90 rokov od smrti prvého navrátilca z kléru únie do Pravoslávia otca I. Chanáta

V sobotu, 24. augusta 2024 uplynulo 90 rokov od blaženej smrti jedného z prvých gréckokatolíckych duchovných na Slovensku, ktorí sa v minulom storočí vrátili z únie do Pravoslávnej cirkvi. Na cintoríne v Čertižnom, kde je otec Irinej Chanát pochovaný a kde pôsobil ako gréckokatolícky a potom ako pravoslávny duchovný, za neho slúžilo parastas niekoľko duchovných v čele s arcidekanom pre okres Medzilaborce a Stropkov prot. Alexandrom Zalevským aj za prítomnosti príbuzných otca Irineja.

Otec Irinej Chanat z Čertižného prijal Pravoslávie v Chuste ako gréckokatolícky duchovný spolu s otcom Josifom Surgentom z Pisanej v roku 1930. Až do svojej smrti v roku 1934 pôsobil ako medzilaborecký arcidekan. Často sa objavuje na fotografiách spolu s archimandritom Vitalijom a bratmi ladomirovského monastiera. Zúčastnil sa aj zjazdu pravoslávneho duchovenstva v Ladomirovej 21. apríla 1931 za účasti archimandritu Vitalija (Maximenka), ale aj protosynkela Justína Popoviča (prepodobného Justína Čelijského), vtedajšieho tajomníka srbského episkopa Josifa, administrátora mukačevskej eparchie, na ktorom bol posvätený pozemok na stavbu bohosloveckého seminára v Ladomirovej. V novembrovom čísle dvojtýždenníka Pravoslavnaja karpatskaja Rus z roku 1930 je zmienka, že Čertižné navštívil ruský montrealský vladyka Joasaf z Kanady. V dome profesora G. J. Gerovského, kde mali pravoslávni dočasný chrám slúžil s o. Irinejom a mníchmi z Ladomirovej sv. Liturgiu 28. októbra 1930. V tých istých novinách (č. 18/1931) je opísaná návšteva srbského vladyku Josifa a jeho tajomníka protosynkela Justína Popoviča v Čertižnom, kde vladyka slúžil sv. Liturgiu pod holým nebom medzi starými lipami. Taktiež tam boli posvätené zvony, ktoré pre Čertižné podaroval Jakov Kulik z USA.

Kvôli návratu do viery svojich predkov však otec Irinej trpel veľké urážky, súdenia a útrapy zo strany gréckokatolíckeho biskupa Gojdiča a niektorých gréckokatolíkov, ktoré sú veľmi podrobne opísané v novinách Pravoslávna Karpatská Rus (v ročníkoch 1930-31). Že jeho návrat k pravoslávnej viere nebol len unáhleným riešením sporu so svojim biskupom, ale že celý život túžil stať sa pravoslávnym, môžeme najlepšie vidieť z jeho životopisu.

Protojerej Irinej Ivanovič Chanát sa narodil v Jakubanoch (okr. Stará Ľubovňa) 14 októbra 1857. Jeho otec Joann bol svjaščenik, matka sa volala Antónia. Základnú a strednú školu navštevoval v Levoči s dobrým prospechom. Potom bol gréckokatolíckym biskupom Nikolajom (Tóthom) prijatý do kléru a poslaný na rímskokatolícky bohoslovecký seminár v Ostrihome, kde však zostal iba dva roky. Kvôli svojmu rusínskemu povedomiu tu totiž mal roztržky nielen so spolužiakmi – Maďarmi, ale aj s profesormi. Tento národnostný konflikt viedol k tomu, že ho takmer vyhodili zo seminára; dokonca už vtedy uvažoval, že prejde na štúdia do srbského budimského pravoslávneho seminára. Konflikt sa síce vyriešil zmierením, predstavení zakázali študentom provokovať ho, ale napriek tomu podali negatívnu informáciu jeho biskupovi Tóthovi, ktorý sa mu vyhrážal, že ho vylúči z kléru, ale ako trest ho naspäť poslal do toho istého seminára aj do druhého ročníka. Tretí ročník študoval v Užhorode a štvrtý ukončil v Prešove v roku 1881. V prešovskom seminári mu skonfiškovali pravoslávne knihy, z čoho mal opäť nepríjemnosti. V tom istom roku zomrel jeho otec.

