Iba v Bratislave sa za ostatných pár rokov náruživo riešili sochy Svätopluka, svätých Cyrila a Metoda, Márie Terézie či tabuľa Gustávovi Husákovi. Inde na Slovensku sú známe prípady sochy Jozefa Tisa či busty Ferdinanda Ďurčanského a samozrejme medzi najhorúcejšie prípady patria Vasiľ Biľak a Ján Pješčak, na ktorých pamätníky upozornili Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz.

Títo páni, ako i ďalší ľudia, ktorí ich podporujú, zastávajú názor, že stavba pamätníkov takýmto osobám by mala byť zakázaná. Tvrdia aj, že poškodzovanie týchto pamätníkov je konaním v nutnej obrane. Ako ilustračnú fotografiu pre tento článok som zvolil záber na sochu Lenina. Táto socha od Emila Venkova bola r. 1988 osadená v Poprade pred nemocnicou. Po revolúcii bola odstránená a kúpil ju Lewis E. Carpenter, ktorý ju nechal previezť do Seattlu, kde v časti Fremont stojí od r. 1995 dodnes. Je predstaviteľné, že by tá socha bola na Slovensku?

Uctievanie si zločincov stavaním pamätníkov je nepochybne zlé, ale zakázať to by bolo ešte horšie. Na námietku, že predsa ten-ktorý človek nebol odsúdený, tvrdím, že zločinca nerobí zločincom rozsudok, ale jeho zločiny. Tu uvádzam desať dôvodov, prečo by stavba pamätníkov zločincom mala byť povolená.

1. Lebo by sme mali ľudí rešpektovať

Ak sa v obci postavil nejaký pamätník, s najvyššou pravdepodobnosťou to bolo predtým schválené väčšinou obecných poslancov. Pamätník tam teda nie je len tak, že si niekto zmysel a postavil ho, ale preto, že väčšina miestnych obyvateľov to prostredníctvom svojich zástupcov schválila. Obyvatelia teda postupovali v súlade so stanovenými pravidlami a demokraticky rozhodli.

Na základe princípu subsidiarity by sme mali ich rozhodnutie ako samosprávneho orgánu rešpektovať. Tak, ako si niekto môže doma zavesiť na stenu obraz, aký chce, môžu obyvatelia obce umiestniť na obecný pozemok pamätník, aký chcú.

2. Lebo ľudia nie sú hlupáci

Prečo sa bojíme dať ľuďom zodpovednosť uctievať si ľudí, ktorí pre nich veľa znamenajú? Považujeme ich za nesvojprávnych či za hlupákov, ktorým treba dať jasné mantinely? Postavme sa k nim ako s dospelým ľuďom, ktorí sú schopní riadiť si svoje životy a niesť za svoje skutky zodpovednosť.

Obyvatelia obce, v ktorej postavili pamätník zločincovi, si dobre zrátajú, či sa im to oplatí. Či stoja za tú publicitu. A ak áno, tak sa im ľahko môže stať, že niekto príde a pamätník im ukradne alebo rozmláti.

3. Lebo sloboda prejavu je zaručená

Princíp slobody prejavu zaručuje, ako je uvedené v čl. 26, ods. 2 Ústavy SR, „právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom.“ Toto právo sa teda vzťahuje aj pamätníky.

4. Lebo sa musíme vyrovnať s našimi dejinami

My Slováci vo všeobecnosti zďaleka nie sme so svojimi dejinami vyrovnaní. Za uplynulé desaťročia sme niekoľkokrát zakazovali a povoľovali rôzne osobnosti a informácie, rúcali sme sochy, premenovávali verejné priestory, dokonca aj poškodzovali bankovky. Akoby to mohlo nejako zmeniť to, čo už je zapísané do našich dejín.

Vyrovnaný prístup znamená, že ak niekto postaví pamätník zločincovi, nerozzúri nás to a nezareagujeme na to násilím. Vyrovnaný prístup je pokúsiť sa vyviesť druhého z omylu dohovorom. Zoznam zakázaných osôb nie je predpokladom pre vyrovnaný prístup k našim dejinám, lež robí ich čierno-bielymi.

