Ako si Rusko predstavuje mierovú zmluvu

       Alternatívne médiá, medzi ktoré radím aj denník Štandard, perom svojich komentátorov Palka a Daniša dlhšie kŕmili svojich čitateľov informáciami, že za pokračovanie vojny vlastne môže Ukrajina, lebo neprijala veľmi výhodnú „mierovú“ zmluvu od Ruska, kde oni nechceli nič iného, len zaviazanie sa k neutralite a oni potom zastavia „špeciálnu operáciu“ a stiahnu svojich vojakov na pozície spred vypuknutia vojny. Takto výhodne vraj znela zmluva a mala dokazovať, že Rusku nešlo o nič viacej ako o Ukrajinskú neutralitu. Komentátori bez akýchkoľvek zaváhaní opakovali aj ničím nepodložené obvinenia zo strany Ruska, že dohodu zmaril Boris Johnson, ktorý v tom čase bol na návšteve na Ukrajine. Hoci ako sa ukázalo, rokovania prebiehali až do júna 2022.

Zmluva je na svete, podmienky, ktoré Rusko požadovalo tiež, tak sa môžeme podrobnejšie pozrieť na to, aká je pravda o tých úžasných podmienkach Zmluvy.

Pri každej zmluve platí, že je potrebné posudzovať jej kvalitu, výhodnosť či nevýhodnosť pre jednu alebo druhú stranu na základe všetkých podmienok a nie na základe jednej podmienky vytrhnutej z kontextu. Aj zdanlivo nepodstatné ďalšie podmienky totiž môžu úplne posunúť význam a výhodnosť zmluvy v prospech jednej strany.

Návrh mierovej zmluvy mal zaviazať Ukrajinu k neutralite, t.j., že sa mala vzdať snahy o vstup do NATO. Zároveň mala Ukrajina výrazne obmedziť svoje vojenské obranné kapacity len na 85 tisíc vojakov, 342 tankov, 519 diel. Zakázané malo byť rozmiestňovanie akýchkoľvek západných zbraňových systémov, vrátane rakiet, prítomnosť zahraničného vojenského personálu. Išlo by to teda o bezprecedentnú redukciu armády na úroveň, ktorá by nedokázala zabezpečiť obranyschopnosť krajiny veľkej ako Ukrajina, najmä nie proti Rusku, ktorej zbrojný arzenál aj počet vojakov je neporovnateľne väčší..

Zmluva neobsahovala dostatočné garancie bezpečnosti voči vonkajším hrozbám, napríklad, ak by si Rusko zase v budúcnosti zmyslelo na nejakú časť ukrajinského územia pod zámienkou napr.ochrany ruskej menšiny. Rusko totiž chcelo mať v Zmluve právo veta pre akúkoľvek krajinu vrátane seba, ktorá mala garantovať bezpečnosť Ukrajiny. Otázka garancie bezpečnosti je bezpochyby tá najzásadnejšia a teda podmienka redukovať armádu na minimum bez dostatočných garancií bezpečnosti je neprijateľná. Zvlášť, keď sa ukázalo, ako porušilo Rusko tzv. Budapeštianske memorandom z roku 1994, a z neho vyplývajúci právne záväzný Záverečný akt KBSE, ktorý malo garantovať o.i. územnú celistvosť Ukrajiny v rámci uznaných krajín, teda vrátane Krymu,

V Zmluve nie je žiadny záväzok Ruska, že stiahne vojakov z okupovaných území Donbasu aspoň na úroveň začiatku rozpútania vojny, naopak zmluva predpokladala, že Krym ostane pod správou Ruska, čo by podpisom Ukrajiny pod Zmluvu fakticky znamenalo, že sa ho natrvalo vzdáva. Síce nie formálne, ale to by už Rusko nijak netrápilo.

Zmluva nehovorí ani o konkrétnom riešení situácie na Donbase v odštiepeneckých republikách. O statuse týchto republík sa malo dohodnúť pri stretnutí prezidentov. O tom, ako by výsledok takéhoto stretnutia vyzeral nie je ťažké odhadnúť, vyjednávacie pozície oslabenej Ukrajiny ohľadom Donbasu zoči voči stupňujúcim sa nárokom separatistov by takmer určite znamenali ďalšie straty ukrajinského územia.

Ďalšou podmienkou v zmluve malo byť pozastavenie akýchkoľvek vyšetrovaní a potrestanie vojnových zločinov, či nárokov na nejaké reparácie za škody vo vojne. Úplne neprijateľné z pohľadu spravodlivosti, obetí vojny, z hľadiska spúšte čo po sebe ruské vojská zanechávajú.