V roku 1882 sa Irinej oženil s Irinou Ant. Vislockou, dcérou svjaščenika z Orlíka. V tom istom roku zomrel biskup Tóth a na jeho miesto nastúpil Ján Vali, ktorý bol Maďar pochádzajúci z kalvinskej rodiny. Ten ho vysvätil na duchovného 3. decembra 1883 a krátko nato bol ustanovený za pomocníka starému kňazovi Gabrielovi Tizedymu (predtým „Desiatnik“) do rodnej dediny Jakubany. Po piatich mesiacoch ho vymenovali za duchovného správcu v obci Kremná (okr. Stará Ľubovňa), kde pôsobil takmer 16 rokov. Tu si nechal narásť bradu, pochovával zosnulých v kamilávke a slúžil podľa pravoslávnych zvyklostí, napríklad nespomínal pápeža a symbol viery „Viruju“ hovoril bez vsuvky “filioque” (iže ot Otca „i Syna“ ischoďaščaho).

Na začiatku roka 1899 zomrel otec Julij I. Stavrovský-Popradov, duchovný v Čertižnom. Na jeho miesto určil Adolf I. Dobrianský (významný rusínsky buditeľ, politik, spisovateľ, etnograf a ideológ návratu uniatov do Pravoslávia), ktorý sa staral a pomáhal v čertižňanskej cerkvi, práve otca Irineja. To veľmi nebolo po vôli biskupa Valiho, ale keďže to nemalo žiadne kánonické prekážky, musel tak urobiť v roku 1900.

O rok neskôr, 19. marca 1901 zomrel v Insbrucku spomínaný rusínsky patriot Adolf Dobrianský. Podľa svojho želania bol prevezený a pochovaný v Čertižnom, kde otec Irinej zvolal 12 duchovných, aby tohto otca karpatoruskej histórie dôstojne pochovali. To sa aj podarilo, ale maďarskí oligarchovia to otcovi Irinejovi až do Prvej svetovej vojny nezabudli.

V roku 1914 bol o. Irinej po mesačnom väznení prepustený na slobodu. Avšak po potlačení Rusov, s ktorými strávil o. Irinej dva týždne ho poslali do Jaslísk (Halič), potom do Rimanova, odtiaľ do Hatvana (dnešné Maďarsko), do Humenného, Košíc a Pecsi, kde ho po štvormesačnom väznení predviedli pred vojenský súd v Michalovciach, ktorý nenašiel žiadne dôvody na väzbu a oslobodil ho. Celkovo otec Irinej strávil vo väzení 130 dní plus 15 dní eskortu. Karpatoruskí duchovní boli často väznení a vypočúvaní rakúsko-uhorskými úradmi pre úplné maličkosti, ale hlavným dôvodom boli ich národné a pravoslávne názory. Podobne trpel sv. Maxim Sandovič, ktorý bol v Gorliciach (dnes Poľsko) kvôli pravoslávnej viere zastrelený pred očami svojej tehotnej manželky.

Po vojne v rokoch 1925 – 29 sa otec Irinej pustil do výstavby nového chrámu, ktorý začal stavať nie na cirkevnom pozemku, lebo sa plánoval s celou farnosťou vrátiť do pradedovskej pravoslávnej viery, ale na pozemku občanov. Doplatil však na prílišnú dôveru niektorým kurátorov. Stavba bola zverená staviteľovi Kasaničovi, ktorý ju riadil, kým nevyčerpá sumu 300 tisíc Kčs. Bolo to na vtedajšie pomery veľmi veľa peňazí, ktoré pomohli nazbierať hlavne krajania v Amerike a to len preto, lebo chrám mal byť pravoslávny, keďže patril občanom Čertižného a nie gréckokatolíckemu biskupstvu. Stavba však nebola dokončená a o. Irinej považoval za potrebné povedať ľuďom svoj zámer. Preto poslal dvoch kurátorov za pravoslávnym duchovným do Užhorodu s prosbou o finančnú pomoc. Ten mu však financie dať nemohol, ale poskytol mu majstrov, ktorý chrám v Čertižnom bezplatne dokončili. Všetci kurátori s návrhom súhlasili, ale jedni chodili po dedine zbierať podpisy na vystúpenie z únie a prihlášku do Pravoslávia, a kurátor Zjatik cez svojho syna – študenta v Prešove o všetkom informoval biskupa Gojdiča. Ten hneď na druhý deň, keďže bola nedeľa, prišiel do Čertižného a do začiatku utreni stihol so svojimi pomocníkmi ponavštevovať všetky rodiny, ktoré podpísali prihlášku a rôznymi zastrašovaniami ich ovplyvnil, aby ju stiahli. Napokon biskup za nový chrám v hodnote 500 tisíc Kčs zaplatil do prešovskej banky 10 tisíc Kčs a chrám zapísal na svoje meno. Otec Irinej, ktorý stavbu organizoval odrazu zostal bez chrámu a takmer aj bez veriacich. Biskup ho sa ho však nechcel zbaviť, lebo v ňom videl nádejného kandidáta za svojho vikárneho biskupa (keďže o. Irinej bol už v tom čase vdovec). On to však odmietol, čo biskupa ešte viac nahnevalo. (Pozri viac: P. K.: 35 výročie smrti o. protojereja Irineja Chanata. In: Odkaz sv. Cyrila a Metoda, roč. XV., č. 8/1969)

