Prečo naše deti nemajú smartfón

Hneď na úvod vám poviem jedno tajomstvo, ktoré nás zahalí do ešte väčšieho tmárstva: naša 9-členná domácnosť už desať rokov disponuje len jediným mobilným telefónom. Je to taká naša “pevná linka”, ktorú mám v správe väčšinou ja. I keď v najbližších mesiacoch asi stratí svoje monopolné postavenie, verte, že sa bez väčších problémov dá žiť aj takto.

Ako je to možné? Čo tá nemá muža? Veď mám, ale manžel musel byť v predchádzajúcej práci stále na telefóne, a to nám už poriadne “kapalo na centrálny nerf“, ako zvykne hovoriť náš známy z Čadce. Mobil proste daroval a odvtedy si žijeme pokojnejšie. Väčšinou ani neviem, kedy príde muž z práce. Značne mi to vypustilo paru, pretože ak mi povedal, že príde o 17:00, tak už o 17:01 som mu hystericky volala, kde je a čakala ho s valčekom v ruke. Takto si žijem nič netušiac a spokojne. Aj spolužiaci a kamaráti našich detí si už zvykli používať túto “pevnú linku”. I keď si nikdy nemôžu byť celkom istí, či im neodpisujem ja (muhahaha).

Vždy, keď stojíme pred nejakou výchovnou výzvou, rozoberieme si ju s mužom na drobné a hľadáme optimálne riešenie, každému dieťaťu šité na mieru. Skúmame pre a proti, modlíme sa za to a riešime to aj spolu s deťmi. Pýtame sa na ich názor, rozprávame sa o tom, a nakoniec ako rodičia rozhodneme tak, aby dobre bolo. V prípade mobilov a sociálnych sietí tomu nebolo inak. Prečítali sme si s nimi nejaké odborné články, pýtali sa ich, čo vidia v škole, na ulici, aké ovocie to má u ich kamarátov, na čo by mobil konkrétne potrebovali atď. A nebola to jednorazová záležitosť. 

Veľa dobrého materiálu k danej téme sme si prečítali aj tu na Postoj-i. Napríklad, že „99 percent detí nepoužíva mobilné telefóny na to, aby sa učili…” ale „používajú ich na sociálne siete, videohry, na surfovanie, pornografiu a šikanovanie. Ich mozgové schopnosti sa nevyvíjajú.” Alebo neurológ Stránský hovorí, že „nie je žiadny rozdiel u detí v používaní digitálnej technológie a užívaním inej návykovej látky.” Objavujú sa stále ďalšie a ďalšie výskumy, ktoré potvrdzujú neblahý vplyv digitálnych technológií aj na vyučovací proces. Mobily na školách sú zakázané takmer už v každej štvrtej krajine sveta, pretože „deti mobily rozptyľujú už len tým, že ich majú pri sebe. A aby sa sústredenie dieťaťa navrátilo po používaní mobilu, je potrebných dvadsať minút…” Nehovoriac o vplyve žiarenia, modrého svetla na kvalitu spánku a následnú dlhodobú únavu detí, ktoré do noci scrollujú aj v posteli. Nedostatok pohybu zas môže viesť ku zdravotným problémom, ďalej deti ľahko môžu naraziť na nevhodný obsah alebo osoby a o reálnych kamarátov a život prestanú mať záujem. A my by sme boli radi, keby dobre využívali čas a hýbali kostrou aj mozgom.