Hovorí sa v nej aj o zrušení sankcií voči Rusku, aj keď nie je zrejmé akým mechanizmom sa majú zrušiť, keďže ich uvalili EU, USA a ostatné krajiny, ktoré nie sú stranami zmluvy. Asi Rusi predpokladali, že ak už Ukrajina bude súhlasiť so zmluvou, tak už vlastne pominú dôvody pre pokračovanie sankcií. Otázka potom je, že ak by chceli západné krajiny nechať v platnosti sankcie, či by to Rusi nepovažovali za porušenie zmluvy a dôvod na ďalšie násilie proti Ukrajine.

Je teda zrejmé, že takýto jednostranný návrh zmluvy by bol výhodný jedine pre Rusko. Je to skôr návrh zmluvy o kapitulácii Ukrajiny, než návrh mierovej zmluvy s obojstranne výhodnými podmienkami pre obe strany. Bezpečnosť Ukrajiny by bola plne závislá len a len na tom, kedy si Rusko zase raz nájde nejakú zámienku na použitie sily. Alebo na tom, ako sa vyspí vládca Kremľa.

Ak je toto predstava toho mieru, o ktorom hovorí Rusko a jeho prisluhovači, tak sa Ukrajine nemožno čudovať, že takúto predstavu o mieri odmietla. So zdôvodnením, že Rusku sa nedá veriť ani to, že by dodržala takúto dohodu.

Mier, to nie je len pokoj zbraní, trvalý mier je založený na rešpektovaní suverenity štátov, medzinárodného práva a vzájomného rešpektu. Mierová dohoda, ktorú bola jedna strana donútená prijať síce na nejaký čas môže zastaviť boje a utrpenie civilistov, ale nie je dobrým predpokladom pre trvalé spolužitie v mieri.

Rusko vyjadrilo nesúhlas so zverejnením tohto návrhu zmluvy a je jasné prečo. Ukázalo sa, že navrhované podmienky sú jednoznačne nevýhodné pre Ukrajinu. Akýkoľvek návrh dohody o mierovom riešení musí byť založení na rešpektovaní medzinárodného práva, to znamená na bezpodmienečnom stiahnutí okupačných vojsk z Ukrajiny.

Ak bol návrh zmluvy z apríla 2022 pre Ukrajinu neprijateľný, aký by bol asi návrh nejakej zmluvy z apríla 2024? Hovorca Kremľa sa nechal počuť, že by to boli úplne odlišné podmienky pre Ukrajinu, lebo sa vraj musí vziať na zreteľ anexiu 4 regiónov, ktoré už Rusko považuje za svoje. To len na margo tých, ktorí pokrytecky volajú po nejakých mierových rokovaniach a veria, že je možné s Ruskom dojednať spravodlivé podmienky mieru. Spravodlivý mier sa určite nedosiahne ani tým, že by sa Ukrajine odopreli zbrane na svoju obranu, kým v Rusku ide zbrojársky priemysel naplno a Irán so Severnou Kóreou tam lifrujú zbrane.

Ak by sa niekto domnieval, že alternatívni novinári typu Palko a Daniš po zverejnení návrhu zmluvy uznajú, že sa mýlili a priznajú, že takýto návrh bol naozaj pre Ukrajinu neprijateľný, naďalej idú vo svojej línii tvrdení, že za pokračovanie vojny a utrpenie civilných obyvateľov môže vlastne Ukrajina. Dokonca pán Palko dokonca vo svojom najnovšom článku zašiel ešte ďalej a tvrdí tvrdí, že zverejnený návrh zmluvy dokazuje, že Rusko bolo k vojne vyprovokované. Ako by sa priam v roku 2022 rozhodovalo, či Ukrajina vstúpi do NATO a Rusku už neostávala žiadna možnosť reagovať inak ako vojenskou agresiou. Pán Palko akoby si neuvedomil, že takouto argumentáciou vlastne legitimizuje vyprovokované násilie a teror, a dáva tým vlastne vinu za útok tomu, čo mal útok provokovať. Žiadne úvahy o tom, že či provokovaný mal aj inú možnosť ako reagovať, či bola reakcia úmerná provokácii, či naozaj z konania provokatéra vyplýva nejaká skutočná a neodvratná hrozba pre agresora, ako sa na to pozerá medzinárodné právo a pod. Je to niečo podobné, ak by niekto zbil a znásilnil ženu, lebo ho provokovala svojím vyzývavým oblečením a sudca by v tom videl natoľko poľahčujúcu okolnosť, že násilníka zbaví viny. Alebo keď niekto na verbálnu urážku vytiahne nôž a zabije toho, čo ho urazil. Vinník je jasný, nemal predsa provokovať...

