Dovoľte mi mať viac detí

Počas štúdia na vysokej škole som sa raz vracala z duchovnej obnovy a svojim vyjaveným spolubývajúcim som víťazoslávne oznámila, že som stretla svojho budúceho manžela. Moje „proroctvo“ potvrdili dvaja svedkovia o 2,5 roka pri oltári. Otázka prijatia detí pre nás nebola tabu - vedela som, že manžel chce asi päť detí, ja som chcela aspoň tri (nakoniec to vyzerá tak, že medzi spomínané čísla dáme plus:)). Mala som dobrú prácu v rádiu a prijali ma na doktorát, no príchodu bábätka sme sa nijak nebránili, a tak sme si už o pár mesiacov do nášho pomyselného rodinného denníka písali prvé dve čiarky. 

Aj keď ma pôrodná bolesť zaskočila (až neskôr som pochopila, že v porovnaní s výchovou to bola prechádzka ružovým sadom), ako Písmo píše, rýchlo som zabudla a detí pribúdalo. Lenže s pribúdajúcimi deťmi prichádzali aj rôzne reakcie okolia. Ešte tie tri deti ľudia pochopia. Od štvrtého sa ich pochopenie priamoúmerne oslabuje. Nevedia, koho majú skôr ľutovať – či mňa, či deti, či planétu (tí, ktorí ma poznajú, tak aj muža). Niektorí skúmajú našu farbu pleti, iní vierovyznanie. „No, už aj hádam bolo dosť, nie?”; „To ste plánovali?”; „Tebe sa nechce do roboty, že?”; „A to každé vaše dieťa má svoje lôžko?” Susedovci vedia tiež niekedy povzbudiť: „Čo sa ten váš manžel nevie ovládať?”; „Okolo vás sa človek aj bojí prejsť, aby sa vás náhodou nedotkol a neostali by ste zas tehotná!” Asi pri piatom tehotenstve mi môj gynekológ vraví: „No čo, Monča, a máme aj nejaký strop?“ Vlastný tatino sa ma pri oznámení ďalšieho vnúčaťa opýtal, či je to dobrá správa alebo zlá. 

Možnosť, že by sme naozaj tie deti chceli a že sa z nich skutočne tešíme, akoby nebola v ponuke. Kdekoľvek prídeme, cítime na sebe tie oči. V lete počas dovolenky sme si všimli, ako sa nás okoloidúci snažili porátať. Manžel mi navrhol, aby sme si dali vyrobiť tričká s nápisom: „Je ich sedem a áno, naozaj sú to všetko naše deti.“

Musím sa však priznať, že ma spomínané reakcie vôbec neprivádzajú do rozpakov. Skôr naopak. Ja "machrujem". Vykračujem si hrdo ako majsterka sveta, druhá v okrese. Raz som knokautovala aj nášho suseda, keď som ho asi pri siedmom tehotenstve predbehla oznámením: „Pán sused, čakáme bábätko! Gratulujete mi?“ Úsmev mi opätoval a trochu zaskočený odpovedal:     „Aa-ale pravdaže!“ 

No napriek tejto mojej radosti z detí ma nedávno prekvapila jedna vec. Ako kresťanskí rodičia máme vo zvyku deťom (ne)nápadne podsúvať kvalitnú literatúru vo forme životopisov svätých alebo tým starším aj jednoduchšiu teológiu, aby mohli čo to porásť vo svojej katolíckej viere. Jednou z takýchto kníh bol aj životopis svätej Zélie Martinovej, mamy známej Terézie z Lisieux. Hneď na prvých stránkach knihy mi vyrazila dych a slzy do očí jej modlitba: „...vstúpim do manželstva, aby som tak naplnila Tvoju svätú vôľu. Preto Ťa úpenlivo prosím, daj mi veľa detí...“ Daj mi veľa detí... Ona sa úpenlivo modlila, aby jej Pán dal veľa detí! Nie je to neuveriteľné? Nikdy predtým som sa s takým niečím nestretla. Existuje dnes ešte vôbec takáto túžba? Nestratili sme tú radosť z nového života? Tú dôveru v Božiu Prozreteľnosť? Pane, daj mi veľa detí… Veľmi ma to povzbudilo. Z kontextu knihy ďalej vyplýva, že Zélia túžila po deťoch hlavne preto, aby ich všetky mohla vychovať pre nebo. Nové duše pre Boha. Tiež to nie je zlý nápad, že? 

Keď sa ma niekto spýta, ako to zvládame, tak položartom odpovedám, že tie staršie deti sa starajú o menšie a my s mužom len kávu pijeme. Niekedy je to naozaj tak. A niekedy si tú vodu na kávu preváram trikrát a nestihnem si ju do večera ani zaliať. Napriek všetkým ťažkostiam je to krásne povolanie, a nič krásne bez kríža neexistuje. Preto mi, prosím, dovoľte mať viac detí a skúste uveriť, že ja som z toho v pohode a nemenila by som.