Ako kresťanskí rodičia v prvom rade pozeráme na cieľ našej výchovy, a tým je vychovať charakterného občana tohto štátu a blaženého obyvateľa neba (Don Bosco). Všetko, čo tento cieľ ohrozuje, sa snažíme odstrániť, a čo tomuto cieľu napomáha, podporiť. Nie, nie sme proti pokroku ľudstva, ktorý je v službách človeka a uľahčuje mu prácu. Tak ani ja už neperiem v potoku, používame internet a sviečky zapaľujeme len na hroboch. Aj smartfón a internet majú mnohé dobré využitia, avšak musí to mať svoj poriadok a dieťa určitú zrelosť, aby s digitálnymi technológiami vedelo správne narábať. Ani my dospelí často nie sme v tomto deťom príkladom. Ja sama som si na desať rokov zrušila účet na Facebooku, lebo som tam trávila neprimerane veľa času (momentálne ho mám na skúšku už pár týždňov otvorený:)). Niekto možno povie, že „šak to decko nemôžeš chrániť pred všetkým do nekonečna, samo musí tomu čeliť!” Môže byť, len to potrebuje správne načasovanie. Je rozdiel, či dáte dieťaťu mobil v pre neho nebezpečnom období alebo potom, keď už vidíte, že je “stabilizované”. Je rozdiel dať mu ho a nastaviť pravidlá, alebo sa nechať dotlačiť mantrou - veď všetci ho už majú - a ďalej nič neriešiť. Za zmienku stojí i to, že aj najväčší priekopníci digitálnych technológií vo svete, ako je Bill Gates a Steven Jobs, obmedzovali svojim deťom čas strávený na týchto zariadeniach. Deti Billa Gatesa dokonca mohli používať smartfón, až keď dovŕšili 14 rokov. A keď sa Stevena Jobsa pýtali, čo hovoria jeho deti na nový iPad, tak povedal že nič, lebo ho ani neskúšali. A tí, ktorí ich vyrábajú, asi najlepšie vedia, aké dokážu byť technológie nebezpečné.

Ale poďme teda k tým našim deťom. Vekovo to máme takto - 16, 14, 12, 10, 7, 4 a 1 (ako vidíte, spomaľujeme). Výchovná skúsenosť nám hovorí, že keď dieťaťu dáme, čo chce a vychádzame mu čím viac v ústrety, ovocie nie je vďačnosť a spokojnosť, ale práve naopak. Nevďačnosť a ešte väčšie nároky. Rodič, hlavne matka, pod tlakom vyčerpanosti a neustálych impulzov má tendenciu ísť s deťmi do kompromisu a poľaviť v hraniciach, o ktorých vie, že by ich mala držať. Proste ju to prevalcuje. Poznám ten pocit, keď máte chuť dieťaťu zniesť aj modré z neba, len aby už bolo konečne spokojné, usmievalo sa a ako bonus bolo ešte aj ticho. Ich radosť je naša droga. Ak to však ide na úkor výchovy, je to chyba. Akoby sme povedali: „No dobre, tak tady máš ty sirky a di si hrát do stohu!” A dúfame, že to dobre dopadne. Nedá sa nič robiť, ale musíme ísť do rizika, že deťom sa niečo nebude páčiť. Samé si s tým neporadia, lebo, musíme si priznať, dnešné deti nie sú žiadni kandidáti na svätorečenie (teda, moje sú, samozrejme:)).

Otázka, či dať nášmu dieťaťu mobil, kým je v škole na prvom stupni, vôbec ani nepadla. To sme mali v sebe vyriešené a jasné. Aj deti. Druhý stupeň už bol trochu zložitejší. Keď naša prvá dcéra Mária prišla do puberty (7.-8. ročník), podľa jej vlastných slov to bola trochu kríza. Naše rozhodnutie, že nebude mať mobil, neprijala veľmi nadšene. „Všetci surfovali a ja som nemala čo robiť.” Ale v deviatke to prijala a pochopila, a ako sama vraví, je nám vďačná, že sme jej mobil nedali. Sebakriticky priznala, že v tých 12-13 rokoch by ho nebola schopná dobre využiť (zlaté decko!). Dnes je v druhom ročníku na gymnáziu a s posmechom sa kvôli tomu nestretáva. Viacerí rovesníci jej bez irónie povedali: „Mária, to si vyhrala!” alebo „Buď rada!” Samozrejme, toto naše rozhodnutie jej prinieslo veľa obmedzení a náročných situácií, ale benefity z toho, že mobil nemá, sa nám zdali vždy väčšie. Spomínam si na úsmevnú príhodu, ktorú mi Mária nedávno rozprávala. Kvôli nejakým školským povinnostiam doniesla do školy náš parádny iPad a spolužiak sa tomu veľmi “čudil” (krčmárikovský novotvar vzniknutý spojením slov čudoval sa a díval sa) a vraví: „Ja som si myslel, že preto nemáš mobil, lebo vás je veľa detí…” Čiže pre to, že sme “socky”. Ale nie je to tak. Teda, nie že by sme neboli socky, ale to nie je ten dôvod, prečo nemá mobil :).