Zdajú sa tieto prirovnania neadekvátne? Mne ani nie, lebo ak vidíme absurdnosť v tých prirovnaniach, tak musíme vidieť aj absurdnosť v naratíve, že krajina ako Ruska má nejaké právo reagovať na údajné, či z ich pohľadu skutočné provokácie vojenskou agresiou a porušením medzinárodného práva.

Je naozaj údes, keď kedysi uznávaný kresťanský demokrat a politik takto legitimizuje agresiu Ruska voči Ukrajine ako vyprovokovanú a vidí tam aj dôkaz, že hlavným dôvodom útoku bola obava zo straty neutrality Ukrajiny. Tej Ukrajiny, ktorá len zúfalo hľadala možnosti bezpečnostnej garancie voči útokom Moskvy už od roku 2014, nakoľko videla, že Moskva má záujem kradnúť jej územia. A ktorej sa v roku 2022 dostávali len neisté prísľuby, že by to do nejakých 30 rokov mohla dotiahnuť aj do NATO. Takéto ospravedlňovanie vojenskej agresie je pre mňa neprijateľné. Ako som písal vo svojom predchádzajúcom blogu Keď sa vinník tvári ako obeť, snaha robiť z vinníka obeť a naopak je pre mňa absurdné. S poľutovaním musím konštatovať, že aj u pána Palka sa podobne ako u pána Čarnogurského začala prejavovať strata zmyslu pre politickú realitu vo svete a ich verejné vyjadrenia vyvolávajú skôr údiv a pohoršenie.

Naozaj chce pán Palko s plnou vážnosťou tvrdiť, že túto zmluvu mala Ukrajina prijať? Uvedomujú si tí, ktorí to tvrdia, že by išlo o precedens, ak by sa legalizovalo porušovanie medzinárodného práva, presadzovanie záujmov na základe vojenskej sily a anexia cudzích území? Aká bude v budúcnosti záruka, že to Rusko neurobí znova? Prípadne, že sa na to odváži Čína napadnutím Tchajwanu?

Argument, že by sa tým ušetrili mnohé životy a ničenie je síce v podstate pravdivý, ale je otázka za akú cenu? Veď aj v našej histórii bolo obdobie, kedy sa Slovensko postavilo so zbraňou v ruke proti okupantom a volilo radšej cestu vojenského odporu ( a tým aj obetí) , než otrockej podriadenosti a kolaborácie s násilným fašistickým režimom, aj keď to bolo na poslednú chvíľu. Prečo sa vlastne celý svet so zbraňou v ruke postavil fašizmu, veď sme Hitlerovi mali dať čo chce a ušetrili by sme milióny životov!  Ukrajina už vo svojej histórii ako národ viackrát zakúsila teror, genocídu a útlak zo strany Ruska, ktorá ich stála milióny životov, čudujeme sa vari tomu, že už nechcú mať s nimi nič spoločné?

Prijali by sme vari my takúto ponižujúcu dohodu o „mieri“, ak by nám ten čo nás napadne chcel vziať časti nášho územia, a diktoval čo smieme a čo nie, kam môžeme vstúpiť a kam nie? Verím, že by s takou dohodou nikto normálny nesúhlasil. Tak prečo chceme od Ukrajincov, aby pristúpili na zlú dohodu? Lebo z cudzieho krv netečie a utrpenie iných nás nezaujíma? Len aby sa už nebojovalo a my sa submisívne budeme prosiť Rusku, aby nám posielala lacnejší plyn a ropu? A my sa budeme tváriť, že Rusko nie je pre nás hrozba, že tam nie nesloboda, porušovanie ľudských práv, prenasledovanie kvôli názorom, spolčovanie sa so zločinnými režimami vo svete? Aký by teda mal byť postoj človeka, kresťana ku vojne na Ukrajine, aby spĺňal kritériá spravodlivosti, ľudskosti a morálky? Aby sa v budúcnosti za svoj postup nemusel hanbiť pred ľuďmi a Bohom?

Základná múdrosť hovorí, že teroristom sa neustupuje. Hlavne preto, že oni chápu akúkoľvek dohodu ako slabosť a povzbudenie, aby sa v budúcnosti pokúsili niečo rovnakým spôsobom vymôcť. V konflikte Ukrajiny a Ruska je tento prístup jasne čitateľný. Najprv si vzali Krym, keď svet veľmi neprotestoval, prišli najprv nepokoje na Donbase podnecované Ruskom, sepratizmus, ktorý vyvrcholil nezákonnou anexiou 4 regiónov, vojenský agresia Ruska. Agresor sa netají, že považuje Kyjev, Odesu a iné mestá za „historicky ruské mestá“ a rád by ich pripojil k ruskému impériu. Historické, ani tie súčasnejšie skúsenosti teda nedávajú predpoklad pre vieru, že by prijatie mierovej Zmluvy z apríla 2022 prinieslo udržateľný a spravodlivý mier.

