Chcete peniaze na kultúru? Propagujte LGBTI a máte vymaľované.

Tým prvým je maliar, Andrej Dúbravský, syn moderátora TA3, Jozefa Dúbravského, známy ako dlhoročný partner režiséra Petra Bebjaka. Vo verejnom priestore, v budove Slovenského rozhlasu v Bratislave  visí Dúbravského obraz,  ktorý znázorňuje mužov pri homosexuálnom akte. Jeden z páru  je morbídne obézny, čo má byť zrejme kľúčom k rôznym interpretačným rovinám tohto diela. Podrobnosti: https://komentare.sme.sk/c/23251151/za-cistotu-a-rozkvet-v-narodnom-umeni.html.

Tým druhým je bratislavské divadlo Nomantinels, zamerané na queer témy, čo je (s nepodstatným nuansami) de facto  forma propagácie (zviditeľňovania, adorácie) LGBTI komunity. Z článku, uverejnenom na SME 1. 12. 2023 vyplynulo, že tento kolektív mal 70% svojich nákladov hradených z ministerstva, teda z verejných zdrojov. Inými slovami, v porovnaní s inými umeleckými kolektívmi si mohli žiť veľmi nadštandardne. https://domov.sme.sk/c/23250883/simkovicova-kultura-peniaze-umenie-podpora.html?ref=njct.

My, ktorí žijeme v súkromnej sfére nezávislej tvorby vieme, že spomínané dva príklady sú len vrcholom ľadovca.  Oba však potvrdzujú síce neverejný, ale všeobecne známy fakt, podľa ktorého sa v ostatných rokoch riadili dotačné schémy na Ministerstve kultúry.  Ak ste náhodou nepatrili k fanúšikom pretláčania LGBTI tém do verejného priestoru, mali ste smolu. Mohli ste vypisovať, žiadať, prosíkať, v najlepšom prípade sa vám ušli malé omrvinky zo široko prestretého stola. Kurióznou špecialitou bolo úplné vylúčenie všetkých, ktorí nabrali odvahu a (hoci  slušne a korektne) verejne vyjadrili nesúhlas s rôznymi formami kampane LGBTI v mainstreamových médiách a verejných inštitúciách.

Vy, ktorí poznáte personálnu skladbu manažmentov spomínaných inštitúcií, tušíte, prečo.

Pravda, existovala aj iná stratégia: Ak ste verejne (najlepšie útočne, sarkasticky a dehonestujúco) znevažovali ľudí s "konzervatívnym názorom", hneď ste mali väčšiu šancu ocitnúť sa na výslní. Vo väčšine prípadov však stačilo, aby   ste do svojej  “tvorby”  zaradili niečo, na základe čoho bolo zrejmé, že ste na tej “správnej strane”. Napríklad obraz, ktorý zachycuje intímny akt medzi osobami rovnakého pohlavia. Nie v  galérii, kam sa človek vyberá na základe vlastného výberu a tým môže aj selektovať výber toho, čo chce vidieť. Vo verejne  prístupnom priestore, vo verejnoprávnej inštitúcii. 

Čo na tom, že okolo chodia aj deti, ktorých rodičia si to neželajú. Napríklad aj preto, lebo vedia, že akékoľvek verejné zobrazovanie sexuálneho, intímneho  aktu môže byť aj  veľmi brutálnym zásahom do detskej psychiky. Ak to nevie umelec, a ani predstavitelia inštitúcie, ktorá by mala konať vo verejnom záujme, potom je kdesi chyba. 

Keď to chce ministerka riešiť, má prečo. Dôležité však bude, aby sa to dialo inak, ako to robili doteraz pro LGBTI  loby. Otvorene, bez skryto konšpiračných negatívnych stigmatizácií, s pádnymi argumentmi a zohľadnenením skutočného umeleckého prínosu, a nie len na základe  prisluhovania rôznym neomarxistickým (a iným) módnym ideológiám.