Druhorodený synátor je teraz deviatak. Pred pár dňami som sa ho znova pýtala, ako svoj bezmobilový status berie. „Som s tým v pohode. Je to zabíjanie času. Akože, rád by som ho mal, ale svojim deťom by som ho tiež nedal” (zlaté decko 2!). Naše mladšie deti mobil vôbec neriešia, hoci ho má drvivá väčšina spolužiakov. 

Aby som len “nemachrovala”, musím dodať, že to, že nemajú mobil, je aj preto, že všetko v okolí majú na pešo - školu, hudobné, jazykovky, krúžky… Nemusím ich nikam voziť. Vždy viem, kde sú. Logisticky jednoduché. Nepotrebujem sa nutne s nimi “spájať”. Poprípade sa to dá vyriešiť aj “volacími hodinkami”. Možno raz. Teraz si zatiaľ môžem užívať život bez túžby vytrhnúť im mobil z ruky a hodiť ho “zapučať do potoka” alebo hrať hru, kto sa s ním prvý trafí do vedra s vodou. Namiesto toho môžem dnes deťom skôr s vnútorným uspokojením dohovárať: „Zlez už z toho bicykla!“ „Odlož už tú knihu!“ „Poďte konečne dnu!“ 

A kedy je vhodné dať dieťaťu smartfón? To vie najlepšie pozorný rodič po porade s Vyššou Mocou. Ale mali by sme pamätať na príslovie: „Príležitosť robí zlodeja.” Pápež Pius XI. v encyklike O kresťanskej výchove mládeže píše, že „predovšetkým mládež upadá do neresti zo slabosti vôle, ktorá je vystavená nástrahám” a „…je nutné vzďaľovať zlé príležitosti”, pretože mládež „sa poddá a nakloní k zlému ako vosk.”

„Vedenie a výchova mládeže je umenie všetkých umení a vedou všetkých vied,” hovorí svätý Gregor Naziánsky. Veru, je to tak. Nie je to vôbec jednoduché a rodič niekedy ani nevie, ako na to. Ale ak chce ísť za dobrom, nikdy nie je sám a nikdy to ešte nie je celkom stratené. V tomto mu môže podať pomocnú ruku dobrá škola, i Cirkev, ktorá má mnohé prostriedky k tomu, aby nasmerovala naše deti na správnu cestu (sviatosti, spoločenstvo veriacich kamarátov, príklady svätých, atď…). Nestraťme tie naše deti! Potrebujú našu pomoc. Zabojujme za ne! Dieťa sa nemusí vykúpať v každej špine, aby sa z toho poučilo. A nikdy to ani nie je záruka, že sa poučí a že sa z tej špiny vôbec dostane. Nech sú múdri v dobrom a neskúsení v zlom (Rim16,19b). A to, čo je dobré, neurčuje väčšina, ale Boh. Preto urobme to, čo považujeme za správne, nepoddajme sa tlaku väčšiny a okolnostiam. Objavme krásu toho neísť s davom, ísť proti prúdu a predsa sa cítiť ako ryba vo vode - lebo viem, prečo tak konám a stojím si za tým. Aby sme raz s deťmi mohli radostne zvolať ako František z Assisi: „Pozrite sa, toto všetko nemusíme mať!”