Jeden z dvanástich alebo kritérium rozlišovania kresťanského prvokandidáta

Kým som sa ním stal, dlhé obdobie som si robil akúsi inventúru všetkého, čo sa ku kresťanskej politike na Slovensku hlási a snažil sa mať odstup. Môj osobný priateľ Karel Kryl, ktorý stál pri začiatku mojej pesničkárskej tvorby, vždy prízvukoval, že veriť treba v hodnoty, myšlienky, Boha a nie v politikov. Tých treba kontrolovať. Musím priznať, že po voľbách v roku 2020 a po nástupe niektorých kresťanských politikov do vedenia štátu, som na chvíľu v politikov opäť naivne uveril. A opäť som sa sklamal. Hodnotovo i odborne. V tomto článku sa zameriam na tie hodnotové stránky.

Pápež František pri príhovore na Rybničnom námestí k židovskej obci pri svojej návšteve Slovenska veľmi presne pomenoval hlavné úskalie kresťanskej politiky, ktoré nás sprevádza už od Slovenského štátu, a to vetou: „V ústach mali Boha, ale Boh nebol s nimi“. Nálepka „klérofašista“, ktorú vymysleli komunistickí ideológovia, sa dodnes používa z liberálnych a progresívnych radov bezprecedentne voči všetkým kresťanským politikom, ktorí sa pokúšajú zotrvať na svojich hodnotových postojoch a nebodaj niečo z nich v parlamentom politickom súboji aj presadiť, a to bez ohľadu na to, či ide o verejné dobro. Pre kritikov stačí, že to má prívlastok kresťanský.  

Môžeme tomu vďačiť práve tým, pre ktorých je Boh populistickou hračkou či rukojemníkom na presadenie ich svojich mocenských záujmov. Žiaľ rovnako aj tým, ktorí sú schopní sa týmto populistom ako kresťanskí politici prispôsobiť. Akoby stratili schopnosť rozlišovať a sú schopní pristúpiť na kompromisy aj tam, kde sa nerobia a kde je tak následkom evidentný nesúlad medzi tým, čo sa koná a čo sa proklamuje.

Ako teda robiť kresťanskú politiku tak, aby sme Boha nemali len na perách, ale aby bol Boh s nami?

Určite to nebude proklamovaná normálosť, ktorá za normálnu považuje fyzickú vendetu voči ženám.

Určite to nebude devalvácia rodiny len na názov strany, kde životný štýl jej predsedu, s viac než desiatimi deťmi, vždy s inou partnerkou, nemá nič spoločné s rodinou, ktorej základom je ústavný manželský zväzok jedného muža a jednej ženy, kde základným predpokladom má byť vzájomná vernosť.

Určite to nebude slušnosť ako politický kalkul, ktorá ako slogan vyhnala po smrti novinára a jeho partnerky do ulíc ľudí, ktorá bude na druhej strane tolerovať vulgarizáciu verejného i virtuálneho priestoru, osočovanie a nadávky politikov svojim oponentom, ktoré podprahovo burcujú vo voličoch nebezpečné negatívne vášne a absolútne degradujú autoritu verejnej moci.

Určite to nebude proklamovaná príslušnosť ku viere, nakrútená ako predvolebné video, ktorá necháva ukradnúť štát mafiánskym štruktúram, spochybňujúca základné atribúty právneho štátu pri snahe vyšetriť korupčné škandály s tým spojené. Kde ten istý populistický vodca, ktorý zručne dokáže ako politický technokrat moci vystihnúť tému, spôsob i okamih, kedy a ako s ňou verejne zaútočiť na pud voliča, jedeň deň hovorí o svojej birmovke, no na druhý deň sa profiluje ako ľavičiar a nechá na svojej kandidátke miesto ultraľavicovým socialistickým extrémistom.

Určite to nebude obrátená morálka a ideologické utópie, ktoré chcú dokonca aj atribúty kresťanskej viery prispôsobovať ideologickej kolonizácii pseudoliberalizmom a progresivizmom, zmeniť definíciu človeka spochybňovaním biologických konštánt, to všetko s použitím totalitárnych direktívnych praktík nadnárodných inštitúcií a rozhodnutí súdneho aktivizmu.

No určite to nemôže byť ani prispôsobenie kresťanských hodnôt politickej mašinérii, ktorá v kritickej situácii nechá najdlhšie v Európe zatvorené kostoly pre veriacich, čím poruší ich ľudské práva, no do chrámov konzumu vstup povolí. Či nechá obsadzovať verejné inštitúcie progresívnymi aktivistami.

Určite to nemôže byť zneužívanie kresťanskej mariánskej úcty, a na druhej strane spochybňovanie či relativizovanie Holokaustu, pri ktorom zahynuli milióny nevinných ľudských životov, vrátane tisícok kňazov a niektorých svätcov, ktorí sa v posledných chvíľach života určite utiekali pod ochranu Nebeskej matky.

Nemôže to byť rozhodne umenšovanie kresťanského Boha pre národné či nacionalistické potreby či podriadenie sa takej straníckej optike, ktorá nechá svojho predsedu velebiť totalitné komunistické časy a rečniť na sneme komunistickej strany pred fotkou Stalina, ktorý má na svedomí vraždenie miliónov ľudí, vrátane snahy kresťanskú vieru ako ópium ľudstva v celom komunistickom bloku úplne zničiť.  

A toto všetko, s účasťou aj kresťanských politikov, dnes nájdeme v panoptiku zvoliteľných politických strán. Z čoho si vybrať, keď mnohými očakávané predvolebné zjednotenie kresťanských politikov sa nekonalo?

Pár chvíľ na to, ako som sme sa dohodli s KDH na mojom kandidovaní, sa v médiách objavili informácie, spochybňujúce z kresťanského hľadiska jedného môjho spolukandidáta a otázky súvisiace s tým dostávam doteraz.

Keď som to preberal s priateľom, zhodli sme sa, že vytvoriť bezchybnú kresťanskú stranu by prakticky znamenalo vytvoriť akúsi sektu, a to by nebolo správne. Kritérium vysporiadania sa s touto záležitosťou i odpoveď na otázky o kresťanskej konzistentnosti strany, za ktorú kandidujem, mi dal samotný Ježiš v evanjeliu. A to v pasáži, kde si volí svojich apoštolov a ako dvanásteho menuje Judáša, ktorý ho zradil. Jeden z dvanástich, hovorím si, to je ten pomer, ktorý je tolerovateľný. A tak na 150 kandidujúcich v tomto pomere je tolerovateľných 14 problémových kandidátov. A ktovie, v optike tradičných voličov KDH môžem byť problémovým práve ja? Prípadne z iného pohľadu niekto iný?! Jeden z dvanástich, to je ten pomer, ktorý dáva akú takú istotu hodnotovej konzistentnosti strany i stranám právo na omyl či chybu. A voličom priestor na toleranciu.

Z pohľadu kresťanského voliča je však problémom, ak je ten pomer v stranách obrátený a kde sú kresťanskí politici v drvivej menšine. Tam sa dostávame na šikmú plochu, kde sa s pravdepodobnosťou, prameniacou s istotou, môžeme opäť stretnúť s hodnotovými zlyhaniami kresťanskej politiky, ktoré som sa v skratke snažil popísať                                                                                               Peter Janků