskej vojne títo zavraždení mučeníci trpeli opäť. V Prebilovciach bol hrob so Srbmi chorvátskou armádou vyhodený do vzduchu a celá dedina bola v júni 1992 vypálená. Prebilovskí mučeníci boli Srbskou pravoslávnou cirkvou kanonizovaní za svätých 6. augusta 2015.

Dnes sa tu nachádza chrám Vzkriesenia Isusa Christa, pod ktorým je uprostred jama s ich kosťami, ktoré sa po výbuchu zachovali. V obci žije dnes niekoľko desiatok Srbov a v škole je urobená pamätná miestnosť s fotografiami a článkami na pamiatku tu zavraždených Srbov.

Naša delegácia sa presunula na ďalšie miesto zavraždenia Srbov. V obci Žitomisliči, ktorá je len zopár kilometrov od katolíckeho putovného miesta Medžugorie, sa nachádza pravoslávny monastier zo 16. storočia, ktorý však koncom roka 1941 vyplienili a zapálili chorvátski Ustašovci a Nemci. Zachoval sa iba chrám. Ešte predtým však v júni toho istého roka Ustašovci vyvraždili celé bratstvo monastiera a všetkých (asi 15 mníchov) hodili do Vidoňskej jamy. 3. februára 1991 boli žitomisličskí mučeníci slávnostne pochovaní. Dielo skazy však na monastieri dokončili potomkovia vrahov svätých mučeníkov, keď chorvátske sily v júni 1992, vtedy už ženský monastier, úplne spálili a zničili. V roku 2005 sa však monastier obnovil a mučeníci boli taktiež kanonizovaní.

S požehnaním miestneho vladyku Dimitrija sme dostali ostatky mučeníkov z Prebilovcov a do pravoslávneho chrámu v Hrabskom (okr. Bardejov), ktorý sa teraz taktiež obnovuje, dostal jeho duchovný správca aj mošči zo Žitomisličských mučeníkov.

Deň sme zakončili v krásnom historickom meste Mostar, kde bolo istý čas sídlo zahumsko-hercegovinsko-primorskej eparchie, ale neskôr bolo vrátené do mesta Trebinje. Pozreli sme si tu chrámy aj historický most cez rieku Neretva.

Nasledujúci deň bol našim hostiteľom a šoférom otec jeromonach Michajlo, igumen monastiera sv. Archanjelov pri meste Prizren v Kosove a Metochii. Najprv sme sa zúčastnili sv. Liturgie v monastieri Tvrdoš, kde je pochovaný vladyka Atanasije. Po skvelom obede nás otec Michajlo zobral do monastiera sv. Petra a Pavla neďaleko Trebinje. Je to dnes ženský monastier, v ktorom pred vyše 20 rokmi trávili niekoľko letných týždňov aj dievčatá zo Slovenska. Bolo veľmi milé, že si na nich po tak dlhom čase sestry pamätali.

Nakrátko sme sa ešte zastavili v monastieri sv. Georgija pri obci Župci. Je obdivuhodné, že tu aj s minimálnym počtom bratov a tiež minimom financií rastú nové monastiere, alebo sa obnovujú starobylé.

Posledný monastier, ktorý sme dnes navštívili sa volal Dobričevo a chrám v ňom je zasvätený sv. Nikolajovi. Nachádza sa 12 km od Trebinje a na terajšie miesto bol rozobratý a prenesený v roku 1965, keď sa stavala vodná nádrž. Na pôvodnom mieste bol postavený v 13. storočí, ale na základoch ranokresťanského chrámu. Predstavenou je tu Grékyňa Tekla, ktorá do Hercegoviny prišla pod duchovné vedenie vladyku Atanasija. V Grécku často navštevoval sv. Porfírija, ale aj v Srbsku sv. Justína. V monastieri je s ňou aj sestra Justína, ktorá bola mojou spolužiačkou počas online hodín byzantského spevu, ale až tu som sa dozvedel, že je práve v tomto monastieri. Táto návšteva nás tak nadchla, že sme sa tu vrátili aj v deň nášho odletu z Hercegoviny a slúžili sme tu svätú Liturgiu. Rozprávanie matky Tekly o vladykovi Atanasijovi, ale aj sv. Porfírijovi a sv. Justínovi bolo ohromné.

S otcom Michajlom sme na kopci s prekrásnym výhľadom na mesto Trebinje navštívili ešte jeden z chrámov a deň, bohatý na návštevu svätýň sme zakončili pri pohári skvelého vína, ktorým je Trebinje známe.

Sme nesmierne vďační všetkým našim hostiteľom za ich prejavenú lásku, ktorú sme cítili na každom kroku, kde sme sa na tejto mučeníckou krvou zmáčanej zemi pohli. Nech im Boh pomôže žiť tu naďalej už len v mieri a porozumení so všetkými susedmi.