Recenzia: Ruský stredovek lepší ako detektívka

Tak mne pri jednom výskumnom rozhovore Viktor Jakubov, kňaz zo spoločenstva Fatima, ktorý pôsobí v Peterburgu, rozprával o vynikajúcom spisovateľovi, svojom priateľovi literárnom vedcovi Jevgenijovi Vodolazkinovi. Jeho najprekladanejšia kniha Laurus vyšla aj v slovenčine. Zatiaľ ako jediná. V. Jakubov ju považuje za unikát a ja som si na okraj pracovných poznámok hneď značila aj túto súkromnú. Knižku mali v našej knižnici v Ružomberku, bola moja.

A hneď nato mi ju podávala kamarátka ako svoj objav posledných týždňov: Toto si musíš prečítať. Úlohu záložky plnilo venovanie od jedného saleziána, pre ktorého to bola kniha, ktorá mu dala veľmi veľa...

Potvrdzujem a aspoň narýchlo píšem túto recenziu, lebo ju nemôžem nenapísať.

S mamou, ktorej tiež posúvam všetko, čo „sa musí prečítať“, sme sa zhodli, že Vodolazkin sa číta sám. Jeho rozprávanie plynie hladko, prirodzene, samo ťahá vpred. Ale nie ako detektívka, ktorú nevieme odložiť pre napätie a zvedavosť. Nejako inak.

Tatko, ktorý knihy síce nečíta, ale aj tak má výcuc z každej povinne od mamy, trafil klinec po hlavičke: podľa neho stačí posledná veta. V tej je všetko. Teda aspoň veľa, konkrétne esencia Vodolazkinovho posolstva o živote, alebo – ak sa chceme uchýliť ku klišé – o ruskej duši. Samozrejme, nebudem tú pointu spoilerovať, ale autor v nej s príznačným suchým humorom naozaj skoncentroval mnohé z košatých zákutí časnosti i večnosti rozprestierajúcich sa na 387 stranách slovenského vydania.

Laurus je posledné z mnohých mien hlavného hrdinu, výnimočne obdarenej siroty Arsenija, ktorého dedko – svätec i podivín – priučí bylinkárstvu a ponechá na tomto svete ako prst. Tragické a dobrodružné osudy (s náznakmi úsmevných epizód, aby čitateľ neklesol na duchu) urobia zo sympatického mladíka blázna, jurodivého liečiteľa, takmer mŕtveho pútnika, svätého mnícha... To všetko sa odohráva v 15. storočí, teda v ruskom stredoveku, v dotyku s blížiacim sa západným novovekom. Kniha je plná snov, proroctiev, zázrakov a symbolov, takže Vodolazkina niektorí označujú za súčasného Márqueza, ale ten jeho „chaos“ nie je samoúčelný a aj ja ako zarytá nečitateľka fantazijných úletov som ho prežila bez ujmy. Vodolazkinov/Arsenijov nie-celkom-normálny-svet je predovšetkým svet s Bohom, svet stojaci na viere a pozývajúci do hĺbok. Potom je celkom jedno, či sa niečo mohlo stať presne takto a koľko reality je vo videniach podivných postáv.

Je tam však aj veľa skutočného realizmu – najmä realizmu ruskej stredovekej dediny a primitívneho človeka (nielen) oných čias. V mnohostranovej ságe človek pričuchne k biede, hladu, mrazu, neprikrášleným rodinným či susedským vzťahom, krutosti zbojníkov aj poverčivých vidiečanov a sebeckých mešťanov... Vidí, ako mor striedal mor, mreli rodičia aj deti a nič nebolo isté.

Aby bolo jasné, že to tak nevyzeralo len v Rusku, poslal Vodolazkin uprostred knihy svojho hrdinu na púť zo Pskova do Jeruzalema. Vtedy to znamenalo niekoľkomesačné až niekoľkoročné vystavovanie sa rozličným nebezpečenstvám. Arsenij ho absolvoval po boku svojho priateľa Lombarďana Ambrogia. Aj túto postavu má čitateľ rád – Ambrogio je podobne cnostný, múdry a na svoju dobu výnimočne vzdelaný, hoci neuzdravuje, ale predvída. Napríklad aj rôzne udalosti z 20. storočia.

Čo dáva autorovi vítané príležitosti na vtipné glosy kde-tu prihodené do textu. Mieša v nich stredovek so súčasnosťou. Táto zmes je, napokon, charakteristická pre Vodolazkinov štýl celkovo a čitateľ sa neraz uchechtáva nad myšlienkovými pochodmi stredovekého človeka prerozprávanými súčasným jazykom: s príslušnou lexikou, syntaxou, lapidárnosťou – takže nakoniec sa na všetko znesie jemný poprašok irónie, alebo aspoň priznanej nadsázky. Ako napríklad v stati o uzdravení bojarky Agafie.

„Jedného dňa prišli do kláštora ľudia moskovského bojara Frola. So svojou manželkou Agafiou bol bojar Frol zosobášený pätnásť rokov, ale deti nemali. A hoci navštevovali rôzne kláštory a pozývali tých najlepších lekárov, lono bojarky Agafie sa neotváralo. Postupne ich nádej začala hasnúť a čím bližšie bol rok sedemtisíc od Stvorenia sveta, tým menej túžili po dieťati, lebo z dôvodu možného konca sveta by bol jeho život pravdepodobne krátky a neradostný. Preto keď k bojarovi Frolovi doletel chýr o podivuhodnom liečiteľovi z Kirillovho kláštora, nepotešil sa.

Načo rodiť pre smrť, povedal bojar Frol svojim domácim.

Všetci sa predsa rodia pre smrť, namietali jeho domáci, iných sme zatiaľ nevideli.

Oznamujem vám, že Henoch a Eliáš boli vzatí do neba živí, odpovedal bojar, ale vy ste ich naozaj nevideli.

Vieš, netreba zastavovať život, kým ho nezastavil sám Najvyšší, poradili mu jeho domáci.

Bojar Frol porozmýšľal a súhlasil.“

Foto: kresby z predsázky slovenského vydania: VODOLAZKIN, Jevgenij: Laurus. Nehistorický román. Prekl. Valerij Kupka. Petrus, 2019.