Dovetok:   Ak som v úvode blogu napísal, že považujem denník Štandard za alternatívne médium, patrí sa to aspoň krátko zdôvodniť. Alternatívne médiá sa zvyknú často označovať také médiá, ktoré zverejňujú často odlišné názory a videnie vecí ako sa objavujú v médiách hlavného prúdu. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé, pokiaľ by na tom alternatívnom komentovaní bola vidieť aspoň aká taká snaha o nejakú vyváženosť, overovanie si faktov, kritika niečoho bez toho, aby sa stratil zmysel a podstata skutočného problému a prehliadali sa argumenty z druhej strany. Inak sa také alternatívne médium posúva skôr k charateristike konšpiračného média.

Spôsob, ako o veciach niektorí komentátori Štandardu píšu je mňa až zarážajúci. Zdá sa, že oni akoby za každú cenu chceli byť v opozícii voči mainstreamu a prevládajúcej verejnej mienke. Ak je téma vojna na Ukrajine, tak sa už ani nenájde zmienka o tom, že Rusko je agresor a vinník vojny, vytvára sa povedomie, že za pokračovanie vojny môže Ukrajina, alebo že Rusko bolo do vojny vtiahnuté. Nepíše sa o úspešných zásahoch ukrajinskej armády, ale vždy skôr o tom, ako ukrajinská armáda zlyháva tam, či onam. Keď je téma domáca politika, tak veľmi málo píšu a kritizujú čo stvára nová vláda na čele s Ficom, skôr sa ešte venujú Matovičovi, či najnovšie kritike Ústavného súdu, ktorý sa postavil Ficovej snahe o presadenie spornej novely Trestného zákona ústavne sporným spôsobom.

Čo sa týka kresťanstva, výhradne zverejňujú názory tých, ktorí pápeža kritizujú, takmer nikdy nie tých, ktorí s ním súhlasia.

Občas sa ešte dokonca objaví článok o čase covidovom, čo bola a stále je obľúbená téma pána Daniša.

Z kandidátov na prezidenta sa obúvajú skôr do Korčoka ako do Pellegríniho, hoci by naozaj bolo čo kritizovať z jeho postojov a skutkov z posledného obdobia, najmä v súvislosti s očakávaním toho, ako by sa možný budúci prezident mal stavať k dodržiavaniu ducha Ústavy a akou zárukou nestrannosti by bol.

Ak by sa teda mal vytvoril profil priemerného čitateľa denníka Štandard, tak by to bol niekto, kto chce aby vojnu vyhralo Rusko, je volič koalície a vláda Fica a jeho útok na právny štát a korupcia mu nevadia, je antivaxer a kritik Františka, za prezidenta by volil podržtašku Pellegríniho. Za najväčší hriech by pravdepodobne považoval čokoľvek čo je „progresívne“, najlepší politici sú pre nich tí, čo sú proti potratom a sexuálnym menšinám, a to bez ohľadu na to, či mali sami problémy s korupciou, zneužívaním moci, či sa spájali so stranami a politikmi, ktorí nemajú s kresťanstvom nič spoločného.

V poriadku, je vecou každého média na akú skupinu čitateľov sa chce orientovať a ako ich chce orientovať, či dezorientovať v nejakej téme. Ide len o to, aby sme si to aj jasne povedali a uvedomili kto je kto, a aký je ich zámer a poslanie. Je to o ich svedomí a zodpovednosti za to ako usmerňujú ľudí a spoluformujú ich postoje.

    Rozdiel medzi tým, ako sa komentujú aktuálne záležitosti, ktoré hýbu Slovenskom a svetom napríklad medzi Postojom a Štandardom je už taký veľký, ako by to bol iný svet. Vďaka za Postoj a redaktorov, ktorý píšu zaujímavo a vyvážene a nestratili svoj morálny kompas. To sa žiaľ už nedá povedať o niektorých komentátoroch, ktorí boli kedysi tiež komentátormi Postoja a dnes píšu pre Štandard. Ten negatívny posun v kvalite, objektivite a vyváženosti článkov a komentárov sa nedá prehliadnuť.

Ján Moncoľ