Na Denníku N uverejnil Martin Šimečka komentár s názvom "Konzervatívci sa budú musieť rozhodnúť, čo s demokraciou." Dovetok objasňuje hlavnú myšlienku článku: "Ich (konzervatívcov) nervozita je pochopiteľná, ale zostať demokratmi a zároveň brániť vývoju v oblasti ľudských práv sa dlhodobo nedá."

Najprv k tomu, s akou ľahkosťou šibrinkuje Šimečka pojmom "ľudské práva". Znie to síce pekne, ale pod tento pojem Šimečka zaraďuje v zásade len LGBTI práva, resp. okrajovo spomína spor o to, aké knihy sa nanucujú či zakazujú deťom v školách. Z rozsiahleho zoznamu ľudských práv, za ktoré stáročia bojovali a trpeli aj konzervatívci (mnohokrát oveľa viac ako liberáli) si vyberá autor jednu tenkú dýku, ktorou sa selektívne oháňa proti ideovým protivníkom. Nejako (nechcem napísať že účelovo) sa pritom pozabúda napríklad na slobodu prejavu, ale aj na slobodu myslenia či náboženského vierovyznania, ktorej uplatňovanie progresívny valec pri svojich oponentoch rád prehliada. 

Problematické je aj to, ako sa u progresívcov narába s pojmom "demokracia". Demokracia sa už nehodnotí na základe súboru hodnôt, tradícií či inštitúcií. Nie, demokracia pre účely progresívcov je otázkou ľudských práv. Akurát sa nebavíme len o ľudských právach uznaných spoločenskou dohodou, ktoré vychádzajú z morálnych a kultúrnych hodnôt západnej civilizácie. Merítkom demokracie a demokrata je na účely progresívneho argumentu postoj k ľudským právam, ktoré ale definujú progresívci ultimatívne a situačne tak, ako im v danej chvíli vyhovuje. A to je problém, keďže sa z ochrany ľudských práv takto stáva guľomet, zneužívaný v rukách jednej a pomerne agresívnej skupiny, ktorá právo na slobodu prejavu či presvedčenia často uznáva len jednostranne. 

Ďalší odkaz pána Šimečku je, že "konzervatívci sa budú musieť zmieriť s tým, že čoraz detailnejšie uplatňovanie ľudských práv nezastavia, lebo taký vývoj je v povahe samotnej demokracie." A pokračuje citátom, podľa ktorého demokracia je "ako jazda na bicykli: musíte ísť stále dopredu, lebo ak zastavíte, spadnete." V skratke, pokrok nezastavíme a demokracia tak, ako ju modelujú progresíci, zvíťazí. 

Tu sa len treba opýtať, či takáto "demokracia", ktorá odmieta protinázor a prenasleduje ideových protivníkov spôsobom, ako vidíme zo strany extrémnej progresívnej ľavice na západe, je ešte stále demokraciou. Model pána Šimečku s bicyklom sa potom celkom ľahko môže premeniť na situáciu, v ktorej sa tento demokratický stroj spúšťa bez bŕzd zo strmého kopca- a na konci z neho nezostane pekné demokratické vozidlo, ale kopa šrotu. Neplatí pritom, že demokracia a "pokrok" si vždy nájdu cestu, pretože ak sa tak dialo, tak len kompromisom, dohodou a rešpektovaním plurality názorov. Samooživovanie demokracie historicky nikdy nefungovalo uzurpáciou "správneho" názoru, naopak, viedlo k rýchlemu rozpadu, diktatúre, alebo prevalcovaniu "barbarmi." A v tom spočíva kardinálny omyl progresívcov, ktorí si chcú demokraciu uzurpovať, akurát nepochopili, že im takouto cestou zostane v rukách kadečo, iba demokracia nie. 

A teraz k samotnej podstate. Zjednodušene môžeme odkaz autora článku chápať tak, že ak sa konzervatívci neumúdria a neprijmú "pokrok", ktorým sa myslí progresívcami modelovaný stav v oblasti špecificky poňatého výseku ľudských práv, stávajú sa nepriateľom demokracie. Toto je ale trestuhodné zjednodušenie. Na Slovensku narážame na problém s tým, že mnoho ľudí nemá tušenie o tom, čo konzervatívne a liberálne hodnoty- a politická reprezentácia na tomto základe- vlastne znamenajú. Napríklad, keď kritizujete kleptokraciu Smeru či Hlasu, občan vám vynadá do liberálov, hoci môžete byť tvrdým konzervatívcom prakticky vo všetkom. Keď zas oponujete progresívcom a ľavicovým radikálom, označia vás za katolibanca, fašistu či extrémistu. A ani to nemá s realitou nič spoločné. Problém je v tom, že kým donedávna sa liberáli a konzervatívci spoločne vedeli zhodnúť (alebo si to aspoň mysleli) na pilieroch demokracie a potrebe ich ochrany, dnes už to neplatí. Boj proti korupcii, odmietanie totalitnej minulosti či príslušnosť k západnej civilizácií, to boli a majú byť spoločné hodnoty, ktoré sa ale rozsypali vo víre kultúrnej vojny. A obávam sa, že progresívci v tejto veci ani zďaleka nie sú bez viny. 

Záver článku na Denníku N je ultimatívny a jasný. Víťazný pochod progresívnej verzie "demokracie" podľa Šimečku zastaví len jedno: "demontáž demokracie a návrat k autoritatívnemu štátu," pričom údajne "Slovenskí konzervatívci sa budú musieť skôr či neskôr rozhodnúť, čomu dajú prednosť." 

A je to tu. Odkaz, ktorý plne vyjadrujuje agresivitu progresívneho "evanjelia." Pretože práve uvedené jasne ukazuje spôsob zmýšľania progresívnych "elít", ktoré sa riadia heslom "všetko alebo nič" a démona nesúhlasu vybavujú radikálne: Kto nie je s nami, je proti nám. Žiadny ohľad na konzervatívcov, ktorí úprimne bojujú proti rakovine klamstiev, radikalizácie a korupcie. Žiadny ohľad na tých, ktorí s demokraciou nemajú problém, iba presvedčenie a svedomie majú formované tak, že sa nezhoduje s "pokrokovým" svetonázorom progresívcov. Rétorika, ktorá posúva konzervatívcov do jedného vreca s autoritatívnymi prúdmi spôsobuje, že časť z nich tam naozaj skončí len preto, že strážcovia rešpektu k inakosti pozabudli rešpektovať názory všetkých ostatných. 

A pri všetkej úcte, práve takéto zmýšľanie púšťa bicykel demokracie v našej krajine zo strmého kopca, pričom brzdné prvky sú úspešne vymontované.