5. Lebo zoznam zakázaných osôb by bol problematický

Pokiaľ by vznikol zoznam osôb, ktorým sa nesmú stavať pamätníky, spôsobilo by to viac škody ako úžitku. Ukázalo by sa, že nejednoznačných prípadov je neúrekom – napríklad hroby. Môže mať zakázaná osoba verejne prístupný hrob? Ako má taký hrob vyzerať? A môže mať označený rodný dom informáciou, že tu sa daná osoba narodila? Alebo budovu, kde pôsobila? Kde je hranica medzi informovaním a uctievaním?

Ako sa postaviť k historickým dielam? Mnohé sochy a iné verejne dostupné diela sú národné kultúrne pamiatky a ak by sme mali byť dôslední, mali by sme posúdiť, či sú prípustné alebo nie. Zrejme by sme zistili, že aj mnohé osobnosti, ktoré si vážime, by sme v dnešnej dobe za ich činy či slová posudzovali celkom ináč. Aký k tomu zaujať postoj?

6. Lebo by rozhodujúce slovo mala ideológia

Taktiež by bolo veľmi problematické nakreslenie čiary, ktoré osobnosti sú ešte prípustné a ktoré sú už zakázané. Táto hranica by bola závislá nielen od dostupných informácií o osobnosti, ale aj od ideológie. Inú hranicu majú pravičiari, inú ľavičiari, inú liberáli, inú konzervatívci, inú národniari a inú národnostné menšiny. Všetkým sa vyhovieť nedá, preto by rozhodujúce slovo mala tá ideológia, ktorá je práve pri moci. Mohli by sme sa pripraviť na odstraňovanie a budovanie pamätníkov hádam po každých voľbách. A na rozhádanú spoločnosť.

Ak by žiaden zoznam ani presnejšie kritériá nevznikli, dôsledky by boli ešte horšie, lebo by dali priestor sudcovskému aktivizmu, čo by problém iba väčšmi vyostrilo.

7. Lebo zákaz umocní sympatiu

Zákaz akejkoľvek osobnosti by jej dodal punc tajomna, zvýšil by záujem o ňu, ako i jej popularitu a sympatie voči nej. Ako sa hovorí, zakázané ovocie chutí najlepšie. Účinok by teda bol presne opačný, ako ten požadovaný.

8. Lebo zákaz udusí verejnú diskusiu

Súčasťou verejnej diskusie sú aj hmotné diela, napríklad pamätníky. Postavením busty Biľakovi v Krajnej Bystrej či tabule Pješčakovi vo Veľkom Lipníku bola verejná diskusia obohatená – hovorí sa nielen o týchto dvoch osobách a ich činoch, ale aj o tom, či je legitímne ich uctievať a aké informácie o nich má bežný človek. Dozvedeli sme sa, aké názory panujú v niektorých obciach a aké majú títo ľudia znalosti.

Keby jestvoval zákaz umiestňovania takýchto pamätníkov, nič z tohto by nenastalo. O názoroch ľudí v týchto obciach by sme sa nič nedozvedeli. Oni by ich však naďalej mali. Zákaz preto nie je dobré riešenie, lebo dusí verejnú diskusiu a v podstate nič nerieši. Nenechá veci, aby vyzreli prirodzeným spôsobom.

9. Lebo nie sme ako oni

Zakazovanie uctievania či pripomínania si udalostí a osobností bolo doménou totalitných režimov. Pokiaľ nechceme byť ako tí, ktorí tieto režimy budovali, tak by sme sa nemali správať ako oni. Nikde nie je zaručené, že raz niekto nezakáže osobnosti, ktoré si uctievame my. Nebuďme ako tí, ktorí sa nám nepáčia.

10. Lebo sa to vyrieši aj bez zákazu

Na základe uvedených dôvodov tvrdím, že zákaz stavania pamätníkov zločincom nie je potrebný a to, čo by riešil, sa vyrieši aj bez neho. Nie síce hneď, ale lepšie a na dlhšiu dobu ako na základe zákazu.

Fotografia: Lenin of Fremont. Autor: Ivan Meljac.
Licencované pod CC BY 2.0.