Znamenia "novej doby"

Začnime vládnou koalíciou. Spôsob, akým sa pustila do legislatívneho valcovania právneho štátu je oproti uplynulým desaťročiam šialeným a pripomína snáď len časy zbojníckej družiny Vladimíra Mečiara. Fico a spoločníci sa už ani nehrajú na štátnikov. Kde sú časy inteligentných politikov Smeru, ktorí vedeli hrať akú- takú odbornú aj politickú formu? Dnes sú v prvej línií takí, ktorým by nedali ani držať tašku. A tí spolu s morálne upadnutým Ficom otvorene praktizujú spôsoby pomerne primitívnej, ale dobre organizovanej skupiny. Nesvedčí to len o strate posledných morálnych zábran, ale aj o tom, že sa dnes perzekuovaní vyšetrovatelia a prokurátori (aj napriek viacerým taktickým zlyhaniam) naozaj prepracovali nebezpečne blízko k trestnoprávnemu ohrozeniu vplyvných ľudí, ktorí by v právnom štáte boli v lepšom prípade navždy odrezaní od verejných funkcií, v horšom by čelili mnohoročným trestom odňatia slobody. A v takom prípade nie je čas ani priestor ani len na predstieranie, že všetky vládne neviniatka sa vedia obhájiť pred nezávislým súdom, naopak, robí sa všetko pre to, aby sa pred súd nikdy nedostali. Ak už nemôžu zastaviť súdne konanie, premlčanie a drastické zmeny trestných sadzieb to poriešia. Z hľadiska osudu tejto krajiny nie je ale tragické to, čo predvádza vláda, ale to, že napriek všetkému nestráca podporu a občania im dovoľujú to, o čom sa družine okolo Fica ešte pred pár rokmi ani nesnívalo. Všetko ostatné, čo obvykle štátna moc má riešiť, zostáva na okraji, pričom na rozdiel od minulosti sa zodpovední už ani netvária, že im na tom záleží.

Druhým znamením „novej doby“ je stav mediálneho prostredia. Nezávislosť „mienkotvorných médií“ bola u nás vždy skôr relatívna, dlho si však držala istú základnú úroveň. Posledné roky viedli k intenzívnej politizácií médií hlavného prúdu tak, že výsledkom nie je len rekordná nedôvera voči médiám v našej krajine, ale aj posilnenie „alternatívnych“ kanálov, v ktorom sa výborne darí extrému či priamo zločincom, alebo sofistikovanej propagande cudzej mocnosti. Politická aktivita niektorých mediálnych kanálov síce pomohla nástupu Progresívneho Slovenska a oslabeniu politickej konkurencie, avšak zároveň dodala silné náboje práve vládnej moci, ktorá šikovne naskočila na rastúcu nedôveru a nesúhlas väčšiny obyvateľstva s niektorými tézami „progresívcov“ a zneužila to na zakrytie svojich omnoho nebezpečnejších praktík. Vládna moc si tiež rýchlo „upratala“ verejnoprávnu a aj súkromné televízie, ktorých majitelia sa nikdy príliš neriadili záujmami demokracie, ale predovšetkým peniazmi. Pokrivené zrkadlo mediálneho sveta ukázali predvolebné zápasy, kde sa zverejňovanie absurdných klamstiev a politická nadpráca „novinárov“ nestretla ani len s odsúdením zo strany väčšiny ich kolegov, nie to ešte zásahom nejakej neexistujúcej novinárskej samosprávy. Krehká rovnováha mediálneho a politického sveta z predchádzajúceho obdobia je preč a na rozvrátenej scéne sa potulujú alternatívne hyeny a nebezpečné spodné prúdy až kriminálneho charakteru, dokonca podporované aj vládnou mocou. 

A teraz politická opozícia. Od roku 2012 určovali opozičné trendy ľudia okolo SaS a OĽANO, prípadne útvary s kratšou dobou politickej trvanlivosti. Aj opozičná mapa sa ale po roku 2023 mení najvýraznejším spôsobom za poslednú dekádu. Asi nikdy v histórií nemala politická strana takú vysokú podporu za tak málo politickej práce, ako má dnes Progresívne Slovensko, čoho dôsledkom je chabá politická intuícia aj reálna práca a strana pripomína skôr nadopovaného slona v umelom spánku, nie lídra opozície v dramatických časoch. OĽANO a SaS síce stále nesú skúsené kádre ostrieľané v politických bojoch (žiaľ, často vzájomných), zároveň ale pripomínajú takmer už rozstrieľaných veteránov, na ktorých si trúfajú menšie či väčšie skupinky bývalých spojencov (Demokrati), či ideových priateľov (PS). Zavrhnúť resuscitáciu týchto strán by bolo príliš trúfalé, návrat do veľkej hry ale nenastane bez radikálnych zmien, riskantných manévrov a personálnych zemetrasení, pričom politické requiem už začína nepríjemne pišťať v ušiach. Do hry sa vrátilo KDH, ktoré už takmer rok uvažuje, kam vlastne patrí a po nepodarenej hre s Progresívnym Slovenskom a SaS skúša manévrovať tentokrát pred pascami docenta Fica. Kádrovo vyrásť z politickej puberty sa dá aj za týchto okolností, dá sa ale aj paralyzovane donekonečna krúžiť za udičkami a pascami väčších hráčov, čomu Fico veľmi dobre rozumie. A bude to skúšať naďalej.

Nelichotivé znamenia „novej doby“ tak zahŕňajú vládnu moc, ktorá historicky najmenej pripomína zodpovedného správcu a najviac zločinecký gang, mediálne prostredie rozložené politikárčením, oligarchiou a extrémnou „alternatívou“ a opozičné zoskupenie, kde každý článok je paralyzovaný svojim vlastným spôsobom a hlboká priepasť medzi niektorými partnermi doslova znemožňuje akúkoľvek efektívnu protiváhu najhoršej vláde v histórií krajiny. Fatalista mávne nad krajinou rukou, lepšie je ale hľadať príležitosť. Som presvedčený, že na ruinách starej politickej doby a v chaose novej sa ich vynorí dosť. Aj pre novú politickú generáciu, ktorá by sa mala začať aktívnejšie hlásiť o slovo.