Zamilovanosť: čo sa odohráva v človeku, ktorý miluje?

Zamysleli sa niekedy nad tým, prečo nám nejaký človek vie tak učarovať, že sme ochotní pre neho aj stratiť hlavu? Je zamilovanie len chemickým procesom niekde v mozgu alebo ide o záležitosť ľudského ducha? 

Zdá sa, že v práve zamilovaní sa človek spozná, že niekde v hĺbke svojho bytia je akoby nedokončený. Ten dotyčný/tá dotyčná už len svojou prítomnosťou zabrnká na túto strunu a prichádza zamilovanie. V tom človeku hľadáme svoje druhé ja – v období zamilovania sa možno spoznať svoje obmedzenia, slabosť a zraniteľnosť. 

Chceme blízkosť, oporu, porozumenie a doplnenie. Podvedome hľadáme na tom druhom to, čo nám chýba. No zamilovanie môže byť náročné, ak z druhej strany necítiť očakávanú odozvu. V každom človeku je túžba byť milovaný hlboko zakotvená a ak nás niekto v tomto smere neprijme, môžeme pociťovať akýsi boľavý hlad. 

Na druhej strane, aj táto skúsenosť nás môže obohatiť a posunúť ďalej. Veď k plnohodnotnému životu patria aj nepríjemnosti a sklamania. Život nie je nikdy jednofarebný.

Porozumieť zamilovanému

Tému zamilovania a lásky riešili po celé stáročia nielen básnici, umelci, spisovatelia, myslitelia, teológovia, ale v posledných obdobiach aj vedci. Aj neurobiológia alebo biochémia má čo povedať k „srdcovým témam.“ 

Biologička Helen Fisher napríklad poukazuje na to, že „hoci obdobie zamilovania sa spája často so srdcom, veda poukazuje na to, že všetko sa v skutočnosti odohráva v mozgu. Objekt záujmu vnímame intenzívne všetkými zmyslami. Doslova nám vonia.“ 

Podľa terapeuta Jana Vojtka sa „zamilovanému do tela vyplavujú hormóny dopamínu, oxytocínu, adrenalínu a stresové hormóny. Vieme, že pod vplyvom týchto hormónov sa mení vnímanie daného človeka. Má tendenciu vypínať určité neurologické okruhy, ktoré vnímajú negatívne a kritické ohlasy voči tomu druhému.“

Hormóny spôsobia v zamilovanom človeku také opojenie, že je často neschopný vnímať to, že ten dotyčný nie je až taký úžasný, ako si ho vytvoril vo svojich predstavách. 

Neurovedkyňa Renáta Androvičová hovorí, že „stav zamilovaného je podobný stavu človeka, ktorý užíva stimulačné drogy. Dochádza k zvýšenej aktivite organizmu. Telo je v strese. Človek nedokáže veľa jesť, nedokáže sa sústrediť.“ 

Nič však netrvá večne a platí to aj pre stav zamilovania. Odborníci hovoria, že v priemere zamilovanosť má trvanlivosť dvanásť až päťnásť mesiacov, no nájdeme aj názory, že trvá ešte kratšie. 

Podľa nemeckého teológa Wunibalda Mullera však zamilovanosť nie je iba záležitosť mozgu a hormónov, ale má aj duchovné rozmery. V knihe Zamilovanosť píše, že „byť zamilovaný je síce krásne, no môže byť aj ťažké, ak láska nie je naplnená. Zamilovanosť môže ukázať človeku nové oblasti seba samého. Môže ho otvoriť dimenziám, ktoré ho presahujú.“

Muller dodáva, že skúsenosť zamilovania sa nevyhýba ani zasväteným osobám. Ako príklad uvádza významného kresťanského spisovateľa a rehoľníka Thomasa Mertona, ktorý sa zamiloval do istej zdravotnej sestry, ktorá sa o neho starala počas pobytu v nemocnici. Vtedy 50-ročný Merton dokonca upravoval denný režim v reholi, len aby mohol vidieť svoju milovanú. 

Aj gigant duchovného života Thomas Merton dobre poznal, čo to doslova znamená „spadnúť do lásky.“ 

Zamilovanie a láska

Biblia hovorí o zamilovaní ako o dobrej a normálnej ľudskej skúsenosti. Keď Adam poprvýkrát uvidel Evu emotívne poznamenal: „Toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ Podobne aj kniha Pieseň piesní poetickým spôsobom vykresľuje lásku medzi mužom a ženou. 

Zamilovanosť však nie je láskou v pravom slova zmysle, hoci média často tieto veci spájajú. Láska sa v modernej romantizovanej kultúre prezentuje ako predovšetkým záležitosť citov, no v skutočnosti citové vzplanutie pomerne rýchlo vyprchá. 

Partnerská láska sa vyznačuje hlavne schopnosťou obetovať sa, odpúšťať si, robiť rozumné rozhodnutia a hľadať dobro toho druhého. To často odporuje príjemným pocitom ako ich poznáme z obdobia zamilovania sa. 

Zamilovaný človek nie je ani tak zameraný na danú osobu, ako na svoje emócie a na svoje prežívanie. V tomto zmysle miluje predovšetkým sám seba a obraz o druhej osobe, ktorý si sám vytvoril o nej. Naopak, láska túži poznávať a byť nohami pevne na zemi. Človek, ktorý miluje, chce žiť v realite, nie opíjať sa ilúziami.

Autorka a teologička Katie Hartfiel uvádza päť znakov, ktoré hovoria o tom či danú osobu skutočne milujete. Sú medzi nimi napríklad schopnosť zdieľať ťažkosti a starosti, prijímať nedostatky a hľadať šťastie toho druhého. 

Hartfielová však uvádza, aby kľúčovou prioritou bola aj partnerova duša. Partnerský a manželský život by nemal byť iba spolužitím, ale aj priestor na to, ako sa vzájomne posúvať k svätosti. 

Titulný obrázok - pexels