100 rokov od príchodu archimandritu Vitalija a počiatku obnovy Pravoslávia u nás

Pri pohľade na obrázok ladomirovského monastiera sa nemôžem zdržať, aby som nevzdal chválu Ladomirovej. „Ladomirova! ‒ to sú najkrajšie spomienky z mojej minulosti“. Malá dedinka svidníckeho okresu pri meste Bardejov (starobylom Bardejove) v bývalom Československu.

Po mnohých väzeniach, podmorských kazematách (Demblin), rozsudkoch na smrť atď., som nakoniec od československého archiepiskopa (Savvatija, pozn. prekl.) dostal menovanie za duchovného správcu Ladomirovej na žiadosť národného senátora Jurka Laža. V Ladomirovej žilo veľa Američanov (Karpatorusov, prebývajúcich v Amerike, ktorí sa tam „nakazili“ Pravoslávím). Práve oni prosili cez J. Laža, aby im bol poslaný pravoslávny duchovný. Ale dostať sa na farnosť do Ladomirovej nebolo také jednoduché. Z Prahy do Bardejova som pricestoval bez prekážok, ale ďalej nastali ťažkosti.

Na železnici ma čakal starý Američan Džan s vozom a párom dobrých koní. Ale keď sme sa dostali na cestu, niekoľkokrát nás zastavovali četníci: „Koho vezieš? Kde ho vezieš? Takýchto sme tu niekedy nevídali“. Žiadali doklady a keď uvideli oprávnenie českého archiepiskopa Savvatija, rozhodili rukami a s neochotou nás pustili. Tak som docestoval do mestečka Svidník. Odtiaľ je to ešte 6 km do Ladomírovej.

Vo Svidníku ma nechali na Národnom výbore. Po vzájomnej dohode sa rozhodli neviezť ma bez prípravy do Ladomirovej. Sľúbili, že za mnou prídu ráno. Večer ku mne prišiel J. Lažo, priniesol čierny plášť a veľmi váhavo a s ospravedlnením ma poprosil, aby som sa oholil a obliekol si prinesenú „reverendu“. Zásadne som odmietol jedno i druhé.

Ráno sa pripravili a prišli za mnou znova. Bol predvečer Blahoviščenija (6. apríla 1923, pozn. prekl.), čiže už večer bolo potrebné slúžiť bdenije. Neskôr som sa dozvedel, že celú predchádzajúcu noc bola v ladomirovskej krčme hádka, ale každopádne bolo treba večer slúžiť a tak po mňa prišli. Bdenije sme slúžili v starej krčme, ktorú kúpil Američan. Kantoroval starý Ivan Bojko, ktorý niekedy slúžil ako lesník u pána. Bohoslužba pri spoločnom spievaní z latinských zborníkov (písaných latinkou, pozn. prekl.) prebehla živo. Ráno sa baby nazlostili: „prečo by sme slúžili v krčme – pôjdeme do starej cerkvi, veď je naša“. A šli. Tam už prebiehala Služba. Baby to však nezadržalo. Vyniesli z oltára rúcha a uniatského svjaščenika Ivana Bajcuru vyhodili z cerkvi. Ja som však do cerkvi nevošiel, ale slúžil som pri ohrade pod vŕbami. Baby sa potom kvôli tomu zodpovedali na okresnom súde. Až potom ľudia pochopili, že do starej cerkvi nemajú chodiť a bude im treba začať stavať vlastnú. Napísali do Ameriky a prosili pomoc.

Ale pokiaľ postavia novú cerkov, niekde bolo treba slúžiť a pre pravoslávneho duchovného je potrebné aj nejaké ubytovanie. Uprosili mladých Američanov Ivana a Máriu, ktorí kúpili nejakú starú krčmu, aby dali komoru, ktorá pri nej bola na vykonávanie bohoslužieb a moje ubytovanie. Bolo tesno, ale nedalo sa nič robiť. A tak som začal plniť svoje duchovenské povinnosti bez akýchkoľvek prostriedkov. Kŕmili ma gazdiné podľa poradia, ako aj dedinského pastiera.

Onedlho sa ku mne dostala tlačiareň, z ktorej vyrástla dnešná Jovlevsko-Trojická tlačiareň (v Jordanville, USA, pozn. prekl.). História tohto stroja je takáto: S českými legionármi na Ďalekom Východe (vo Vladivostoku) bol aj červenoruský pluk. Karpatoruskí Američania pre neho získali mobilnú tlačiareň. Keď sa českí legionári vracali z vojny domov zmocnili sa aj tento tlačiarne. Priviezli ju do Prahy a podarovali karpatoruskému študentskému zväzu. Naďalej sa však zostala strážiť v železničnom sklade, začo museli študenti platiť. Na stráženie sa míňal celý študentský fond a za štúdium práva nebolo čím platiť. Študenti preto žiadali o pomoc a spomínaný J. Lažo mi dovolil zobrať tlačiareň do Ladomirovej. Istá pani Abrikosová, žijúca v Prahe, zaplatila za prevoz a tak sa táto tlačiareň dostala do Ladomirovej. Tlačiareň pozostávala z tlačiarenského stroja „amerikanky“, troch roliek novinového papiera a dvoch väčších škatúľ ručného šriftu. Usporiadať tento šrift dalo veľa práce, ale práve v tom čase prišli dvaja dobrovoľníci z Karlovskej patriarchie (Srbská pravoslávna cirkev, pozn. prekl.) Tam sa nudili pri sýtej jednotvárnej strave a zďaleka k ním prichádzal chýr o Ladomirovej. Prišli tu podľa príslovia: „slávne bubny za horami“. Pomohli však usporiadať šrift a začať prácu Tlačiarne sv. Jóva, potom sa znova stratili. Tlačiareň pokračovala v práci a raste až sa dostala do Ameriky a vyrástla na monastierskú tlačiareň prep. Jóva.

Avšak aj v Ladomirovej táto tlačiareň vykonala veľkú službu, keď začala tlačiť a rozosielať po Karpatoch a Amerike kalendáre, modlitebníky, zborníky atď. Takto sa vytvorilo spojenie medzi Karpatami a Amerikou a keď som v roku 1934 išiel na katedru do Ameriky, cestoval som k svojim.

Ani v Ladomirovej však dielo nevyhaslo. Vyrástla tam prekrásna cerkov, cirkevný dom, kde sa predtým nachádzala tlačiareň a potom za pomoci milodarov z Ameriky začali stavať veľkú tlačiarenskú budovu. Sláva Ladomirovej – kolíske našej pravoslávnej misie! Boli to najkrajšie roky mojej cirkevnej práce.

Archiepiskop Vitalij (Maximenko)

Preložil: prot. Peter Soroka

Zdroj: Вестник Германской епархии Русской православной церкви зарагницей, 5/2015