Vtedy už otec Irinej naplno cítil, že sa bude musieť pripraviť na prijatie Pravoslávia. „Ja som nikdy nekázal nič o rímskych pápežoch, dokonca som ich ani menovite nespomínal a vždy som sa tejto otázke všemožne vyhýbal, pokiaľ sa aj tu nenašli Judáši, ktorí na mňa donášali dekanovi Jánovi Stavrovskému v Habure. Ten sa poponáhľal na mňa žalovať biskupovi Gojdičovi, ktorý sa ma potom zo všetkých síl snažil buď poslať do dôchodku alebo premiestniť na inú farnosť (do Bokši, okr. Stropkov), načo som si ja vybral jediné správne riešenie: sv. Pravoslávie. K nemu som už dávno smeroval, kvôli nemu som si nechal narásť bradu, študoval obrady atď., aj keď som dobre vedel, že s Pravoslávím sa budem musieť rozlúčil so všetkými vymoženosťami, ktoré som mal v uniatskej cirkvi“ aj so starými priateľmi.

V novinách Pravoslavnaja Karpatskaja Rus č. 8-9 z 19. apríla 1930 sú veľmi podrobne uverejnené dôvody jeho návratu do Pravoslávia, jeho otvorený list biskupovi Gojdičovi ako aj opis prijatia otca Irineja do Pravoslávia. V otvorenom liste sa okrem iného píše: „rozhodol som sa opustiť vašu „Bohomspasajemu“ eparchiu, lebo mi je úplne jasné, že mne podobní ľudia v nej nemajú čo hľadať, lebo som sám, čo hľadí na Východ a nie na západ, nie som schopný zastaviť jej plnú latinizáciu, ani ukrajinizáciu, lebo za pomoci týchto prostriedkov sa ju snažíte vy zachrániť, ale Boh dá, že to bude márne.“

Po jeho návrate do Pravoslávia (15. marca 1930) zostal duchovným správcom v Čertižnom, ale Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove bolo z toho v šoku. Ako sa píše v novinách Pravoslávna Karpatskaja Rus z 15. mája 1930: „Doposiaľ sa do Pravoslávia vracali iba veriaci a teraz už aj uniatskí duchovní“. Mnohí z nich mu písali, blahoželali mu a hovorili, že aj oni nie sú proti Pravoslávia, že je to ich skutočná stará viera Christova a vrátili by sa k nej, ale „iba čakáme, aby sme mali kde žiť, keď nás Gojdič vyhodí z farských domov.“ Predstavený biskupskej kancelárie Kokinčak stretol o. Chanata na ulici a radostne ho objímal. Iní hovorili: „Onedlho bude koniec únie!“ („Pavel Gojdič poslidňij uniatskij biskup na Prjaševščine“. In: Pravoslavnaja Karpatskaja Rus, č. 11/1930, s. 2) Stalo sa to aj otcovi Irinejovi, keďže musel po návrate do Pravoslávia opustiť farskú budovu – dom Adolfa Dobrianského a bývať v inom dome spomínaného prof. Gerovského, kde mal aj dočasné bohoslužobné priestory.

Preto ho nemôže nikto obviňovať zo ctibažnosti, ani podozrievať z materiálnych výhod, ktoré by v Pravosláví hľadal. Namiesto toho tu však našiel úctu a bratskú lásku, keďže bol ako 73 ročný najstarším pravoslávnym svjaščenikom v Mukačevsko-prešovskej eparchii. Zomrel o 4 roky neskôr vo veku 77 rokov, 24. augusta 1934 v Čertižnom, kde bol aj pochovaný.

So svojou manželkou Irinou, ktorá zomrela v Čertižnom v roku 1922 mal 6 detí, (4 dcéry a 2 synov. Bol to dobrý a láskavý duchovný vodca a veriaci ho mali veľmi radi. Napísal obrovské množstvo článkov národného charakteru, ktoré boli po prevrate publikované prevažne v „Národnej gazete“ v Prešove.

Nech bude večná pamiatka borcovi za pravdu, mier a lásku!